Žalm 144

Komentár

„Od Dávida. Nech je zvelebený Pán, môj ochranca, čo učí moje ruky zápasiť a moje prsty bojovať.“ („Dávidovi. Nech je požehnaný Pán, moja skala, ktorý priúča moje ruky boju, moje prsty vojne.“ – hebr. originál) (verš 1.)

Žalm 144 je súčasťou piatej Dávidovej zbierky v Žaltári (Ž 138 -145). „Názov žalmu naznačuje príbeh Goliáša, mocného vojaka z radu Filištíncov, a mladého Dávida. Žalm vysvetľuje väčšina cirkevných otcov ako historický príbeh, ktorý sa však stal predobrazom duchovných vecí. Goliáš predstavuje diabla a Dávid Krista. Kristus samotný predstavuje Hlavu Cirkvi, ktorá vo svojich údoch podstupuje boj s diablom. Víťazstvo Dávida nad Goliášom pripisujú cirkevní otcovia samotnému Pánovi, ktorý je z Dávidovho kmeňa, a všetkým jeho údom, t. j. členom Cirkvi.“ (Prosper Akvitánsky).

„Nech je požehnaný Pán.“ V celom Žaltári sa práve Ž 144 začína požehnaním Pána. Keď sa baruch-formula vzťahuje na Boha, takýto typ požehnania nezvoláva požehnanie na Boha, ale vyhlasuje ho za zdroj požehnania. Preto sa označuje ako deklaratívne požehnanie a z hľadiska komunikácie je vzostupné, keďže smeruje od človeka k Bohu, aj v kontraste s konštitutívnym či vzostupným požehnaním, v ktorom človek zvoláva Božie požehnanie na jednotlivcov. Bežne v žalmoch prevládajú deklaratívne požehnania, ktoré programovo ukončujú štyri knihy žalmov na spôsob doxológie:

Žalm 41,14: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, od vekov až naveky. Staň sa. Amen“

Žalm 72,18-19: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, čo jediný koná zázraky. Jeho vznešené meno nech je velebené naveky a jeho velebou nech sa naplní celá zem. Staň sa! Amen!“

Žalm 89,53: „Nech je zvelebený Pán naveky. Staň sa. Amen.“

Žalm 106,48: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, od vekov až naveky. A všetok ľud nech privolá: „Staň sa. Amen.“

Alebo sú skôr prednesené ku koncu žalmov:

Žalm 28,6: „Nech je velebený Pán, že vyslyšal moju úpenlivú prosbu.“

Žalm 31,22: „Pane, buď zvelebený, že si mi preukázal milosrdenstvo v opevnenom meste.“

Žalm 124,6: „Nech je velebený Pán, že nás nevydal ich zubom za korisť.“

Žalm 135,21: „Nech je zvelebený Pán zo Siona, čo sídli v Jeruzaleme. ALELUJA.“

Vyhlásiť niekoho deklaratívnym či vzostupným požehnaním za požehnaného znamená uznať ho v postavení moci a suverenity vo všetkých formách. Požehnanie patrí k najvhodnejším prostriedkom vyjadrenia rešpektu a vďaky človeku, ale aj Bohu.

„Moja skala.“ Úvodné požehnanie v Ž 144 lexikálne súvisí so Ž 18,47 („Nech žije Pán, nech je zvelebený môj Záchranca, nech je vyvýšený Boh, moja spása.“), kde podobné požehnanie otvára finálny chválospev v rozsiahlom kráľovskom žalme, najmä metaforou typickou pre kráľovské žalmy „moja skala“:

Žalm 18,3: „Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca.“

Žalm 69,3.7: „V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval… Nech sa nemusia pýriť pre mňa tí, čo dúfajú v teba, Pane, Bože zástupov. Nech sa nemusia hanbiť pre mňa tí, čo ťa hľadajú, Bože Izraela.“

Žalm 92,16: „A tak zvestujú, že Pán, moje útočište, je spravodlivý a neprávosti v ňom niet.“

Prirovnanie Boha ku skale zdôrazňuje jeho stabilitu a nemennosť, pričom LXX prekladá „môj Boh“. „Boh naplnil Dávida odvahou a sebadôverou, ktoré mu umožnili pevne sa postaviť všetkým svojim nepriateľom. Vďaka Bohu bol Dávid ako skala, ktorá nemohla byť ohrozená ani napriek ich zúrivým útokom. Začiatok Dávidovho kraľovania poznačili víťazné bitky proti Filištíncom. Keď Dávid víťazne vyšiel z týchto bitiek, premýšľal nad svojimi úspechmi a pripísal ich Bohu, ktorý ho posilnil.“ (Ibn Ezra, Radak) „Dávid mal vo vrecku len kremienok a nič nestálo medzi mladým izraelským bojovníkom a mocným Filištíncom. Okrem toho, obrovu hlavu chránila helma z mohutného medeného plechu. No Boh sa stal Dávidovou skalou a poslal anjela, aby viedol Dávidovo poslanie do šťastného konca.“ (Midraš Tehillim)

„Ktorý priúča moje ruky boju, moje prsty vojne.“ Fráza formou synonymného paralelizmu vyjadruje hlavný dôvod požehnania, ktorý sa s úvodnou baruch-formou spája s poetickým particípiom „priúčajúci“ (Žalm 94,10: „Že by netrestal ten, čo vychováva národy, čo učí ľud múdrosti?“). Boh je tu učiteľom vojenského umenia ako v Ž 18,35: „Ruky mi na boj vycvičil a moje ramená napínajú luk kovový.“ Izraelský kráľ sa aj v historických textoch prezentuje ako bojovník, ktorý vedie Pánove boje. „Boh učí kresťana, ako bojovať proti zlu, takým spôsobom, že mu dáva účasť na Kristovom víťazstve. Keby sme žalm pripísali akémukoľvek spravodlivému, môžeme povedať, že všetko konanie človeka, Božieho priateľa, smeruje k zničeniu nepriateľských mocností. Ruka a prsty poukazujú aj na tú najnepatrnejšiu činnosť, ktorá majú svoju dôležitosť v ľudskom živote. Mojžiš zničil Amaleka tým, že zdvihol ruky. No v našom prípade má žalmista na mysli Krista, ktorý rozprášil svojich nepriateľov.“ (Euzébius Cezarejský) „Nepriatelia sú kniežatstvá, mocnosti, vládcovia tohto temného sveta a duchovia v nebesiach.“ (Ján Zlatoústy) „Ďalšia bitka, ktorú musí každý podstúpiť je bitka so sebou samým. O tomto type boja píše aj apoštol Pavol: Lebo telo si žiada proti Duchu a Duch proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli (Gal 5,17). Toto je veľmi ťažká bitka práve tým, že sa týka vnútorného života človeka. Bojuje sa totiž proti neviditeľnému nepriateľovi, ktorý nás láka na neresti tela.“ (Augustín)

„On je ku mne milosrdný a dodáva mi odvahy, on je moje útočište a môj osloboditeľ; on je moja záštita, na ktorú sa spolieham; on mi podrobuje môj ľud.“ („Mojím milosrdenstvom a mojou baštou, mojou pevnosťou a mojím osloboditeľom je pre mňa, mojím štítom, a preto sa k nemu utiekam, on mi podrobuje môj ľud.“ – hebr. originál)

Verš pokračuje vo vojenskej tematike, tentokrát na spôsob dôverného vyznania, ktoré o Bohu v tretej osobne prednáša regent, priúčajúci sa boju. Chváli Boha ako oporu, na ktorú sa dá úplne spoľahnúť a ku ktorej sa uchyľuje:

Žalm 71,1-3: „V teba, Pane, som dúfal; nebudem zahanbený naveky. Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi. Buď mi ochrannou skalou a opevneným hradom na moju záchranu; veď ty si moja opora a moje útočište.“

Repertoár metaforických pomenovaní Boha sa vo v. 2 najskôr tvorí skôr v defenzívnej vojenskej línii (bašta, pevnosť, štít) a následne v danom vyznaní prevažuje ofenzívny opis Boha (osloboditeľ… podrobuje mi ľud). Epitetá „bašta, pevnosť, môj osloboditeľ“ sa v hebr. Biblii dosť často týkajú najmä Boha. Aj tento text sa silne inšpiruje:

Žalm 18,3: „Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca.“

„Mojím milosrdenstvom.“ Pôvodná lektúra spája Ž 144,2 so záverom Ž 18,51 („Svojmu kráľovi dávaš veľké víťazstvá, preukazuješ priazeň svojmu pomazanému, Dávidovi a jeho potomstvu až naveky.“), kde prijímateľom milosrdenstva je mesiášsky kráľ Dávid a jeho potomstvo, a jednak predstavuje tiež vnútorný prvok lojality Pánovej sily. Obdobné odkazy tejto priazne sa nachádzajú v:

Žalm 59,11.18: „So mnou je Boh, jeho láska ma predchádza. Boh dá, že svojimi nepriateľmi budem môcť pohrdnúť. Tebe, záštita moja, chcem spievať, lebo ty, Bože, si môj ochranca, môj Boh, moje milosrdenstvo.“

Navyše, v piatej knihe žalmov je zmluvný pojem „milosrdenstvo“ v zmysle lojality kľúčovým slovom formúl milosrdenstva v žalmoch piatej Dávidovej zbierky:

Žalm 138,2: „Vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia.“

Žalm 145,8: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý.“

Tiež je motívom liturgického refrénu „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ (Žalm 136,1-26)

Žalm 138,8: „Pán za mňa dielo dokončí. Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo svojich rúk.“

„Čo znamená moje milosrdenstvo? Odpovedať sa dá v skratke takto: Boh užíva svoje milosrdenstvo voči človeku, je k nemu milosrdný, odpustil mu, aby človek samotný bol vo svojom konaní milosrdný. Nejestvuje totiž spoľahlivejší spôsob, ako zvíťaziť nad nepriateľom, než byť milosrdný.“ (Augustín)

„Mojím štítom.“ V Žaltári sa táto metafora vyskytuje pomerne často a žalmista ňou vyznáva Boha ako svojho ochrancu v boji. Zároveň ho ňou prosí o pomoc pred nepriateľmi:

Žalm 3,4: „Ale ty, Pane, si môj ochranca, moja sláva, čo mi hlavu vztyčuje.“

Žalm 18,31.36: „Božia cesta je čistá, ohňom je vyskúšané slovo Pánovo. On je ochrancom všetkých, čo v neho dúfajú… Dal si mi svoj štít záchranný, pravicou si ma podporil a tvoja láskavosť ma urobila veľkým.“

Žalm 28,7: „Pán je moja pomoc a môj ochranca. V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem.“

Žalm 33,20: „Naša duša očakáva Pána, on je naša pomoc a ochrana.“

Žalm 59,12: „Nepobi ich, aby môj ľud nezabudol; rozožeň ich svojou mocou a zraz ich k zemi, Pane, môj ochranca.“

Žalm 115,9-11: „Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita.“

Žalm 119,114: „Ty si mi ochrana a záštita, na tvoje slovo sa najviac spolieham.“

Hebr. výraz v aramejčine označuje menší bojový štít. Metafora štítu evokuje stretnutie, v ktorom sa takto Boh sám predstavil človeku: Neboj sa, Abram, ja som ti štítom! Tvoja odmena bude veľmi veľká (Gn 15,1). Osloviť Boha slovami, ktorými sa on sám dal poznať, môže okrem prejavenej dôvery znamenať aj osobnú skúsenosť s týmto prísľubom.

„A preto sa k nemu utiekam.“ Veta aktívnym spôsobom oznamuje upevňovanie osobného vzťahu žalmistu k Bohu. Varianty tohto vyznania sa opakovane citujú v žalmoch na pozadí témy oslobodenia jednotlivca od utrpenia:

Žalm 7,2: „Pane, Bože môj, k tebe sa utiekam, zachráň ma pred všetkými, čo ma prenasledujú, a vysloboď ma.“

Žalm 11,1: „Dôverujem v Pánovi. Akože mi môžete hovoriť: „Uleť na vrch ako vrabec!?“

Žalm 16,1: „Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam.“

Žalm 25,20: „Ochraňuj moju dušu a vysloboď ma; nech nie som zahanbený, že sa utiekam k tebe.“

Žalm 31,2: „Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky; vysloboď ma, veď si spravodlivý.“

Žalm 141,8: „Pane, k tebe, Pane, sa upierajú moje oči: k tebe sa utiekam, smrti ma nevydaj.“

„Pane, čože je človek, že sa k nemu priznávaš, a syn človeka, že myslíš na neho?“ („Pane, čo je človek, že sa oňho staráš, syn človeka, že myslíš na neho?“- hebr. originál) (verš 3.)

Vokatívom sa vo v. 3 mení rovina komunikácie a text v. 3-11 je už priamo adresovaný Bohu. Témou reflexie v podobe otázky a odpovede vo v. 3-4 je človek, jeho krehkosť a nemohúcnosť, no, na pozadí prevzatého textu Ž 8,5 („čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“) je to aj kráľovská hodnosť a postavenie človeka, ospevované v Dávidovom Ž 8. Podobná otázka, hoci v silne negatívnom kontexte zaznieva aj v Jób 7,17 („Čože je človek, že si ho tak všímaš, že mávaš toľkú starosť o neho?“)
Výraz „syn človeka“ nájdeme aj v:

Jób 25,6: „O čo menej človiečik, ten chrobák, človeka syn, tento červíček!“

Žalm 90,3: „Človeka vraciaš do prachu a hovoríš: „Vráťte sa, synovia človeka!“

Téma poznania človeka aj v:

Žalm 139,1-2.4.14.23: „Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ²ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky:… Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať… Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem… Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty.“

„Pojem syn človeka označuje slabosť a krehkosť človeka, jeho dočasnosť a obmedzenia súvisiace z jeho prirodzenosťou. Je prepojený so zemou, ohraničený a porovnateľný s nebeskými telesami.“ (Malbim) „Človek má v sebe niečo veľkolepé. Keby to tak nebolo, nemohol by prijať do seba poznanie Boha. A ani Boh by sa nebol rozpamätal na neho, aby mu poslal svoje Slovo, Spasiteľa. Slová žalmistu povzbudzujú uctiť si každého človeka, lebo je v ňom skrytá schopnosť konať dobro.“ (Euzébius Cezarejský) „Pán považuje človeka za veľmi vzácneho a dáva mu to pocítiť. Keď však Boh chce oceniť človeka, nerobí to rovnakým spôsobom ako človek. Skrze Písmo sa môžeme dopracovať k vyjadreniam, ktoré poukazujú na to, ako si Boh váži človeka: Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko? (Rim 8,31).“ (Augustín)

„Preludu sa človek podobá, jeho dni sú ako letiaci tieň.“ („Človek sa závanu vetra podobá, jeho dni sú ako pominuteľný tieň.“ – hebr. originál) (verš 4.)

Verš je odpoveďou na predošlú otázku, ktorá je formulovaná v múdroslovnom štýle, pričom poukazuje na dočasnosť a smrteľnosť človeka. Prirovnanie človek k závanu evokuje antropológiu pominuteľnosti, rozvinutú v Knihe Kazateľ, kde sa výraz opakuje 25-krát, no aktuálne prirovnanie je v úzkej paralele so:

Žalm 39,6-7: „Hľa na pár piadí si mi dní nameral a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou. Veru, len zdaním je bytie človeka, každý sa mihne ako vidina. Naozaj len nadarmo sa pachtí a lopotí, poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie.“

Žalm 62,10: „Veď iba klam a mam sú potomci Adama, ľudia sú iba preludom. Keby si stali na váhu, dohromady sú ľahší ako para.“

Žalm 94,11: „Pán pozná ľudské myšlienky a vie, aké sú márne.“

Podobne aj prirovnanie, že ľudský život je ako pominuteľný tieň je zasa ozvenou:

Jób 8,9: „My včerajší sme iba a nevedomí, naše zemské dni sú sťaby tieň.“

Jób 14,2: „Jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne, jak keď tieň beží, nezastaví sa.“

Jób 17,7: „Tak moje oko od žiaľu sa skalilo a údy všetky ako tôňu mám.“

Žalm 102,12: „Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem sťa tráva.“

Žalm 109,23: „Odchádzam ako tieň, ktorý sa nakláňa, striasajú ma ako kobylku.“

Reflexia v žalme 144 pozmení vztiahnutie „kráľovskej antropológie“ v Ž 8 na každého človeka na jej opak. Na kráľa, ktorý je lyrickým subjektom Ž 144 sa vzťahuje poníženosť a smrteľnosť každého človeka. „Doslovný preklad slova dych/para (tu: závan) opisuje niečo pomíňajúce, miznúce. Tak sa činy človeka javia ako miznúce a prázdne (aj napriek tomu, že sú motivované Tórou).“ (Radak) „Tu sa hovorí o krehkosti tela a pominuteľnosti ľudskej prirodzenosti. Čo sa týka ľudskej prirodzenosti, človek je ničím. Keď je všetko márnosť, tak aj nebo a anjeli. Keď nebo a anjeli sú márnosť, čím teda bude človek? A prečo Boh vlastne stvoril márnosť? Všetko je však márnosť len v porovnaní s Bohom, samo osebe nie je márnosť.“ (Hieronym) „Človek sa stal podobným márnosti pre hriech. Boh stvoril človeka na počiatku a stvoril ho podobným pravde. Keďže zhrešil a dostal zaslúžený trest, stal sa podobným márnosti. Dostal sa do času, ktorý je prchavý a míňa sa v porovnaní so stabilnou pravdou.“ (Augustín)

„Pane, zníž nebesia a zostúp z nich; dotkni sa vrchov a budú chrliť dym.“ („Pane, nakloň svoje nebesia a zostúp. Dotkni sa vrchov a tie budú dymiť.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Oslabený prosebník-kráľ prejde vo v 5-11 k intenzívnej prosbe o mocný Boží zásah vo forme teofánie. Nepatrná ľudská bytosť kráľa, úplne závislá od Boha, prosí o premostenie nadľudskej vzdialenosti zhora nadol. Prosba o naklonenie nebies so zostúpením Pána dobre kopíruje Ž 18,10 („Znížil nebesia a zostúpil: čierne mračno pod jeho nohami.“) Na pozadí je predstava nebies ako kupoly, na ktorej je Božia rezidencia: keď sa kupola nakloní, umožní neprerušený zostup Boha na zem. „Tento verš je pokračovaním témy predchádzajúceho. Človek a jeho svet je krehký a bezvýznamný. Ak by Boh zostúpil z nebies okamžite a dotkol by sa najmocnejších hôr, zrútili by sa a zanikli by v dyme a troskách. Len s jediným bleskom by Boh mohol spôsobiť paniku a zmätok v najmocnejších armádach, ktoré človek dokáže postaviť. Aký domýšľavý je človek…“ (R. Hirsch)

„A zostúp“ Sloveso zostúpiť tu figuruje ako odborný výraz pre blahosklonnosť Boha, ktorý aj tu vo v. 5 má zasiahnuť a pomôcť prosebníkovi. Prvok „dymenia vrchov“ je dôsledkom Božieho dotyku. „Pane nakloň svoje nebesia a zostúp. Slová tohto verša sa vzťahujú na Slovo, ktoré zostúpilo na zem. Ono zostupuje ako otec pre svoje deti a ako učiteľ pre svojich učeníkov. Človek by inak nemal dostatočné množstvo síl proti svojim nepriateľom, keby ho Boh nenaučil bojovať.“ (Euzébius Cezarejský) „Pri tomto verši môžeme použiť slová Ž 19,2-5. Slová: Pane, nakloň svoje nebesia a zostúp sa stávajú volaním Cirkvi, ktorá ako pokorný Dávid bojuje svoj boj v tomto svete. Sklonené nebesia predstavujú apoštolov v ich pokore. Cez nich sa dobrá zvesť evanjelia dostala k pohanom. Apoštoli sa vedeli stále pokoriť, aby vyzdvihli Boha a ohlásili veľkosť Ježiša Krista. Vrchy sú pyšní, mocní tohto sveta, veľkí ľudia, nadutí hrdosťou. Dotkni sa vrchov znamená: udeľ im svoju milosť a budú dymiť, lebo vyznajú svoje hriechy. Dym hriešnikov, ktorí vyznajú svoje hriechy, rozplače pyšných a pokorí ich. Kým sa ich Boh nedotkne, budú si myslieť, že sú dôležití. No potom už len povedia: Ty jediný, Pane si najvyšší na celej zemi (Ž 82,19).“ (Augustín)

„Zablýskaj bleskom a rozpráš nepriateľov; vypusť šípy a vydes ich.“ („Zablýskaj bleskom a rozptýľ ich, zošli svoje šípy a uveď ich do zmätku.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Verš  je relektúrou:

Žalm 18,5: „Vyslal šípy a rozprášil ich, vrhol blesky a zmietol ich.“

„Blýskavé blesky a šípy sú obraznými vyjadreniami Božích výrokov, ktoré Boh vrhá z neba proti nepriateľom. Podobne žalmista hovorí v Ž 18,5)“ (Radak)

„Svoje šípy“ Táto syntagma je hodnotná tým, že Bohu priraďuje špecifickú útočnú zbraň, používanú ľuďmi. Vo v. 6 sa tvorí predstava vojenskej výzbroje Boha bojovníka s bleskom a šípmi, pričom sa v ňom kombinujú ľudské zbrane projektované na Boha a človeku neprístupný nebeský blesk.

„Vystri ruku z výsosti; vytrhni ma a vysloboď z prívalov, z rúk cudzincov.“ („Vystri svoje ruky z výšin, osloboď ma pred veľkými vodami, spred ruky synov cudzincov.“ – hebr. originál) (verš 7.)

Prvýkrát sa v Ž 144 spomínajú Božie ruky, ktoré však boli nástrojovou príčinou na pozadí prosieb vo v 5b a 6b. Božie ruky bežne odkazujú na stvoriteľskú Božiu činnosť:

Žalm 8,7: „A ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy.“

Žalm 138,8: „Pán za mňa dielo dokončí. Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo svojich rúk.“

Takto môžu obe ruky predstavovať Pána teofánie aj ako Stvoriteľa.

Verš je ozvenou a tematizáciou titulu Boha osloboditeľa vo v. 2. Aj tu prosba o oslobodenie obrazne a fakticky pomenúva nepriateľov žalmistu, ktorí sa už nepriamo spomenuli vo v.6. Imperatív „osloboď ma“ sa derivuje zo slovesa aramejského pôvodu „otvoriť doširoka ústa, prehltnúť, hýbať perami“. Novú konkretizáciu nepriateľov žalmistu, resp. povahu jeho utrpenia, prináša prosba o ochranu pred veľkými vodami, ktorá je metaforou z oblasti smrti, evokujúcou buď prvotnú potopu, alebo boj proti chaosu. Metafora naznačuje, ako si Pán svojou mocou podriadil za dávnych čias nebezpečné vody ako bojovník:

Žalm 74,13-15: „More si svojou mocou rozdvojil a rozdrvil si hlavy drakom vo vodách. Leviatanovi si hlavy roztĺkol, za pokrm si ho dal morským obludám. Ty si dal vyvrieť žriedlam i potokom a vyschnúť riekam nevysychajúcim.“

Ak je žalmistovým problémom obviňovanie, neprekvapuje, že o oslobodenie prosí Pána ako bojovníka, keďže obraz Pána ako bojovníka sa často spája s Pánom ako sudcom, či už v nárekoch jednotlivca (napr. Ž 54), alebo v textoch, kde Pán trestá nepriateľov Izraela (napr. Ž 76). „Tí, ktorí žijú v prítomnosti Boha, nemajú sa ničoho báť. Nepriateľ nemá nad nimi žiadnu moc. Láska, ktorou milujeme Boha, je silou, ktorá nedovolí zlému, aby nad nami víťazil. Cíti strach, lebo sme v rukách Boha.“ (Efrém Sýrsky)

„Ich ústa luhajú a ich pravica je krivoprísažná.“ („Ktorých ústa hovoria márnosť.“ – hebr. originál) (verš 8.)

Verš charakterizuje pôvod utrpenia žalmistu spôsobené cudzincami a zároveň bližšie opisuje spoločenskú núdzu. Tu v Ž 144 je vysoko pravdepodobné, že centrálnym problémom kráľa i spoločnosti, ktorú on vedie a zastupuje, sú podvod a nepravdivé obvinenia:

Žalm 12,3: „Falošnými slovami sa klamú všetci navzájom, hovoria úlisnými perami a srdce majú dvojtvárne.“

Žalm 41,7: „A keď ma niekto navštívi, hovorí neúprimne, v srdci hromadí zlobu a potom odíde von a ohovára ma.“

Žalm 5,10: „Lebo v ich ústach úprimnosti niet, ich srdcia sú plné zrady; ich hrtan je ako otvorený hrob, na jazyku samé úlisnosti.“

Žalm 27,12: „Nevydávaj ma zvoli utláčateľov; veď povstali proti mne kriví svedkovia, dychtiví po násilí.“

Žalm 139,20: „Oni zlomyseľne hovoria o tebe, márnivo sa dvíhajú nad teba.“

Ak sa v Ž 18 nepriatelia prejavovali vojensky, v Ž 144,7-8 ich charakterizujú márnivé reči a ich príliv ako príliv veľkých vôd.

„A ich pravica je ľstivá pravica.“ Veta špecifikuje predchádzajúce verbálne útoky cudzincov v zmysle ich ľstivého prisahania pravicou. Taktiež by sa tu dalo uvažovať o ruke, ktorú človek podáva pri dohode s druhým. Rovnako ako v Ž 18,5, aj v Ž 144 sú takto ľstivo konajúci nepriatelia rovnako nebezpeční ako veľké vody. „Zlí ľudia majú tú opovážlivosť, že aj pri prísahe potvrdzujú falošnosť. Aj vtedy, keď dvíhajú svoju pravicu k slávnostnej prísahe, nemajú úmysel prejaviť nič iné, ako úplnú nepravdu.“ (Raši)

„Bože, novú pieseň ti zaspievam; zahrám ti na desaťstrunovej citare.“ („Bože, novú pieseň ti chcem zaspievať, na desaťstrunovej harfe chcem zahrať tebe.“ – hebr. originál) (verš 9.)

Vo v. 9-10 sa prechádza k prísľubu novej piesne, ktorá je bežne signálom oslobodenia a záchrany z utrpenia. Verše iba vzdialene odkazujú na prísľub vďaky na konci ďakovnej modlitby vo Ž 18,50 („Preto ťa, Pane, budem velebiť medzi národmi a ospevovať tvoje meno žalmami.“)

„Nová pieseň“ je radostnou odpoveďou na opätovnú skúsenosť záchrany, ktorú ľudia alebo jednotlivec zažívajú ako nový prejav Božej pozornosti, obnovujúcim život jednotlivca i spoločnosti:

Žalm 40,4: „Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní a budú dúfať v Pána.“

Žalm 149,1: „Spievajte Pánovi pieseň novú; jeho chvála nech znie v zhromaždení svätých.“

U prorokov súvisela najmä s ukončením babylonského zajatia a s Božím zásahom eschatologickej povahy, ohlasovaným v druhej časti Izaiáša, v textoch prorokov Jeremiáša a Ezechiela:

Iz 42,9: „Predošlé veci, hľa, prišli a ja oznamujem nové, dám vám ich počuť skôr než vyklíčia.“

Iz 43,19: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine.“

Iz 65,17: „Lebo hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu.“

Jer 31,22.31: „Dokedyže budeš blúdiť, dcéra odbojná? Veď Pán stvorí čosi nové na zemi: Žena obkľúči muža. Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!“

Ez 11,19: „Vtedy im dám jednotné srdce a jednotného ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa.“

Ez 18,31: „Odvrhnite od seba všetky svoje hriechy, ktoré ste spáchali, a utvorte si nové srdce a nového ducha; prečo by ste mali zomrieť, dom Izraela?“

Ez 36,26: „A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa.“

Nová pieseň však môže poukazovať aj na nové, čiže očakávané Božie skutky, ktoré vykoná pri svojom príchode, čo je prípad aj Ž 144. Nová pieseň sa týka skôr začiatku nového obdobia, resp. novej historickej epochy. „Kedykoľvek prejavíš svoje zázraky voči mne, chcem ti spievať novú pieseň s novým hudobným sprievodom.“ (Radak) „Nová pieseň budúcnosti bude potvrdením slov proroka Izaiáša: Z mečov si ukujú radlice, zo svojich kopijí vinárske nože (Iz 2,4).“ (Hirsch)

„Na desaťstrunovej harfe chcem zahrať tebe“ Je to paralelné zopakovanie prísľubu v zmysle hudobného poďakovania za záchranu. Spev bude sprevádzať hra na desaťstrunovej harfe. „Nová pieseň je pieseň nového človeka a Nového zákona, ktorá sa spieva pri harfe s desiatimi strunami, teda pri desiatich prikázaniach Zákona. Je to dokonalá pieseň lásky a plnosť Zákona.“ (Prosper Akvitánsky)

„Ty pomáhaš kráľom, ty zachraňuješ svojho sluhu Dávida pred mečom záhuby.“ („Ktorý dávaš spásu kráľom, ktorý oslobodzuješ Dávida, svojho služobníka od zlovestného meča.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Dve paralelné vety s poetickými particípiami „dávajúci“ a „oslobodzujúci“ ospevujú Boha, ktorý zachraňoval v minulosti a chráni i v prítomnosti, najmä kráľov predovšetkým Dávida. Vo vyznaní v. 10a sa teda Pán prejavuje ako univerzálny záchranca cudzích kráľov. Až vo v. 10b sa sústreďuje na Izrael, a osobitne na Pánovho služobníka Dávida. V kontexte Ž 144 sa meno Dávid vzťahuje aj na jeho potomkov, či už v zmysle kráľov, alebo potomkov z Dávidovho rodu v širšom zmysle.

„Od zlovestného meča“ Záchrana spod meča sa týka bojov historického Dávida, zachytených v Knihách Samuelových. Ako Dávid šiel do boja bez meča, kopije a oštepu a zvíťazil nad cudzincom v mene Pána zástupov, tak šli do boja s nepriateľmi oslabení aj ostatní Izraeliti. Spoločenstvo Izraela môže vďaka Ž 144 poznávať, že vojna vždy patrí Pánovi, ktorý vydá nepriateľa do jeho rúk. „Zhubný meč je ten, ktorý oddeľuje od Krista, dobrý meč oddeľuje od sveta.“ (Prosper Akvitánsky)

„Vytrhni ma a vysloboď z rúk cudzincov. Ich ústa luhajú, ich pravica je krivoprísažná.“ („Osloboď ma a ochráň ma spred ruky synov cudzincov, ktorých ústa hovoria  márnosť a ich pravica je ľstivá pravica.“ – hebr. originál) (verš 11.)

Verš na spôsob refrénu opakuje naliehavú prosbu z v. 7-8. Žalmista, žijúci v poexilovom období, mohol zastávať identickú pozíciu, a preto prosí o pomoc. „Synovia cudzincov sa spomínajú po zmienke o vodách vo v. 7 a po zmienke o mečoch vo v. 10. Voda a meč majú v žalme rovnaký význam a poukazujú na všetky nástrahy a ťažkosti, ktoré vnútorní a vonkajší nepriatelia prinášajú kresťanom. Synovia cudzincov sú v prvom rade nepriatelia Krista a kresťanov.“ (Augustín)

Uznanie Božej veľkosti a záchrany, ktorá môže prísť len od Boha, vedie človeka k uvedomeniu si svojej pominuteľnosti.