Žalm 131

Komentár

„Dávidova pútnická pieseň. Pane, moje srdce sa nevystatuje, moje oči nehľadia povýšene. Neženiem sa za veľkými vecami ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.“ (verš 1)

„Pane, nie je povýšené moje srdce, ani nie sú vyvýšené moje oči“ (hebr. originál). Verš sa začína osobným vyznaním pred Pánom, v ktorom žalmista nehovorí priamo, že je pokorný, čo by už bolo vyjadrením protirečiacim pokore, ale pomocou dvoch ľudských orgánov srdca a očí predkladá Pánovi svoj životný postoj so všetkou úprimnosťou, akej je schopný. Srdce ako vnútorný orgán človeka predstavuje schopnosť poznávať, rozmýšľať, chápať, uvedomovať si, pamätať si, uvažovať, rozhodovať sa. Oči sú zasa vonkajší orgán, vďaka ktorému človek spoznáva svet a takto si v srdci utvára názor naň a následne ho podľa toho posudzuje. Srdce a oči tvoria synekdochu (označenie) pre celú ľudskú činnosť. Iste, pozdvihovanie očí môže mať aj pozitívny zmysel s túžbou po pomoci alebo len jednoducho vo význame „rozhliadnuť sa“. Žalmista záporom gramaticky činných slovies „povyšovať sa“ a „vyvyšovať sa“ odmieta prítomnosť arogancie a nadutosti vo svojom srdci a pýchu a povýšenosť vo svojich očiach. Obe tieto vlastnosti pranieruje múdroslovná literatúra ako nevhodné, až neprípustné pre úspešný a požehnaný život pred Bohom a v ľudskej spoločnosti:

Prís 6,16-18: „Šestoro vecí nenávidí Pán a sedmoro je preň ohavnosťou: pyšné oči, jazyk falošný a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú, srdce, ktoré snuje zlé zámery, nohy, čo bežkom utekajú za zlom.“

Prís 18,12: „Pred skazou (býva) povýšenosť srdca ľudského, pred slávou je však pokora.“

Prís 21,4: „Povýšenecký pohľad a srdce naduté, čo hriešnici pokladajú (za) svetlo, (je) hriech.“

Žalm 101,5: „Kto tajnostkársky ohovára blížneho, toho umlčím. Kto má oko pyšné a srdce naduté, toho neznesiem.“

Jednoducho je to hriech. Bohu sa človek s takýmto postojom protiví a určite ho raz za to potrestá. „Akékoľvek vyvyšovanie sa jedného nad druhým je prejavom pýchy, a preto je dôležité, ako čítame v týchto veršoch, dosiahnuť vrchol pokory a dôjsť v krátkom čase k nebeskému povýšeniu, na ktoré sa vystupuje pokorou prítomného života. Musíme svojimi dobrými skutkami vztýčiť taký rebrík, o akom čítame v Gn 28,12 („I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom.“). Zostupovanie a vystupovanie sa teda chápe bezpochyby v tom zmysle, že pýchou sa zostupuje a pokorou sa vystupuje.“ (Benedikt z Nursie) „Aký je duchovný liek na hriech pýchy, ktorá na rozdiel od ostatných nerestí, nikdy počas života nezhasne? Podobne ako Dávid, hoci strážil svoje srdce, robil to s veľkou obozretnosťou. Vie, aké je neľahké, aj pre dokonalých stráženie (bdelosť) srdca. Nespolieha sa len na to, čo môže urobiť on, ale prosí o Pánovu pomoc, aby nebol zasiahnutý týmto hriechom.“ (Ján Kasián)

„Nehrniem sa za veľkými (vecami) ani za divmi, (ktoré) ma presahujú.“ (hebr. originál) Ďalším párom podst. m., ku ktorým žalmista vo svojom živote prechováva negatívny postoj, resp. sa za nim „nehrnie“ (intenzívnejší a častejší pohyb) sú „veľké veci a divy“ (Žalm 72,18: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, čo jediný koná zázraky“) Tieto slová spolu opisujú Božie diela vo svete:

Žalm 86,10: „Lebo si veľký a robíš zázraky, iba ty si Boh.“

Žalm 136,4: „On jediný koná veľké zázraky, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“

Žalm 145,5-6: „Hovoria o vznešenosti tvojej slávy a veleby a rozprávajú o tvojich zázrakoch. Hovoria aj o sile tvojich skutkov úžasných a rozprávajú o tvojej veľkosti.“

Tieto však nepatria do kompetencie človeka, a preto by si nemal pripisovať ani zásluhy za ne. Jób sa nad fungovaním sveta a jeho Božím riadením hlboko zamýšľa, no prichádza len na jedno, že Božie veľké veci nemožno prebádať a divy spočítať:

Jób 5,9: „Preveľké, tajomné veci robí, skutky prepodivné, počtu im niet!“

Jób 9,10: „On robí veci preveľké, nesmierne, divy, ktorým počtu niet.“

Jób 37,5: „Svojím hlasom hrmí naozaj podivne, robí veľké veci, prečudesné tiež.“

Jób 42,3: „Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver’ som nemohol.“

Jediné, čo mu vo svojej obmedzenej schopnosti zostáva, je tieto veci bez slov a so všetkou pokorou prijať:

Jób 40,3-5: „A Jób odpovedal Pánovi: „Hľa, úbohý som čo ti vravieť mám? Položím si iba ruku na ústa. Raz hovoril som, opakovať nebudem, aj po dva razy, znovu nezačnem.“

Jób 42,1-6: „Tu Jób odpovedal Pánovi: „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver’ som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa. Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo. Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom.“

„Alternatívny preklad v zmysle midraša: Pane, moje srdce nebolo pyšné, ani moje oči nehľadeli povýšenecky. Nevykračoval som si/neuberal som sa za vecami väčšími, než mi (patria). Namiesto toho som ustálil a utíšil svoju dušu“ (v. 1-2). Viaceré slová narážajú na momenty z Dávidovho života a verš vyznieva ako chvála jeho pokory pred Bohom. Povedal: Pane, moje srdce nebolo pyšné, keď ma Samuel pomazal, ani moje oči nehľadeli povýšenecky, keď som skolil Goliáša. Nevykračoval som si (namyslene), keď som z filištínskeho zajatia priniesol Božiu archu. (Nenárokoval som si) veci väčšie, než mi (patria), keď som bol znova dosadený za kráľa. Namiesto toho som si ustáli a utíšil svoju dušu“ (v.2). (MidrTeh) Ďalší pohľad na Dávida: „Pane, nie je povýšené moje srdce atď. Nespravoval som (neviedol som úrad) panovačne. Nerobil som také velikášske (projekty) radovánky, stavby ani výsadby, ako robieval môj syn. Pozri, tu som (odkázaný) na teba, ako bezruký a beznohý, ako bezduché telo ležiace pred tebou: golem – zárodok: Žalm 139,16: „Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“) (Raši) „Verš hovorí o istom nácviku, zaužívaní niečoho, ktoré sa koná v mysli a v srdci.“ (Ibn Ezra) „V tejto piesni, rovnako ako v predošlej, zaznieva pokorný hlas človeka, ktorý nachádza svoju dokonalosť v Bohu. To sa týka v prvom rade Dávida, ktorého duch poučil o tom, že milosrdenstvo je u Pána a hojné vykúpenie (Ž 130,7), stačí len, keď človek uverí a nechá sa viesť Vykupiteľom. Toto poznanie mu, podobne ako Dávidovi, pomáha, aby sa nad ostatnými nevyvyšoval, ale aby pokorne hľadal Božiu prítomnosť a v bázni pred Bohom nezanedbával vytrvalosť a stálosť vo viere. Takýto človek nežije v pôžitkoch a o sebe zmýšľa skromne. Opačne zmýšľajú tí, ktorí seba samých považujú za múdrych a rozumných.“ (Euzébius Cezarejský, Origenes)

„Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.“ (verš  2)

„No ustálil a utíšil som svoju dušu.“ (hebr. originál) Sériu odmietavých postojov voči pýche a nadutosti vo v. 1 strieda hlavné vyznanie žalmistu o stálosti, ktorá je protikladom nadutosti  a naháňania sa za zbytočnosťami. Svoju životnú situáciu opisuje slovesami „ustálil“ a „utíšil“ (aj vo význame spočinúť):

Žalm 62,2.6: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása… Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej.“ 

„Prorok nevyvýšil svoje srdce, ale len svoju dušu. Tá bola, rovnako ako jeho chápavosť vyvýšená do neba. Srdce však, z ktorého vychádzajú všetky zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá a rúhanie (Mt 15,19), ostalo ponížené a podriadené príjemnému jarmu.“ (Hilár z Poitiers)

„Ako odstavené (dieťa) pri svojej matke“ (hebr. originál) Prirovnanie „ako odstavené dieťa“ je pre jeho dušu symbolom sýteho dieťaťa, ktoré už spokojne odpočíva v matkinom náručí po tom, čo sa bohato uspokojilo materinským mliekom:

Žalm 22,10: „Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť.“

Boh teda voči človeku nekoná len ako otec, ale tu má aj podobu matky, ktorá svojmu dieťaťu poskytuje pokrm a ochranu. Podobnú ochranu, bezpečie a domov poskytuje Jeruzalem, tiež tradične chápaný v ženskom rode:

Žalm 121,7: „Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého; Pán ti bude chrániť život.“

Žalm 122,6-7: „Pre Jeruzalem proste o pokoj: „Nech sú bezpeční, čo ťa milujú. Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb a istota v tvojich palácoch.“

Žalm 125,4: „Pane, dobre rob dobrým a tým, čo majú srdce úprimné.“

Žalm 126,3: „Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.“

Žalm 127,2: „Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci, vy, čo jete ťažko zarobený chlieb; lebo on dáva svojim miláčikom spánok.

Žalm 128,2: „Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre.“

Žalm 130,5-6: „Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo; moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu. Väčšmi ako strážcovia dennicu.“

Žalm 132,15: „Štedro požehnám jeho komory, chlebom nasýtim jeho chudobných.“

Výraz „pri svojej matke“ má v tomto kontexte iba pozitívny význam:

Žalm 116,7: „Znova sa, duša moja, upokoj, lebo Pán ti dobre urobil.“

Žalm 119,17: „Preukáž dobro svojmu služobníkovi a budem žiť a tvoje slová zachovám.“

„Mliečna strava je tá, od ktorej je závislé malé dieťa prv, než je schopné požívať pevný pokrm. V duchovnom zmysle mlieko predstavuje prostriedky nášho rastu vo viere. Počas tohto obdobia, keď ešte nie sme dostatočne silní, aby sme sa živili slovom, nemali by sme opúšťať túto mliečnu stravu.“ (Augustín) „Ako je malé dieťa úplne závislé od matkiných pŕs a nebaží po žiadnych iných rozkošiach, tak by sme mali byť aj my úplne závislí od pŕs Boha, lebo on najlepšie vie, čo jeho deťom prospieva.“ (Ján Komenský)

„Ako odstavené (dieťa) je pri mne moja duša“ (hebr. originál). V poslednom kroku žalmista prechádza od prirovnania uspokojeného a sýteho dieťaťa pri matke k priamemu stotožneniu svojej duše s takýmto dieťaťom. Znamená to teda, že našiel vnútorný pokoj, ktorý nemohol nájsť:

Žalm 42,5-7: „Duša sa mi rozplýva pri spomienke, ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou uprostred zástupov sláviacich sviatky. Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, moju spásu a môjho Boha. Moja duša je skormútená; preto si spomínam na teba pri Jordáne a Hermone a na vrchu Misar.“

Žalm 142,3: „Nariekam pred ním a rozprávam mu o svojom súžení.“

Žalm 143,4: „Duch sa mi zmieta v úzkostiach; v hrudi mi srdce meravie.“

„Ako dieťa, ktoré sa nehanbí byť odokryté v prítomnosti svojej matky, (tak) som upokojil svoju dušu pred tebou a nehanbil som sa uponížiť sa kvôli tebe a z úcty k tebe. Ako nie je povýšenecký novorodenec, čo práve vyšiel z lona svojej matky, ale ochotne sa prisaje na jej prsia, tak je to aj s mojou dušou, lebo sa nehanbím učiť sa Tóru ešte aj od toho najmenšieho (najposlednejšieho) v Izraeli… Z tohto verša sa môžeš naučiť, že nikto nemá právo povyšovať sa pred Prítomnosťou a že človek by mal ponížiť svoje sebavedomie.“ (MidrTeh) „Či som nekládol a neutišoval svoju dušu vo vyčkávaní na teba, ako dojča, ktoré je odkázané na svoju matku? Slovo dojča (nasýtené/odstavené dieťa) znamená, že saje prsia. Ako dojča mi je moja duša. To znamená, že moja duša je pred tebou v mojom vnútri ako dojča.“ (Raši)

„Dúfaj, Izrael, v Pána odteraz až naveky.“ (Čakaj, Izrael, na Pána odteraz až naveky – hebr. originál) (v. 3)

Rovnakou výzvou končí aj predošlý žalm (130,7), v ktorom sa Izrael nevie dočkať odpustenia a vykúpenia. V Ž 131 však táto téma nie je aktuálna, naopak žalmista vyjadruje spokojnosť dieťaťa, ktoré cíti blízkosť matky. „Čakaj… odteraz až naveky“ by mohlo hovoriť o novom vnútornom postoji prežívania vzťahu k Bohu, ktorý umožňuje žalmistovi prestáť všetky obdobia poníženia, napriek pokušeniu dožadovať sa, aby čím skôr prišlo Božie kráľovstvo. Ak sa totiž nehrnie za veľkými, preňho nedosiahnuteľnými vecami a chce si zachovať pokojnú dušu, musí sa pripraviť na večné čakanie. „Je tu veľké Božie prisľúbenie, dané skrze proroka Izraelu a prostredníctvom neho aj nám všetkým. Ak budeme dúfať v Pána v tomto živote od rannej stráže (Ž 130,6) až do konca (naveky), budeme sa, až pominie tento svet, večne radovať v Božom kráľovstve z toho, v čo sme tu na zemi dúfali.“ (Origenes) „Tieto slová vyriekol kráľ Dávid, ktorý hoci bol veľkým mužom, jednako sa pokoril a seba samého ponúkol milosrdnému Vykupiteľovi a Záchrancovi. Jeho slová sú preto posolstvom aj pre celý Izrael, aby sa s dôverou utiekal k Božiemu milosrdenstvu. Prorok vie, že Boh vykúpi Izrael zo všetkých jeho neprávostí, ak sa k nemu obráti.“ (Euzébius Cezarejský)