Žalm 132

Žalm 132 komentár:

„Pútnická pieseň. Pane, pamätaj na Dávida a na jeho veľkú ochotu.“ („Pieseň výstupov. Pamätaj, Pane, na Dávida, na jeho veľké poníženie. – hebr. originál) (verš 1)

Hoci Dávidovo meno nie je v samotnom nadpise žalmu, štvornásobné spomenutie jeho mena vo vnútri žalmu je pripomienkou na jeho najväčšiu zásluhu v zriadení náboženského centra v Jeruzaleme, do ktorého žalmista putuje. Je to žalm o Dávidovi, ktorý tu vystupuje v úlohe sprostredkovateľa úspechu žalmistovej modlitby. Úvodná výzva verša môže byť spomienkovou modlitbou za dôležitú historickú osobnosť pri príležitosti posvätenia chrámu alebo výzvou adresovanou zhromaždeniu, aby od Boha vyprosilo večnú odmenu pre Dávida. Výzva pamätať vyžaduje nielen držanie informácie v pamäti a jej sprítomnenie (mať na pamäti, spomenúť si), ale žiada aj o vykonanie následnej akcie. Dávid v našom žalme vystupuje v úlohe sprostredkovateľa, kvôli ktorému Boh pomáha. Dávidovo meno i jeho životný príbeh má teda rečnícku úlohu v prosbe, aby Boh pomohol v novej situácii, pričom Dávid tu vystupuje v mene národa, s ktorým je jeho život nerozlučne spätý a ktorý bude z Božej pomoci profitovať.

„Na každé jeho poníženie.“ Použitím príd. m. „každé, všetko“ chce žalmista dosiahnuť, aby Pán nezabudol ani na jednu nepriaznivú udalosť z Dávidovho života, na všetko úsilie o zabezpečenie materiálu na stavbu Jeruzalemského chrámu. Významu tohto slova tak lepšie zodpovedajú synonymá „odriekanie, sebazapieranie“, teda všetko, čo podstúpil. Dávid ako kráľ dal bokom svoje pohodlie a venoval obrovské prostriedky a čas Pánovmu dielu. Grécky preklad „miernosť“ sa snaží vyjadriť dva aspekty: na jednej strane, je to poníženie, ktoré Boh posiela (ťažkosť, útrapy) a, následne, odpoveď človeka (jeho postoj), ktorý tu ponížene prijme, čím robí z Dávida ideálneho kráľa – Pánovho služobníka -, na ktorého si Boh musí spomenúť. „Tento žalm má mnoho spoločného so Ž 89, v ktorom, podobne ako v tomto žalme, babylonskí zajatci úpenlivo prosia o pomoc všemohúceho Boha. Odvolávajú sa na prisľúbenia dané Dávidovi a modlia sa, aby ich Pán naplnil a aby ľudu udelil svoju milosť. Verš je zároveň proroctvom o Spasiteľovi sveta, ktorý bol podľa tela z Dávidovho rodu. Slová spomeň si, Pane, na Dávida a na všetku jeho miernosť (tu: ochota/poníženie…) sú zároveň vyjadrením žalmistovho presvedčenia, že všetci sa dopúšťajú mnohých hriechov, a tak strácajú dôveru v Pánovo odpustenie. Preto musíme spolu s prorokom prosiť Pána, aby si spomenul na Dávida, na jeho miernosť a zbožnosť, o ktorých sa zmieňuje aj predchádzajúci žalm (Ž 131)“ (Teodoret

z Kýru) „Miernosť predstavuje pokojný stav duše zbavenej akéhokoľvek hnevu, ktorý nenarúšajú túžby po pominuteľných veciach.“ (Origenes)

„že prisahal Pánovi a mocnému Bohu Jakubovmu zložil sľub“ („Ako prisahal Pánovi, ako zložil sľub Mocnému Jakubovmu“ – hebr. originál) (verš 2)

Samotnej prísahe predchádzalo gesto poníženia alebo pokorenia prosebníka pred Bohom, čím chcel dosiahnuť ešte láskavejšie odobrenie svojho plánu postaviť Bohu príbytok na Sione. Dávid, ktorý vyslovuje prísahu, teda celým svojím životom vstupuje do vážneho vzťahu s Bohom, vyslovuje sľub, ktorým žiada o dosiahnutie dobrodenia. Prednesenie či vyslovenie sľubu znamená záväzok k špecifickému konaniu, no zároveň aj Dávid môže legitímne očakávať istú odpoveď od Boha.

„Ako zložil sľub Mocnému Jakubovmu.“ Menom „Mocný Jakubov“ žalmista pravdepodobne kladie Boha do kontextu Jakubovho sna o rebríku (Gn 28,10-20), po ktorom dal Jakub prísľub, že na tom mieste postaví Boží dom ako vstupnú bránu do nebies. Prvýkrát sa s týmto stretáme:

Gn 49,24: „No jeho luk je pevný a obratná je sila jeho rúk.“

K tomuto titulu sa vracia prorok Izaiáš:

Iz 49,26: „Tvojim tyranom dám jesť ich vlastné telo a sťa muštom opoja sa vlastnou krvou; tak sa dozvie každé telo, že ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ, Silný Jakubov.“

Iz 60,16: „ Budeš sať mlieko národov a prsia kráľov budeš požívať. I dozvieš sa, že ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ, Mocný Jakubov.“

K tomuto titulu Izaiáš pridáva aj tituly „tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ“, aby potvrdil Boží zámer obraňovať a zachraňovať Izrael pred jeho nepriateľmi. Tak ako kedysi Jakub, či neskôr Izrael, aj Dávid sa teraz nachádza v situácii poníženia a úzkosti a dúfa v šťastný koniec. Podobne, ako sa kedysi Jakub vrátil do Božieho domu (Gn 28,22, Gn 35,1-7), tak sa aj Dávid v žalme usiluje o stavbu Božieho domu. Podobne, ako patriarcha Jakub žehná svojich synov (Gn 49), aj Dávid zabezpečí požehnanie tým, že prenesie archu na Sion. Grécky preklad „Boh Jakubov“ nadväzuje na žalmy, ktoré rozvíjajú teológiu Sionu:

Žalm 45,9: „Tvoj odev vonia myrhou, aloou a kasiou a rozveseľuje ťa zvuk harfy z palácov zo slonoviny.“

Žalm 145,5: „Hovoria o vznešenosti tvojej slávy a veleby a rozprávajú o tvojich zázrakoch.“

Sloveso prisahal tu podporuje a umocňuje funkciu slovesa „zložil sľub“, pretože zatiaľ čo sľub je záväzok niečo urobiť, prísaha ho len potvrdzuje, podobne ako prísaha po sľube v sobášnom obrade. „Dávid v tomto verši vyznáva, že Pánovi prisahal celkom úprimne. Označenie Mocný Jakubov – toto Božie meno vyjadruje, že Boh dáva človeku schopnosť (moc) prekonať všetky prekážky a poraziť každého nepriateľa. Dávid tiež narážal na mnohé ťažkosti, keď hľadal miesto pre stavbu chrámu, ale Boh ho posilnil a doprial mu úspech. Podobne ako Dávid, aj Jakub zažil jedinečnú udalosť, počas ktorej našiel presné miesto na chrám. Tóra rozpráva ako Jakub opustil krajinu Izrael a putoval do Labanovho domu. V tú noc, keď vyrazil na cestu, spal sna svätom mieste. Prisahal, že si nedopraje odpočinok, kým nenájde miesto, kde by raz mohla na zemi prebývať Božia Prítomnosť. Preto, keď Dávid zložil sľub, že sa neuloží na lôžko, kým nenájde miesto pre svätyňu, hovorí o Bohu ako o Mocnom Jakubovom, čo je narážka na podobný sľub, ktorý pred ním urobil Jakub. To miesto bolo na vrchu Morja v Jeruzaleme. Tam postavil Jakub posvätný stĺp a urobil základy pre obetný oltár a dom modlitby, lebo presne nad ním bol nebeský Boží trón. Učenci v Talmude hovoria, že stredom sveta je krajina Izrael, stredom krajiny Izrael je Jeruzalem, stredom Jeruzalema chrám, stredom chrámu svätyňa svätých, stredom svätyne svätých je archa zmluvy a pred archou bol „základný kameň“, na ktorom je založený celý svet. Hoci Jakub poznal miesto, kde má stáť budúca svätyňa, Dávid o ňom presne nevedel, aj preto tu spomína Jakuba. Na tom istom mieste mal Abrahám obetovať Izáka, ale nie je známe, či si to uvedomoval, že to isté miesto si Pán vyvolil pre svoj budúci dom, t. j. chrám.“ (Radak) „Je dôležité, aby si nás Boh pamätal tak, ako pamätal na Dávidove skutky, zhrnuté v tomto verši. Kto má totiž vládu nad svojou ohromnou silou, má vládu aj nad démonmi. Démoni sa boja čnosti pokory (nežnosti), ktorou disponoval Mojžiš alebo Dávid v tomto verši. Práv preto sa má Pán na neho rozpomenúť.“ (Evagrius Pontský)

„„Do príbytku svojho domu nevkročím, ani sa neuložím na svoje lôžko.“ („Iste nevstúpim do stánku svojho domu, iste nevystúpim na lôžko svojej postele.“ – hebr. originál) (verš 3)

Slová sľubu necháva žalmista vysloviť samotného Dávida, ktorý troma silnými negáciami pomocou častice „ak“ zdôrazňuje svoje poníženie pred Pánom. Prvá negácia pripomína slová, ktoré slávnostne predniesol Uriáš pred Dávidom (2 Sam 11,11). Takáto alúzia práve na slová spravodlivého Uriáša, ktorého chcel Dávid preľstiť (no neúspešne) znamená ešte väčšie poníženie pre Dávida, ktorý privlastnením si týchto slov musí mať svoj skutok stále pred očami. Dávidove poníženie je ďalej vyjadrené tým, že aj status kráľovského paláca je

zrelativizovaný a namiesto bežného výrazu palác sa používa iba stánok, stan. „Je blahoslavený ten, kto natoľko túži urobiť vo svojom živote miesto pre Pána, že nenachádza nijaké potešenie vo svojom súkromnom majetku. Takéhoto človeka charakterizujú slová žalmu či vstúpim (isto nevstúpim). Človek, ktorý nájde miesto pre Pána, už nebude chcieť vstúpiť do svojho vlastného domu, ale Pánovo miesto sa stane jeho vlastným stánkom, inak povedané, tým miestom bude on sám.“ (Augustín)

Druhou časťou sľubu je pokračovanie predošlej myšlienky, kde ako sluha nemôže požívať luxus postele, ktorý mu jeho palác ponúka, zatiaľ čo jeho pán býva v stane.

„Svojim očiam nedoprajem spánku ani svojim viečkam zdriemnutia.“ („Iste nedoprajem spánok svojim očiam, svojim viečkam driemoty.“ – hebr. originál) (verš 4.)

Tretia časť sľubu vyjadruje jeho neúnavnosť v plánovaní staviteľského projektu, ktorú poeticky opisuje obrazmi bdelosti, podľa ktorých si Dávid odopieral v noci spánok a cez deň driemoty. Dávid je takto predstavený ako ideálny kráľ, ktorý bdie nad stavbou chrámu.

„Kým nenájdem miesto pre Pána, príbytok pre mocného Jakubovho Boha.“ ( „Kým nenájdem miesto pre Pána, príbytky pre Mocného Jakubovho.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Ďalší špeciálny pojem pre Pánovo miesto je pl. „príbytky“:

Žalm 43,3: „Zošli svoje svetlo a svoju pravdu; ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch a do tvojich stánkov.“

Žalm 84,2: „Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov.“

Týmto sa myslí chrám ako celok zložený z mnohých častí, zatiaľ čo v sg. označuje iba ústrednú časť, sanktuárium. Na druhej strane tento plurál, najmä v tomto žalme môže vyjadrovať vznešenosť a výnimočnosť Božieho príbytku. „Dielo spásy je dielom celej Trojice. Otec tým, že nás stvoril. Syn tým, že nás obnovil, Duch tým, že nás naďalej chráni. A tu poukazuje aj na predobraz archy zmluvy, ktorá bola znamením Božej prítomnosti, a predkladá tento verš. Navonok bola archa jedna, obsahovala však tri znamenia: tabule Zákona, Áronovu palicu a nádobu s mannou ako zjavnú analógiu Boha Otca, ktorý dáva zákony svojim stvoreniam, Syna, ktorý sa stal človekom a mal byť ustanovený kňazom naveky namiesto Árona a Ducha Svätého, ktorý poskytuje Božím synom mannu svojich útech.“ (Ján Komenský)

„Počuli sme, že archa je v Efrate, a našli sme ju na jaarských nivách.“ („Hľa, počuli sme o nej v Efrate, našli sme ju na Jaarských poliach.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Skupina hľadačov archy zrejme postupovala od Betlehema, južne od Jeruzalema, až sa nakoniec dostala západne od Jeruzalema na Jaarské polia pri Kirjat-Jearim, kde sa podľa správy z Kníh Samuelových, archa po návrate Filištíncov istý čas skutočne uchovávala na pozemku či v dome Abinadaba a Eleazára. Následkom takéhoto zdôrazňovania úlohy kolektívu je, že Jeruzalemský chrám (jeho stavba a existencia) vyplýva z úsilia Dávida a zároveň i ľudí. Tento komunitný aspekt už naznačuje tematiku, ktorá bude v žalme postupne rozvinutá. „Hebrejské slovo Efrata znamená zrkadlo. Žalm nám teda hovorí o tom, že dom, ktorý bol nájdený na pláňach lesa, bol najprv zhliadnutý v zrkadle. Tak, ako v zrkadle vidíme odraz danej veci, podobne aj proroctvo nám podáva obraz o budúcich udalostiach. Proroctvo tohto žalmu nám hovorí o Božom dome Cirkvi, ktorý bude existovať v budúcnosti.“ (Augustín)

„Vstúpme teda do Pánovho príbytku a padnime k podnožke jeho nôh.“ („Vstúpme do jeho príbytkov a klaňajme sa pri podnoži jeho nôh.“ – hebr. originál) (verš 7.)

Skupina nielen dorazila na miesto príbytku, ale teraz sa povzbudzuje, aby vošla do jeho vnútra. Slovesá „vstúpiť“ a „klaňať sa“ sa používajú pre kultové uctievanie Boha v chráme:

Žalm 5,8: „No ja len z tvojej veľkej milosti smiem vstúpiť do tvojho domu a s bázňou padnúť na tvár pred tvojím svätým chrámom.“

Žalm 95,6: „Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril.“

„A klaňajme sa pri podnoži jeho nôh.“ Svätyňa, ktorá bola vlastným miestom Pánovho príbytku sa v čase chrámu označovala ako podnož:

Nár 2,1: „Ako len zatemnil svojím hnevom Pán dcéru Siona; pohodil z neba na zem okrasu Izraela, podnožia svojho si nevšimol v deň svojho hnevu.“

Iz 60,13: „Nádhera Libanonu príde k tebe, cyprus, brest a jedľa pospolu, nech ozdobia miesto mojej svätyne a okrášlim mesto svojich nôh.“

Iz 66,1: „Toto hovorí Pán: „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh. Aký je to dom, čo mi postavíte? Aké miesto pre môj odpočinok?“

No najmä pred postavením chrámu, ale i vo všeobecnosti, je výraz podnož

symbolom Božej prítomnosti. Preto aj klaňanie sa podnoži nie je prejavom idolatrie, ale úcty k Bohu samému:

Žalm 99,5: „Velebte Pána, nášho Boha, a padnite k jeho nohám, lebo je svätý.“

„Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci.“ („Vstaň, Pane, k miestu svojho odpočinku, ty a archa tvojej moci.“ – hebr. originál)

V časoch putovania Izraela po púšti, kedykoľvek sa archa mala pohnúť ďalej, Mojžiš hovorieval: Vstaň, Pane, nech sa rozpŕchnu tvoji nepriatelia a nech sa dajú na útek pred tebou tí, čo ťa nenávidia!“ (Nm 10,35) S týmto pokrikom niesli archu do boja proti nepriateľom a tí sa rozpŕchli. V tomto verši však procesia nejde do boja, ale na určené miesto, kde má navždy spočívať. Pôvodne sa za miesto odpočinku označovala Zasľúbená zem, v ktorej mal Izrael po vyhnaní nepriateľov nájsť odpočinok. Vo vlastnej krajine sa už tento pojem preniesol na chrám, v ktorom archa našla odpočinok ako znamenie Božej prítomnosti a záruky ochrany. „Nasledujúce verše (pôvodne od Dávida) takmer doslovne zopakoval Šalamún, keď sa konala posviacka chrámu (2 Krn 6,41-42). Týmito slovami pozval Pána, aby takpovediac zmenil miesto svojho prebývania, z dočasného svätostánku na trvalú svätyňu v chráme.“ (Radak)

„Tvoji kňazi nech sa odejú do spravodlivosti a tvoji svätí nech plesajú.“ („Tvoji kňazi nech sa zaodejú spravodlivosťou a tvoji verní nech jasajú.“ – hebr. originál) (verš 9.)

V tomto verši si kňazi majú obliecť spravodlivosť, pričom oba pojmy (spravodlivosť a spása) synonymne charakterizujú odev mesiáša v: 

Iz 61,10: „S jasotom sa chcem tešiť v Pánovi, duša mi zaplesá v mojom Bohu, pretože ma zaodial rúchom spásy, plášťom spravodlivosti ma zahalil ako ženícha, čo chystá veniec, ako mladuchu, okrášlenú skvostmi.“

Kňazi, počnúc Áronom, mali osobitnú úlohu pri liturgii, a preto tam nemohli byť oblečení v bežnom odeve, ale v kňazskom rúchu, vhodnom pre službu v sanktuáriu. Ich nové zaodiatie z nich robí služobníkov spravodlivosti, ktorí spravodlivosť a spásu uskutočňujú. „Pánovi kňazi majú byť na základe slov žalmistu mužmi cností. Medzi nimi osobitne vyniká spravodlivosť, ktorú nasleduje rozvážnosť, statočnosť, láska, trpezlivosť a mnohé ďalšie čnosti, potrebné k svätosti života.“ (Origenes)

„A tvoji verní nech jasajú.“ Na druhej strane, v chráme stojí zhromaždenie verných. Ich úlohou je nahlas sa zapájať do dialógu s Bohom spevom a tancom ako prejavom chvály (Žalmy 149 a 150), ktorý má v kontexte chrámu svoj vlastný

pojem „jasot“ (Ž 126,2). Celé kultové zhromaždenie – kňazi i verní – je jedinou komunitou, ktorá oslavuje Boha vo forme liturgie, ako aj svojim životom.

„Pre svojho služobníka Dávida neodmietaj tvár svojho pomazaného.“ („Kvôli Dávidovi, svojmu služobníkovi, neodvracaj sa od tváre svojho pomazaného.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Žalmista sa po druhýkrát v modlitbe menovite odvoláva na postavu Dávida, ktorého nazýva služobníkom. Titulom „Pánov služobník“ sa v Žaltári menovite označuje iba Dávid:

Žalm 18,1: „ Zbormajstrovi. Dávid, sluha Pánov, zložil slová tohto chválospevu pre Pána, keď ho vyslobodil z moci všetkých jeho nepriateľov.“

Žalm 36,1: „Zbormajstrovi. Od Dávida, Pánovho služobníka.“

Žalm 78,70: „A vyvolil si svojho sluhu Dávida, od čriedy oviec ho vyzdvihol.“

Žalm 89,4.21: „Zmluvu som uzavrel so svojím vyvoleným, svojmu služobníkovi Dávidovi som prisahal. Našiel som svojho služobníka Dávida, pomazal som ho svojím svätým olejom.“

Žalm 144,10: „Ty pomáhaš kráľom, ty zachraňuješ svojho sluhu Dávida pred mečom záhuby.“

Verš však tento titul nepoužíva iba formálne, ale pripomína ním jeho poníženie, na ktoré má Boh pamätať vo v. 1: Dávidova postava a jeho poníženie sú argumentom vo vyslovenej prosbe.

„Neodvracaj sa od tváre svojho pomazaného.“ Teraz sa má Pánova tvár, čiže pozornosť, obrátiť na jeho pomazaného, nemá sa od neho odvracať, čiže Boh nemá zamietnuť jeho žiadosť. Táto výzva však má aj hlbší zmysel, totiž, aby Pán neodňal svoje požehnanie od Dávidovho potomstva, čiže prísľuby dané Dávidovi by sa preniesli na celý národ, ktorý by teraz vystupoval v úlohe Pánovho pomazaného. S veľkou pravdepodobnosťou treba text minimálne od tohto verša až do konca žalmu vnímať ako modlitbu Dávidových nástupcov, ktorí sa obracajú na Pána v Jeruzalemskom chráme. Následná interpretácia, obsiahnutá v 2 Krn 6,41, spája túto modlitbu so Šalamúnom a kladie ju od jeho úst. Šalamúna ako eschatologického kráľa pokoja potvrdzuje Ž 72 a ako staviteľa chrámu. „Tento verš môžeme vysvetliť kristologicky: žalmista tu v prorockom duchu adresuje svoju prosbu Bohu Otcovi. Tieto slová sú podľa neho proroctvom o ukrižovaní Krista, Pánovho Pomazaného, ktorého židia ukrižovali v Judei. On zostúpil k zosnulým, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych, aby ich súdil, ako o tom čítame

v inom žalme: Pane, pomôž mi vstať a ja im odplatím (Žalm 41,11).“ (Augustín)

„Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou; je pravdivá, nikdy ju neodvolá: „Potomka z tvojho rodu posadím na tvoj trón.“ („Pán prisahal Dávidovi vernosť – neodvráti sa od nej: Z plodu tvojho lona postavím niekoho na trón po tebe.“ – hebr. originál) (verš 11.)

Zatiaľ čo vo v. 10 prosba „neodvracaj“ mala zabezpečiť vypočutie modlitby, v tomto verši má prisľúbenie „neodvráti“ zaručiť, že Pán sa bude držať svojej vernosti a zmluvu nezruší. Pánova prísaha, a teda i vernosť je bezpodmienečná: Boh je vernosť sám osebe, on sám je garantom, že svoju prísahu dodrží. Výraz „vernosť“ v spojení s Bohom označuje nie samotnú Božiu podstatu, ale to, ako sa Boh prejavuje voči človeku, a najmä celému spoločenstvu, ktoré sa môže plne spoľahnúť na jeho slovo a konanie:

Žalm 89,36: „Raz navždy som na svoju svätosť prisahal, nesklamem Dávida.“

Boží prísľub neznamená, že sa neodvráti od Dávida, ale že sa neodvráti od vernosti, ktorá mu je vlastná, teda nemôže zaprieť sám seba. „Pán dal tri veci podmienečne: krajinu Izrael, chrám a trón Dávidovho domu. Knihu Tóry a zmluvu s Áronom však dal bezpodmienečne.“ (MidrTeh) „Slová „prisahal“ znamenajú, že Boh potvrdil svoje prisľúbenie tým, že na seba vzal záväzok. Výraz „nezruší ju“ znamená, že Boh sa nemení, lebo on netrpí úzkosťou spojenou s pokáním, ani sa nedopúšťa nijakej chyby, ktorá by ho nútila vrátiť sa späť a napraviť to, čo urobil zle. Na druhej strane, keď človek koná pokánie, chce zmeniť to, čo predtým urobil.“ (Augustín)

„Z plodu tvojho lona postavím (niekoho) na trón po tebe.“ V prípade Dávida sa prísľub týka synov, ako uvádza v. 12. Spomedzi nich však len jeden je „niekto“, koho Boh postaví na trón.

„Ak tvoji synovia dodržia moju zmluvu a moje príkazy, ktoré ich naučím, aj ich synovia budú sedieť na tvojom tróne naveky.“ („Ak budú zachovávať tvoji synovia moju zmluvu a moje usmernenie, ktoré ich naučím, aj ich synovia natrvalo zasadnú na trón po tebe.“ – hebr. originál.) (verš 12.)

Plurálom synovia verš rozširuje prisľúbenie kráľovskej hodnosti ďalším Dávidovým potomkom, cez ktorých bude pokračovať dynastia a Pánova vláda na zemi. Zatiaľ čo intronizácia prvého potomka je bezpodmienečná (v. 11b), pokračovanie dynastie a intronizácie nasledovných potomkov (v. 12b) závisia od plnenia podmienok zmluvy zo strany Dávidových synov (v. 12a). Podmienkou požehnania od Pána je tu viac ako iba zachovávanie zmluvy a usmernení, ale

najmä ich neustále pripomínanie a odovzdávanie ďalším generáciám, aby im dobre rozumeli a ochotne ich plnili.

„Aj ich synovia natrvalo zasadnú na trón po tebe.“

Spätná historická reflexia (2Sam 7,16 a 1Krn 17,12-14) z doby vzniku žalmu a z perspektívy neúspešnej monarchie, ktorá sa skončila katastrofou a exilom, kladie dôraz nie na vybudovanie chrámu Šalamúnom, ale na vernosť, na ktorú boli vyzvaní všetci potomkovia Dávida. Tým sa otvára aj nová perspektíva do budúcnosti, kde zachovávanie zmluvy a usmernení bude trvalým kľúčom, ako uskutočňovať Pánove kráľovstvo na zemi, ktorí sa už nebude viazať na historickú monarchiu a ani na postavu kráľa.

„ Lebo Pán si vyvolil Sion, želal si mať ho za svoj príbytok.“ („Lebo Pán si vyvolil Sion, želal si ho ako miesto svojho bývania.“ – hebr. originál) (verš 13)

Napriek zlyhaniu ľudských panovníkov a koncu Dávidovej dynastie, Pánove prisľúbenia pre jeho vernosť ostali trvalo platné. Medzi ne patrí aj vyvolenie, dosl. „vybranie“ Sionu či Jeruzalema. Žalmista kladie dôraz na túžbu s akou si tam Pán „želal“ bývať skôr, ako si vybral samotného panovníka Dávida:

Žalm 78,68-72: „Lež vyvolil si kmeň Júdov, vrch Sion, ten si obľúbil. A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú, ako zem, ktorú upevnil naveky. A vyvolil si svojho sluhu Dávida, od čriedy oviec ho vyzdvihol, vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá, aby pásol Jakuba, jeho ľud, a Izraela, jeho dedičstvo. A on ich pásol so srdcom bez úhony a viedol ich rukou skúsenou.“

Žalm 87,2: „Brány Siona miluje Pán nad všetky stany Jakuba.“

Pán sa na Sion pomocou zámen v ž. r. obracia ako na ženskú postavu, ktorú si zamiloval. „Miesto svojho bývania“ vyjadruje slovo „sídlo“, ktoré sa nikde v spojení s Bohom v Biblii nevyskytuje, vždy je to označenie pre ľudské obydlia. „Sion predstavuje Cirkev a je tiež obrazom nebeského Jeruzalema, pokoj ktorého hľadáme a ku ktorému smerujeme. Sion na púti sa nenachádza v anjeloch, ale v nás samých.“ (Augustín)

„„To je miesto môjho odpočinku naveky; tu budem bývať, lebo som túžil za ním.“ („To je miesto môjho odpočinku natrvalo, tu budem bývať, lebo som si tak želal.“ – hebr. originál) (verš 14.)

Teraz priamou rečou Pán opakuje to, čo odznelo vo v. 13 a plní sa výzva v. 8. Rozhodnutie bývať na Sione nepadlo zo žiadnych iných dôvodov, jedine z vlastného želania:

Žalm 68,17: „Prečo vy, strmé štíty, závidíte vrchu, na ktorom sa Bohu zapáčilo prebývať? Veď Boh tam bude bývať naveky.“

„Boží Duch odišiel zo svätýň v Nobe, Gitvone a Šíle, ale nikdy neopustil chrám na Sione. Jeho svätá Prítomnosť ešte aj po zničení (chrámu) naďalej zotrvala na Západnom múre (Múre nárekov).“ (Feuer)

„Štedro požehnám jeho komory, chlebom nasýtim jeho chudobných.“ („Jeho obživu bohato požehnám, jeho úbožiakov nasýtim chlebom.“ – hebr. originál) (verš 15.)

Zriedkavý výraz „obživa“ je v paralelizme vo verši doplnený výrazom „chlieb“. Zabezpečiť obživu najmä chudobným sa od kráľa priam očakávalo:

Žalm 72,4.12-14: „Prisúdi právo ľuďom úbohým, poskytne pomoc deťom bedára a krivditeľa pokorí. On vyslobodí bedára, čo volá k nemu, i chudobného, ktorému nik nepomáha. Zmiluje sa nad chudobným a bedárom, zachráni život úbožiakom. A vyslobodí ich z útlaku a násilia, lebo v jeho očiach je vzácna ich krv.“

Žalm 104,27-28: „Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami.“

Žalm 145,15-16: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé.“

Tento princíp fungovania spoločnosti SZ dostáva nový dôraz tým, že tieto slová vyslovuje Pán. On sám je zdrojom požehnania, obživy a chleba. V kontexte pútnických žalmov sa téme sýtenia alebo sýtosti v spoločenstve stola venuje nasledujúci žalm 133 s dôrazom na rovnosť. Preto pri liturgii alebo návšteve Jeruzalema nikto nemá cítiť hlad. Úbožiakom prináleží aspoň to najzákladnejšie – chlieb. „V Cirkvi je síce mnoho ľudí, ktorí síce uctievajú Krista, no svoju dôveru vkladajú do pozemských vecí. Oplývajú bohatstvom, no pre svoju pýchu stále pociťujú nedostatok. Preto žalmista zdôrazňuje, že chlebom budú nasýtení iba tí, ktorí sa cítia biedni. Tí sa nespoliehajú na vlastné sily a schopnosti, ale pomoc a nasýtenie očakávajú od svojho Pána (Ž 34,11).“ (Augustín)

„Jeho kňazov odejem do rúcha spásy a svätí budú plesať v radosti.“ („A jeho kňazov zaodejem spásou a jeho verní budú nadšene jasať.“ – hebr. originál) (verš 16.)

Verš až na malé odchýlky opakuje slová v. 9, kde bola reč o kňazoch a verných Pána, no teraz sa spomínajú kňazi a verní Sionu. Navyše, v. 16 prízvukuje, že Pán

sám odeje kňazov spásou. Spása je nástroj Pánovej záchrany, takže kňazom vlastne odovzdáva nesmiernu moc.

„Tu Dávidovej moci dám vypučať, svojmu pomazanému pripravím svetlo.“ („Tam dám vyrásť Dávidovmu rohu, pripravím lampu svojmu pomazanému.“ – hebr. originál) (verš 17.)

V tomto verši sú spojené dva obrazy, ktoré spolu vyjadrujú obnovu Dávidovho kráľovstva v Jeruzaleme, pričom iniciátorom tejto obnovy je Boh. Dávid sám sa vyslovuje v tom istom zmysle aj vo svojej rozlúčkovej reči, keď hovorí, že iba z večnej zmluvy s Bohom mu vyrastie spása. Dávidov roh je symbolom kráľovskej moci, víťazstva a prosperity:

Žalm 18,3: „Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca.“

Žalm 89,18.25: „Lebo ty si jeho sila a nádhera a tvojou priazňou sa dvíha naša moc. S ním bude moja vernosť a milosť a v mojom mene povznesie sa jeho moc.“

Žalm 92,11: „Mne však dávaš silu, akú má byvol s rohami, mažeš ma žírnym olejom.“

Žalm 112,9: „Rozdeľuje a dáva chudobným; jeho dobročinnosť potrvá naveky a jeho moc a sláva budú stále rásť.“

Obraz rohu je v žalmoch, a najmä u prorokov, znamením eschatologického charakteru Dávidovho potomka. „Dávidov roh ako jeho moc kraľovať. Príde duchovné oživenie za mesiášskych čias. Pripomína rast stromu, lebo v exile je Izrael ako strom, ktorý uschol a zahynul.“ (Radak) „Tento roh označuje v doslovnom zmysle Zorobábela, ktorý priviedol židov späť z babylonského zajatia. No keďže neodovzdal vládu ani potomkom, ani svojim synom, nemožno ho právom nazývať týmto rohom, pretože vládol len krátke obdobie. Roh teda symbolizuje silu aj slabosť zároveň. V prorockom zmysle môžeme povedať, že tieto slová sa vzťahujú na Krista, ktorý sa podľa tela narodil z Dávidovho potomstva (Sk 2,30-31).“ (Teodroret z Kýru)

„Pripravím lampu svojmu pomazanému.“ Lampa ako obraz večného svetla sa v niektorých textoch používala ako symbol nehasnúcej prítomnosti Dávida v Jeruzaleme. Táto myšlienka nám môže poukázať na datovanie žalmu a prikláňa sa k poexilovému obdobiu, ktoré je v kontexte pochybností a neistoty: je to čas, keď zvyšok národa potrebuje povzbudenie a dostáva ho vo forme slova o lampe, ktoré zároveň znamená vládu a moc. Aj keby sa stalo, že lampa, ktorú Pán zažal,

zhasne, môže ju opäť zažať. Svetlo lampy je symbolom života, tak ako jej zhasnutie symbolizuje smrť:

Prís 13,9: „Svetlo spravodlivých veselo (plápolá), zatiaľ čo lampáš bezbožných zhasína.“

Prís 20,20: „Kto kľaje svojho otca abo svoju mať, zhasne mu kahan v hustej tme.“

Prís 24,20: „Bo nemá budúcnosti zlý (a) zhasne kahan bohaprázdnych (ľudí).“

Jób 18,5-6: „Isto zhasne svetlo bezbožného, nezažiari plameň jeho ohňa. Svetlo v tmu sa zmení v jeho stane, ba aj jeho svieca nad ním zhasne.“

Jób 21,17: „Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych a nešťastie tiež na nich doľahne?! A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých.“

Kým teda bude horieť lampa, aj pomazaný bude nažive.

„Jeho nepriateľov hanbou zakryjem, no na jeho hlave zažiari diadém.“ („Jeho nepriateľov zaodejem hanbou, no na ňom bude kvitnúť jeho diadém.“ – hebr. originál) (verš 18.)

Vo v. 9 a 16 Pán sľubuje kňazom symbolický odev spravodlivosti a verným odev jasotu. Nepriatelia vstupujú do žalmu bez kontextu a ich jedinou identitou je hanba ako ich odev:

Žalm 109,29: „Nech hanba pokryje tých, čo ma osočujú, a potupa nech ich zahalí ako plášť.“

Tento im na znak poníženia dáva Pán, a tiež kontrast s inými: nepriatelia nie sú definovaní tým, čím sú, ale iba tým, čím nie sú. Byť zahalený hanbou je už dostatočne silný kontrast so skupinami kňazov a spravodlivých, no ešte väčší kontrast zažívajú nepriatelia budúceho panovníka, ktorý okrem rúcha spravodlivosti bude nosiť aj kráľovské insígnie, obrazne mu bude kvitnúť diadém. Pôvodne slovo „diadém“ symbolizovalo „zasvätenie“, pretože išlo o ozdobnú čelenku alebo ružicu pre veľkňaza s nápisom „Sväté Pánovi“. Neskôr sa jeho funkcia rozšírila aj na symbol kráľovskej hodnosti. „Tak ako Pánovi kňazi boli zaodetí do slávy, rovnako boli jeho nepriatelia oblečení do rúcha zmätku a hanby. Oni budú počuť slová: Poďte, požehnaní môjho Otca (Mt 25,34), no im samotným bude povedané: Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa (Mt 25,41). Druhá časť verša „no a na ňom bude kvitnúť moja svätyňa (diadém)“ je v doslovnom zmysle obrazom malebnej krajiny, zaodetej do pestrých farieb kvetov, ktorá sa rozprestiera pred očami tých, čo na ňu hľadia. Sú teda proroctvom o Ježišovi Kristovi, ktorý bol jediný bez hriechu a v ktorom vždy

prebývalo Otcovo posvätenie.“ (Kassiodor)