Žalm 119 – Sin

Žalm 119 Sin komentár:

Strofa sin je postavená na protiklade prenasledovania nepriateľmi a Pánovej záchrany, následkom ktorej je hojnosť pokoja a spoločenstvo s tými, ktorí Tóru milujú. Napriek realite prenasledovania prevláda radosť z vyslobodenia a stabilita na ceste životom. Ten sa opisuje ako naplnený a radostný, čo v predposlednej strofe žalmu dostáva váhu jedného posledných konštatovaní básne. „Písmeno sín/šín znamená podľa Talmudu lož, podvod, klamstvo. V nasledujúcich ôsmich veršoch Dávid spieva o falošných kniežatách, ktoré ho bezdôvodne prenasledujú, a o tom ako nenávidí klamstvo a je mu ohavné, lebo pravda Tóry je jeho jedinou radosťou.“ (Feuer)

Verš 161: „Hoci ma kniežatá prenasledujú pre nič za nič, moje srdce si tvoje slová ctí.“ („Kniežatá ma prenasledujú bezdôvodne a moje srdce má strach z tvojich slov.“ – hebr. originál)

Poslednýkrát sa v žalme spomínajú protivníci. Sú to kniežatá ako náprotivok blažených. Tieto kniežatá bezdôvodne konajú proti žalmistovi. Prenasledujú ho, čo je typické konanie odporcov (v. 84.86.150.157). Je to začiatok a zároveň aj koniec pozornosti, ktorú im žalmista venuje. Už sa nespomenú ani ako jednotlivci, ani ako skupina, miznú zo scény pred slovom, výrokom, Tórou a hojnosťou pozitívnych emócií, ktoré žalmistu napĺňajú. „Týmito vládcami sveta sú samotní vládcovia temnôt.“ (Origenes) Žalmista pri bezdôvodnom prenasledovaní kniežatami nevyjadruje strach pred ohrozením z ich strany, ale strach pred Pánovým slovom. Zároveň tu umožňuje nahliadnuť do svojho srdca a vytvára tak paralelu k srdcu blažených. Strach v srdci sa vzťahuje na porušenie Pánových slov. „Dávid tu hovorí: Mocné kniežatá a vojenskí velitelia ako Šaul a Absolón ma prenasledujú a ohrozujú, a predsa sa im nepodarilo zastrašiť moje srdce. Bál som sa jedine toho, aby som sa neprevinil voči tvojmu slovu alebo aby ma moji nepriatelia nedonútili k neposlušnosti tebe. Druhé možné vysvetlenie: Keď ma prenasledoval princ Absolón, nemal som strach z jeho fyzickej zdatnosti ani z jeho vojenských oddielov, lebo som vedel, že jeho vec je nespravodlivá. V skutočnosti som sa bál jedine toho, že som zhrešil a že si dal svoje slovo, aby si ma potrestal cez proroka Nátana, ktorý ma varoval: Toto hovorí Pán: Hľa, ja z tvojho vlastného domu dopustím na teba nešťastie; pred tvojimi očami vezmem tvoje ženy a dám ich inému. On bude spať s tvojimi ženami pred očami tohoto slnka. Lebo ty si to urobil potajomky, ale ja urobím túto vec pred celým Izraelom a pred slnkom.(2 Sam 12,11-12)“ (Radak)

Verš 162: „Z tvojich výrokov sa radujem ako ten, čo získal korisť bohatú. “ („Radujem sa z tvojho výroku ako ten, čo nachádza hojnú korisť.“ – hebr. originál)

Žalmista kontrastnými obrazmi zvýrazňuje odlišnosť svojej cesty od konania prenasledovateľov. Strach v srdci a radosť rozširujú jeho vnútorný priestor pri stretnutí sa s Pánovým slovom a výrokom. Na rozdiel od kniežat, ktorí prenasledujú bezdôvodne, žalmista nachádza hodnotu, porovnateľnú s hojnou korisťou. 

Verš 163: „Nenávidím klamstvo, protiví sa mi; ale tvoj zákon milujem.“ („Nenávidím klamstvo a je mi ohavné, no tvoju Tóru milujem.“ – hebr. originál)

Žalmistovým postojom nenávisti je dvakrát odmietnutie chodníčka klamstva (v. 104.128), teda životnej cesty, a raz odmietnutím dvojtvárnych (v. 113). Výpovede v. 163 sa však odlišujú od doterajších vyjadrení tým, že postoj nenávisti ku klamstvu dopĺňa ohavnosť. Ani v tomto prípade nejde o v prvom rade o emóciu alebo o pocit, ale o zásadný životný postoj. Opakom ohavnosti je zachovávanie zákonov Tóry. 

Verš 164: „Cez deň ťa chválim sedemkrát pre tvoje spravodlivé rozsudky.“ („Sedemkrát cez deň ťa chválim pre tvoje spravodlivé rozhodnutia.“ – hebr. originál)

Žalmista sedemkrát cez deň chváli Pána, aby vzdával chválu, rovnako za spravodlivé rozhodnutia. Žalmistov postoj k spravodlivým rozhodnutiam sa trikrát spája s modlitbou (v. 7.62.75). Zatiaľ čo dôvodom modlitby žalmistu vo v. 7 je chvála za to, že sa učí o spravodlivých rozhodnutiach, vo v. 62 mu pomáhajú prekonať ťažkú životnú situáciu osobného obmedzenia. Spravodlivé rozhodnutia sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou žalmistovho života, jeho snahou, konaním, každodennou modlitbou, a nakoniec tým, čomu verí, čo vyznáva, hlbokým presvedčením, že spravodlivé rozhodnutia sú večným prejavom vernosti. Opakovaná chvála pripomína vyjadrenie životnej náplne, konštatovanie bohatého života. „Našou úlohou je ctiť si a velebiť Slovo, o ktorom sme presvedčení, že je Spasiteľ a Vládca, a prostredníctvom Slova tiež Otca, nie však v určených dňoch, ako to robia iní, ale neustále, po celý život a všetkými možnými spôsobmi. Osvietený a múdry človek uctieva Boha, t. j. vzdáva mu vďaku za svoje poznanie a život, nie na určenom mieste a v konkrétnom chráme, či počas nejakých sviatkov a v stanovených dňoch, ale po celý život a na každom mieste, či už osamote alebo v spoločenstve podobne zmýšľajúcich a veriacich ľudí.“ (Klement Alexandrijský)

Verš 165: „Trvalý pokoj požívajú tí, čo milujú tvoj zákon; a nemajú sa na čom potknúť.“ („Hojnosť pokoja majú tí, čo milujú tvoju Tóru, a nemajú sa na čom potknúť.“ – hebr. originál)

Podobne ako prvú polovicu strofy otvárala zmienka o skupine ľudí – kniežatách nastavených nepriateľsky voči žalmistovi -, aj druhú časť otvára pohľad na skupinu – tých, čo milujú Tóru. Posledný raz sa v žalme spomína spoločenstvo blízke žalmistovi. Samotné postavenie na začiatku a v závere kompozície zdôrazňuje jeho význam a je dôvodom, aby sme bližšie predstavili spoločenstvá, ktoré sú žalmistovi oporou na jeho ceste životom. Prvým sú blažení (v. 1-2) ako ideál, za ktorým žalmista kráča, po ktorom túži a o ktorý sa usiluje. Neskôr sa žalmistovi priznáva k spoločenstvu tých, čo sa boja Pána a zachovávajú jeho nariadenia (v. 63). Tí, čo sa boja Pána, sa spomínajú častejšie, vždy v situácii ohrozenia nepriateľmi. V nasledujúcej zmienke o bohabojných ich žalmista vykresľuje ako tých, ktorí sa budú tešiť, keď ho uvidia (v. 74). Vzápätí ich žalmista pozýva k sebe s túžbou odovzdať im osobnú skúsenosť (v. 79). V strofe mem sa žalmista spätne pozerá na všetkých, ktorí ho učili (v. 99) a na starcov (v. 100) ako na spoločenstvo ľudí, ktorí mu sprostredkovali múdrosť. Hoci v záverečnom verši strofy konštatuje, že vďaka Pánovým nariadeniam sa stal rozumnejším (v. 104), rovnako tým priznáva, že spoločenstvo ľudí, ktorí ho učili Tóre a pomáhali ju chápať a porozumieť jej, bolo rozhodujúce v procese poznávania až do času zjavenia múdrosti. Posledný opis spoločenstva, ku ktorému sa iste radí aj sám žalmista, vyjadruje dve skutočností, ktorými milovník Tóry môže žiť. Prvou je hojnosť pokoja. Hebrejský výraz šalom má omnoho širší význam ako jeho preklad pokoj. Súvisí s plnosťou života. Druhou skutočnosťou je konštatovanie o neprítomnosti prekážky v živote tých, čo milujú Tóru. „Tí, čo znášajú pohoršenie (osídlo), strácajú pokoj. Akí sú teda podľa žalmistu tí, ktorí neznášajú ani nevyvolávajú pohoršenie? Sú to tí, čo milujú Boží zákon a zároveň sú ukotvení v Božej láske. Pohoršeniu sa môžeme vyhnúť, keď v láske znášame svojich bratov.“ (Augustín)

Verš 166: „Pane, vyčkávam tvoju pomoc a plním tvoje predpisy.“ („Očakávam tvoju spásu, Pane, a tvoje prikázania uskutočňujem.“ – hebr. originál)

Spása sa v žalme spomína štyrikrát. Vo všetkých prípadoch priamo súvisí s postojom k Tóre alebo jej ekvivalentom. Slovo očakávať dobre zapadá do obrazov túžobného očakávania v Žaltári:

Žalm 104,27: „Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas.“

Žalm 145,15: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas.“

Uskutočňovať prikázania je spojenie známe predovšetkým z knihy Deuteronomium, kde uskutočňovať prikázania patrí k štandardným vyjadreniam postoja k Tóre.  Sloveso uskutočňovať zdôrazňuje konanie, ktoré je v Pánových očiach dobré. Sloveso uskutočňovať/konať sa v žalme vyskytuje príznačných osem ráz. V prípade, že koná Pán, ide o zásadné zmeny v žalmistovom živote (v. 65.73.84.124.126). Ak koná žalmista, vždy sa to týka uskutočňovania Pánových ustanovení, práva a spravodlivosti a prikázaní. „Hebrejské sloveso (očakávam) znamená dúfal som.“ (Raši) 

Verš 167: „Moja duša uchováva tvoje ustanovenia a ja ich veľmi milujem.“ („Moja duša zachováva tvoje usmernenia a veľmi ich milujem.“ – hebr. originál)

Slovný pár zachovávať a milovať je špecifický, známy z knihy Deuteronómium. V prípade strofy sín sa do stredobodu pozornosti dostávajú predovšetkým dve miesta z Pentateuchu, ktoré zapadajú do témy strofy, skúmajúcej údel spravodlivého človeka. Ide o výrok z textov Desatora o Pánovej milosti: No preukazujem milosť tisícom (pokolení) pri tých, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania (Ex 20,6/Dt 5,10). Žalmista svojím výrokom dáva najavo, že podľa Božieho výroku z významného textu sa nachádza v sfére Pánovej milosti.

Verš 168: „Zachovávam tvoje prikázania a ustanovenia: lebo pred tebou sú všetky moje cesty.“ („Zachovávam tvoje nariadenia a tvoje usmernenia, lebo všetky moje cesty sú pred tebou.“ – hebr. originál)

Žalmista spomína svoje cesty v žalme štyrikrát. Pri prvej zmienke ide o želanie, aby boli pevné (v. 5). Neskôr rozpráva Pánovi o svojej ceste a Pán mu na to odpovedá (v. 26). Výnimočný moment žalmistových ciest zachytáva zmienka o tom, ako o nich premýšľa a dospeje k rozhodnutiu obrátiť svoje nohy k Pánovým usmerneniam (v. 59). Aj v poslednom prípade žalmista necháva nazrieť na svoje cesty. Prvotná túžba po pevnej ceste, na ktorej bude zachovávať ustanovenia, sa teraz zmenila na skutočnosť. Konštatuje, že zachovávanie je jeho konštantným správaním na všetkých jeho cestách. Žalmista po vyznaní svojho blúdenia, porovnateľného s osobným obrátením priznáva, že zachováva Pánov výrok. V závere žalmu tento postoj potvrdzuje a odvoláva sa pritom na samého Pána, ktorému sú známe všetky jeho cesty. „Ty poznáš moje cesty.“ (Raši). „To znamená, že ty, Pane ma poznáš a vieš o každom mojom kroku a pohybe (všetky moje cesty sú ti známe), preto sa neopovážim konať inak a zachovávam tvoje nariadenia a tvoje usmernenia. (Feuer)