Žalm 124

Komentár

Opäť raz šiel Izrael oproti smrteľnému nebezpečenstvu a po mnohý raz sa dotkol toho, že keby Pán nebol spolu s ním, nenašiel by záchrancu: nepriatelia by ho zničili ako divé šelmy a rozbúrený potok. Uznanie Božieho zázraku sa prejavuje vo vďačnosti Pánovi, ktorý nenechal svoj ľud v rukách nepriateľov a vyslobodil duše svojich veriacich zo slučky.

„Dávidova pútnická pieseň. Keby sa nás Pán nebol ujal, nech to povie Izrael.“ (verš 1)

Takýto začiatok žalmu pozýva poslucháča k spätnému pohľadu na to, aká by mohla byť minulosť národa a aké by z nej plynuli následky pre súčasnosť. Prítomnosť však svedčí o šťastnej minulosti, ktorej základom bola existencia Pána, ktorý bol pri nás, keďže jeho meno znamená existenciu ako takú: „Ja som, ktorý som.“ (Ex 3,14), ale znamená aj trvalú ochranu pre svoj ľud po všetky pokolenia: „Toto je moje meno naveky a toto bude pamiatka na mňa po všetky pokolenia“ (Ex 3,15). Postupne sa o tom presviedčali všetky generácie Izraela, za ktorých sám Boh viedol a vyhrával boje s ich nepriateľmi:

Žalm 56,10: „Vtedy moji nepriatelia ustúpia, ešte v ten deň, keď budem volať: áno, viem, že ty si môj Boh.“

Žalm 118,6: „ Pán je so mnou, nuž nebojím sa; čože mi môže urobiť človek?“

Toto vyznanie jestvovanie Pána je aj dôraznou odpoveďou na mnohé posmešné reči národov: Kdeže je váš Boh?

Žalm 79,10: „Prečo majú pohania hovoriť: „Kdeže je ten ich Boh?“ Nech sa pred našimi očami na pohanoch ukáže pomsta za vyliatu krv tvojich služobníkov.“

Žalm 115,2: „Prečo majú hovoriť pohania: „Kdeže je ten ich Boh?“

„Hoci pôvodný význam týchto slov je, že Pán stál na našej strane po našom boku bojoval za náš prospech tak, ako čítame v Ex 14, môžeme vnímať aj trochu posunutý výklad slov, čiže medzi nami alebo v nás. Zdôrazňuje sa tým prítomnosť Krista v individuálnej ľudskej duši, ktorý ju posilňuje a chráni. Týka sa to predovšetkým tých, ktorí pre Krista trpeli, ba neraz podstúpili aj mučeníctvo a teraz na mieste odpočinku prežívajú veľkú radosť z toho, že vďaka nemu to zvládli.“ (Augustín)

„Nech to povie Izrael“ táto vsuvka medzi dvoma identickými výpoveďami vo v. 1 a 2a je formula pozvania:

Žalm 118,2: „Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 129,1: „Často dorážali do mňa od mojej mladosti, nechže povie Izrael.“

Žalm 107,2: „Tak nech hovoria tí, ktorých Pán vykúpil, ktorých vykúpil z rúk protivníkových.“

Izrael tu má hromadne vyznať a dosvedčiť svoju skúsenosť s Bohom v kontexte modlitby. „Nech tu každý z nás uzná a vyhlási, že už dávno by sme tu neboli, keby Pán nezasiahol v náš prospech. Keby sa neprejavil ako láskavý Pán, ktorý bol pri nás, zľutoval sa a súcitne nás ochránil, Izrael by neprežil hrôzy vyhnanstva.“ (Sforno) „Tí, ktorí v predchádzajúcom žalme prosili: Zmiluj sa nad nami, Pane, zmiluj sa nad nami, teraz po vypočutí svojich prosieb vzdávajú vďaky Bohu. Tieto slová sa potom učí odriekať každý prezieravý a rozumný človek, ktorý má pred očami Pána, podobne ako Izrael, ktorý víťaznému Bohu zaspieval v tomto žalme hymnus vďaky za jeho pomoc. Starší o tom poučujú mladších, ktorí počúvajú ako žiaci. Rovnako sa to učíme robiť aj my, ktorí máme Boha vo svojom vnútri.“ (Euzébius Cezarejský)

„Keby sa nás Pán nebol ujal, keď ľudia povstali proti nám.“ (verš 2)

Doslovné zopakovanie výzvy zo začiatku v. 1 zvyšuje po formálnej stránke jeho dramatickosť a po stránke obsahovej pripomína dôležitosť Božej existencie pre to, čo vo vykreslení dôsledkov nasleduje. „Slová keby sa nás Pán nebol ujal sa opakovali aj v minulom verši. To naznačuje dvojnásobné ohrozenie Izraela vo vyhnanstve, nebezpečenstvo hmotné aj duchovné.“ (Feuer) „Nie je náhoda, že žalmista aj v dvoch veršoch opakuje tú istú vetu. Pokiaľ sme totiž v nebezpečenstve, veľmi sa bojíme. Len čo nás Pán vyslobodí, zmierňujeme predošlé nebezpečenstvá, a týmto nás satan klame a vedie k tomu, aby sme zabudli na Božiu milosť. Sme schopní vymýšľať si najrôznejšie okolnosti, aby sme vymazali z mysle spomienku na túto milosť. Tento žalm nás vedie k tomu, aby sme meditovali nad nebezpečenstvami a nevymizla z nás spomienka na Božiu milosť.“ (Ján Kalvín) 

„Keď povstal ľudia proti nám (keď povstal proti nám človek)“ Výraz povstať proti nachádzame pri opise agresie alebo vojnového útoku nepriateľa:

Žalm 54,5: „Lebo pyšní povstávajú proti mne a násilníci mi striehnu na život, nechcú mať Boha na očiach.“

Žalm 86,14: „Bože, pyšní povstali proti mne a tlupa násilníkov mi čiahala na život; nechceli ťa mať pred očami.“

Slovo človek je súhrnný pojem pre ľudské bytosti, ktoré stoja v kontraste voči Bohu: 

Žalm 56,12: „ Na Boha sa ja spolieham a nebojím sa: veď čože mi môže urobiť človek?“

„Vari by nás živých boli prehltli, keď proti nám blčala ich zúrivosť.“ (verš 3)

Obsahom týchto troch viet (v. 3-5) je metaforické zdôvodnenie, čo by sa stalo, keby sa Pán nezastal Izraela. Verš 3 prichádza s obrazom divej šelmy, najčastejšie leva, ktorý sa vrhá na korisť, aby ju zaživa zožral. V Žaltári nachádzame mnoho takýchto obrazov:

Žalm 7,3: „Aby ma niekto neschvátil a neroztrhal ako lev, a nemal by som záchrancu.“

Žalm 10,9: „Očami sliedi za chudákom; ako lev v húštine číha v úkryte. Číha, chce schvátiť bedára; chytá ho a hádže naňho sieť.“

Žalm 17,12: „Sú ako lev pripravený na korisť, ako levíča, čo čupí v úkryte.“

Žalm 57,5: „Som akoby uprostred levíčat, čo požierajú ľudí. Ich zuby sú ako oštepy a šípy, ich jazyk sťa nabrúsený meč.“

Žalm 58,5-7: „Jed v nich podobá sa jedu hadiemu, jedu hluchej vretenice, čo si uši zapcháva, ktorá nepočúva hlas zaklínačov, hlas skúseného čarodeja. Bože, vylám im zuby v ústach, rozdrv čeľusť levov, Pane.“

U prorokov sa táto metafora objavuje pre znázornenie ničivej sily Babylona voči Jeruzalemu. V ostatných knihách Biblie je takouto šelmou aj šeol, podsvetie pod zemou, ktorá otvára svoj pažerák, aby pohltila Božích nepriateľov. „Tými, ktorí prehltávajú živých sú ľudia, ktorí sa od počiatku živia svojou zlobou.“ (Origenes)

„Keď proti nám blčala ich zúrivosť (keď vzplanul ich hnev proti nám)“ Hnev sa často prirovnáva k ohňu pre jeho nekontrolovateľnú a ničivú silu:ň

Žalm 18,8-9: „Zem sa pohýbala a zachvela; vrchy sa otriasli a pohli v základoch, lebo vzplanul hnevom. Dym sa mu valil z nozdier a spaľujúci oheň z jeho úst, vyletúvali z neho žeravé uhlíky.“

Žalm 89,47: „Ako dlho ešte, Pane? Navždy sa budeš ukrývať? Tvoj hnev bude blčať sťa oheň?“

„Slovo živý (život) sa v Písme používa aj vo význame surový, neuvarený. Slova boli by nás surových zhltli sa dá čítať ako obrazné prirovnanie (mašal), lebo mäso sa nikdy neje inak, ako varené (pečené). A oni (naši nepriatelia) boli takí nesmierne chtiví, žeby nás boli zhltli aj živých, keď vzplanul ich hnev proti nám, nebyť Boha, ktorý bol pri nás.“ (Radak) 

„Vari by nás bola voda zaliala a riava sa prevalila cez nás.“ (verš 4)

Toto sloveso (zaliať) môže vyjadrovať dve negatívne aktivity vody: zaliať, a tak by vody zaplavili Izrael a on by sa v nich utopil, alebo odplaviť, a tak by rozbúrené vody zmietli Izrael z povrchu zeme. Viac si všimnime význam zaliať. Je to narážka na šeol. Podobnú narážku na šeol ako morskú hlbočinu alebo hlbokú jamu, do ktorej Boh vrhá človeka, ponúka aj modlitba proroka Jonáša v Jon 2,3-7. „Voda v alegorickom zmysle predstavuje pokušenia, ktoré potápajú dušu človeka. A týmito pokušeniami sú zlé myšlienky.“ (Origenes) „Vody, ktoré by nás boli zaliali, sú obrazom trápenia.“ (Radak) „Keby nás neposilňoval Boh, neboli by sme vydržali nápor protivníkov. Boh nám pomohol pre našu nehynúcu lásku k nemu. Pohanskí vodcovia a králi nemôžu zničiť našu lásku k Bohu ani silou, ani hrozbami, ani lákavým lichotením.“ (Raši) „Aj keby sa mali spoločne zhromaždiť všetky národy prirovnané k vodám oceánu, nemohli by uhasiť lásku, ktorú voči tebe prechovávam a aj keby sa mali spojiť dovedna všetci králi zeme, prirovnaní k dravým prúdom tečúcich riek, nemohli by vymazať zo sveta teba, Bože.“ (Targum)

„Riava (by)sa prevalila cez nás (potok by zaplavil našu dušu)“ Potok sa označuje ako prúd, príval riava, pretože autor mal skôr na mysli vádí, sezónny vyschnutý potok, ktorý sa v čase zimných dažďov náhle zmenil na rieku. Predstava dravého potoka ako nástroja Božej pomsty, môže ním byť kráľ Asýrska, ktorý náhle zaplaví Judsko svojou armádou a zničí Jeruzalem a jeho vody budú siahať až po krk. Slovo duša (v hebr. origináli) v rámci tohto kontextu nemusí niesť len najbežnejší význam život. Prvotný zmysel tohto slova je krk, hrdlo ako orgán dýchania. V tomto prípade potok mohol celkom zaplaviť človeka, ktorý následne príde o život pod vodou. „Slovo potok (riavy) sa dá preložiť aj ako (ťažká) choroba, neduh a ten by prešiel ponad našu dušu/myseľ.“ (Targum)

„Vari by sa boli prevalili cez nás rozbúrené vody.“ (verš 5)

Ďalšou metaforou z vodného sveta je rozbúrená voda, ktorá tu pôsobí ešte intenzívnejšie a impozantnejšie, no zároveň smrteľnejšie. Najmä v Žaltári a u Jóba nachádzame mnoho volaní o pomoc od topiaceho sa človeka, ktorý bez Božieho zásahu zahynie. „Slová tohto verša si spolu so žalmistom v úžase opakujú všetci, v ktorých prebýva Pán, ktorý im pomohol uniknúť veľkému nebezpečenstvu pokušenia. Žalmista tu nie náhodou vložil slovo vyjadrujúce váhanie: azda, či vari, aby ukázal, že čisto ľudskými silami nie je možné prekonať také veľké nebezpečenstvo.“ (Prosper Akvitánsky) 

„Rozbúrené (rozbúrená)“ Výraz je dosl. nadutá, arogantní (pyšní):

Žalm 19,14: „a svojho služobníka zachráň od pýchy, aby ma neovládala. Tak budem bez škvrny a čistý od veľkého hriechu.“

Žalm 86,14: „Bože, pyšní povstali proti mne a tlupa násilníkov mi čiahala na život; nechceli ťa mať pred očami.“

Žalm 119,21.51: „Pyšných zahriakuješ a tí, čo bočia od tvojich príkazov, sú prekliati… Pyšní sa mi vysmievajú náramne; ale ja sa neodchyľujem od tvojho zákona.“ 

Ide tu o personifikovanú prekážku, ktorá vyobrazuje vodu ako bariéru pyšných ľudí. „Arogantná voda“ má na žalmistu rovnaký účinok ako jeho náprotivok „blčiaci oheň“. Oboje nepriateľ nedokáže ovládať, a preto je bez Božej pomoci nemožné mu uniknúť:

Žalm 18,5-7,17-18: „Obkľúčilo ma smrtiace vlnobitie a vydesili zlostné prívaly. Ovinuli ma povrazy záhrobia, zovreli ma osídla smrti. V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu. Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie pred jeho tvárou preniklo k jeho sluchu… Z výsosti čiahol rukou a chytil ma a vyzdvihol ma zo stredu hlbokých vôd. Vytrhol ma z rúk mojich premocných nepriateľov, z rúk tých, čo ma nenávideli a boli silnejší ako ja.“

Žalm 42,8: „Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov; všetky tvoje krútňavy a prívaly prešli ponad mňa.“

Žalm 69,2-3,15-16: „Zachráň ma, Bože, lebo voda mi vystúpila až po krk. V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval… Vytrhni ma z bahna, aby som sa nepohrúžil doň, a budem vytrhnutý z moci svojich nenávistníkov i z hlbokých vôd. Nech ma nezatopí príval vôd, nech ma nepohltí hlbina a priepasť nezavrie nado mnou pažerák.“

Žalm 88,8.18: „ Doľahlo na mňa tvoje rozhorčenie, svojimi prívalmi si ma zaplavil… Deň čo deň ma obkľučujú ako záplava a zvierajú ma zovšadiaľ.“

„Ten, kto miluje neprávosť, má v nenávisti aj svoju dušu.“ (Prosper Akvitánsky)

„Nech je velebený Pán, že nás nevydal ich zubom za korisť.“ (verš 6)

Požehnanie Pána je v žalme formou vďakyvzdania a chvály za oslobodenie z nebezpečenstva, ktoré ako oheň alebo voda hrozilo žlmistovi:

Žalm 28,6: „Nech je velebený Pán, že vyslyšal moju úpenlivú prosbu.“

Žalm 72,18: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, čo jediný koná zázraky.“

„Že nás nevydal ich zubom za korisť (ktorý nás nevydal za korisť ich zubom)“ Verš sa vracia k metafore šelmy vo v. 3, podľa ktorej Pán vydáva Izrael alebo Jeruzalem do rúk nepriateľov, no nenecháva svoj ľud za korisť ich zubom. V tomto verši vidíme spojitosť so skúsenosťou pútnika, ktorý sa vydáva na cestu do Jeruzalema, s prosbou o ochranu pred ľstivým jazykom a teraz, keď už prišiel do cieľa a ďakuje za to, že Boh nevydal za pokrm tým, čo povstali proti nemu. „Tento verš nás vyzýva chváliť Boha, ktorý nás vyslobodil z rúk našich nepriateľov. Tí nás vo svojom besnení a krutosti chceli roztrhať zubami a zožrať ako levy. Ich úmysly však vyšli naprázdno, lebo Pán bol s nami.“ (Euzébius Cezarejský) „Tento verš sa dá ako interpretovať ako zuby nepriateľa. Pri pokušeniach tela si máme povedať: zbytočne tu čakáš, pokušiteľ, pretože Boh je mojím pomocníkom. A zároveň sa obrátiť k Bohu a s vďakou hovoriť: Blahoslavený si Bože, za to, že si mi odkryl to, že tu na mňa číha môj nepriateľ. Boh svojich verných chráni a nedovolí, aby sme boli vydaní ich zubom za korisť.“ (Nikodém Agorita)

„Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov. Slučka sa roztrhla a my sme na slobode.“ (verš 7.)

Pojmom naša duša žalm nadväzuje na metafory, kde ide o záchranu života z prívalov vôd. Zatiaľ čo šelma zubami loví aj trhá svoju korisť, lovec na svoju korisť chystá pascu a lesť:

Žalm 10,8-10: „Sedí na postriežke blízko osád, nevinného zákerne zabíja. Očami sliedi za chudákom; ako lev v húštine číha v úkryte. Číha, chce schvátiť bedára; chytá ho a hádže naňho sieť. Prikrčí sa a vyrúti, i hynú chudáci v jeho násilných pazúroch.“

Žalm 91,3: „Veď on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a zo zhubného moru.“

Žalm 140,6: „Pyšní mi nastavujú osídlo; napínajú sieť z povrazov a kladú mi pasce na cestu.“

Žalm 141,9: „Chráň ma pred osídlom, čo mi nastavili, pred nástrahami tých, čo páchajú neprávosť.“

Pod pojmom osídlo sa špecificky rozumie pasca na vtáky. „To, čo uniklo lovcom, nie je duša, ale vtáča, lebo naša duša od nich unikla ako vtáča, ktoré uniklo z osídla lovcov.“ (Raši) „Zmyslom slov naša duša unikla je, že sme nemali silu uniknúť, lebo sme boli ako vtáky chytené do osídla, čo nastavil lovec. Unikli sme jedine prostredníctvom Mena Pána, ktorý stvoril všetko. Kto môže (ob)stáť pred ním?“ (Ibn Ezra) „Lovcami tu treba chápať prenasledovateľov, ktorí dávajú do pascí ako návnadu jedlo. Toto jedlo symbolizuje príjemnosť a sladkosť pozemského života, ktorá pokúša svoje obete, aby sa vrhli do hriechu ako do pasce. Vrabce (vtáky) symbolizujú duše tých ľudí, ktorí si nedávajú pozor, kam smerujú, a preto často padnú, no vzápätí nájdu silu, aby poprosili Boha o odpustenie. K tým, ktorí sa do pasce nechytia, patria všetci, v ktorých je prítomní Kristus. Oni hovoria, keby Pán nebol s nami. Keď Pán bude pri nás, aj my unikneme týmto nepriateľským pasciam.“ (Augustín)

„Slučka sa roztrhla a my sme na slobode.“ Vták nemôže z pasce uniknúť sám, ale je odkázaný na lovca, či ho pustí, okrem možnosti, že pasca nie je dokonalá a vo chvíli zápasu o život sa drevený rám pasce, na ktorej je sieť natiahnutá, rozlomí. Pre okrídlenú korisť je taká možnosť záchrany stále otvorená.

„Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.“ (verš 8.)

Meno Pána tvorí inklúziu žalmu. Vo v. 1 a 2 zaznievalo Pánovo meno ako záruka ochrany a záchrany v pohnutých časoch histórie Izraela. Z vlastnej skúsenosti tento omilostený národ vedel, že Pán bude vždy s ním a pre neho. Istota tejto stability nevychádza z dokonalej odpovede ľudu na toto vyvolenie, ale z vernosti samotného Pána svojmu menu, a preto aj modlitby žalmistu dopĺňajú výzvy na Božiu aktivitu pre jeho meno:

Žalm 23,3: „Dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.“

Žalm 25,11: „Pre tvoje meno, Pane, odpusť mi môj hriech, i keď je veľký.“

Žalm 31,4: „Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať.“

Žalm 79,9: „Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása, a vysloboď nás; a pre svoje meno odpusť nám hriechy.“

Žalm 106,8: „Ale Boh ich pre česť svojho mena zachránil, aby ukázal svoju moc.“

Žalm 109,21: „Ale ty, Pane, Pane, pre svoje meno sa ma zastaň, veď tvoje milosrdenstvo je láskavé; zachráň ma.“

Žalm 143,11: „Pre svoje meno, Pane, zachováš ma nažive; pretože si spravodlivý, vyveď ma z úzkosti.“

O tom, že vzývanie Pánovho mena fungovalo ako zbraň proti nepriateľom, svedčí aj:

Žalm 118,10-12: „Obkľúčili ma všetci pohania, ale v mene Pánovom som ich porazil. Obkľúčili ma zovšadiaľ, ale v mene Pánovom som ich porazil. Obkľúčili ma ako roj včiel a vzbĺkli ako plameň z raždia, ale v mene Pánovom som ich porazil.“

„Ktorý stvoril nebo i zem.“ Túžobný pohľad žalmistu na vrchy, odkiaľ príde pomoc od Pána, tvorcu neba i zeme, teraz nahrádza moment uspokojenia z dosiahnutej pomoci. Púť je vždy spojená s nebezpečenstvom, a preto pútnik z času na čas potrebuje zažiť priamy Boží zásah. Čo však nikde nesmie zísť z mysle veriaceho pútnika, je že už celá jeho existencia a všetko, čo ho obkolesuje v nebi a na zemi, je jedným veľkým Božím zázrakom a dôkazom jeho ustavičnej starostlivosti o svoje vrcholné dielo stvorenia. „Pánovo meno samotné je pre našu spásu dostačujúce.“ (Teodoret z Kýru)