Žalm 119 – Vau

Žalm 119 Vau komentár:

Verš 41: „Pane, nech zostúpi na mňa tvoje zmilovanie, tvoja pomoc, ktorú si mi prisľúbil.“ („A nech príde ku mne tvoje milosrdenstvo, Pane, tvoja spása podľa tvojho výroku.“ – hebr. originál)

„Milosrdenstvo, o ktorom sa tu hovorí je narážkou na najväčšie milosrdenstvo, aké kedy Boh preukázal Izraelu, t. j. na vykúpenie alebo vyslobodenie z otroctva, zo zajatia a z vyhnanstva.“ (Midraš Šocher Tov) 

„Tvoja spása podľa tvojho výroku.“ Substantívum spása sa v SZ vyskytuje v rôznych významoch. V historických knihách väčšinou vo význame víťazstvo, ktoré dáva či spôsobuje Pán, alebo je jednoducho Pánovo. Podobný význam má spása aj v prorockých a múdroslovných textoch. V Žaltári sa spása spája výlučne s Bohom aj opakovaným ubezpečením, že „kôň k víťazstvu nepomôže“ (Ž 33,17) a rovnako spása od človeka je prázdna, bezcenná:

Žalm 60,13: „S Bohom budeme udatní, on našich utláčateľov pošliape.“

Žalm 144,3: „Pane, čože je človek, že sa k nemu priznávaš, a syn človeka, že myslíš na neho?“

Spása je v žalmoch atribútom pevne prepojeným s Pánom, od ktorého prichádza spravodlivým a ktorú je hodno ohlasovať:

Žalm 37,9: „Všetci ničomníci budú zničení, lež tí, čo dúfajú v Pána, stanú sa dedičmi zeme.“

Žalm 40,11: „Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse. Neskrývam tvoju milosť a pravdu pred veľkým zhromaždením.“

Žalm 71,15: „Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť a tvoju spásu deň čo deň, hoci ju ani neviem vyjadriť.“

Žalm 108,3: „prebuď sa, harfa a citara, chcem zobudiť zornicu.“

Prosbou o spásu/víťazstvo žalmista podľa nasledujúcich vyjadrení rieši situáciu osobného ťažkého rozpoloženia, spôsobeného potupovaním. Ide o situáciu potupenia zlým slovom. Možno preto sa v nasledujúcich vyjadreniach celá pozornosť sústreďuje na Pánovo slovo, ktoré žalmistovi umožňuje vytvoriť alternatívny svet. „Tvoja spása naznačuje mesiášske vykúpenie.“ (Chaza Cion) „Písmeno vav má číselnú hodnotu šesť a je narážkou na Božie prisľúbenie, podľa ktorého vyhnanstvo nepotrvá dlhšie ako šesť tisícročí od stvorenia sveta. Potom bude Božia spása istá. Okrem toho písmeno vav stojí na konci mena proroka Eliáša, ktorý má oznámiť koniec vyhnanstva a príchod Mesiáša.“ (Raši) „Žalmista žiada, aby k nemu prišlo Božie milosrdenstvo, a vzápätí pripája tiež slovo spása, aby sa po tom, čo sa nad ním Boh zmiloval, ho aj spasil. Výraz Božie milosrdenstvo znamená tu teda spásu, ktorú Boh dáva človeku. Preto má žalmista pravdu, keď sa nemodlí najprv za spásu, ale za milosrdenstvo, lebo človek nie je spasený na základe svojich skutkov, ale z Božej milosti.“ (Origenes)

Verš 42: „Potom odpoviem tým, čo ma potupujú, že dôverujem tvojim slovám.“

Žalmistova reakcia na potupu nie je bez emócií, no namiesto očakávaného negatívneho odporu je jeho odpoveďou dôvera (spolieham sa). Nenecháva sa vtiahnuť do sveta tých, čo potupujú, a ostáva vo sfére Pánovho slova.

Verš 43: „Nikdy neodním slovo pravdy z mojich úst, veľmi dôverujem tvojim výrokom.“

„Ak chceme udržať slovo pravdy úplne, potrebujeme Božiu pomoc a podporu, aby naše ústa nekolísali medzi slovom pravdy a lžou. Preto je rozumné, keď si žalmista žiada silu, aby bol schopný takto konať, pretože si v pamäti uchováva Božie rozhodnutia a pociťuje úzkosť. Dobre vie, že ak je očistený od akéhokoľvek nesprávneho názoru, bude neustále zachovávať tvoj Zákon, naveky a na veky vekov.“ (Euzebius Cezarejský) Zdôraznenie nikdy vyjadruje veľkosť túžby po zotrvaní pri rozhodnutí odpovedať na potupovanie len a len slovom vernosti, a neprispôsobiť sa vyjadrovaniu protivníka, a to aj napriek zdanlivej neúčinnosti, ako to aj nasledujúca zmienka o čakaní vyjadruje. „Výraz veľmi zintenzívňuje danú skutočnosť, napr. neistotu, hrôzu, radosť, krásu a i. Môžeme ho chápať aj vo význame celkom, úplne.“ (TgTeh) „Slovo čakám, znamená dúfal som.“ (Raši) Čakanie je v žalme špecifickým postojom. Opakuje sa ešte päťkrát, vždy so substantívom Pánovo slovo. To, že slovo má podobu rozhodnutí, môže súvisieť so žalmistovou ťažkou situáciou, ktorú môžu zmeniť práve rozhodnutia. Čakanie na Pánovo slovo sa zvyčajne spája s druhom zjavenia alebo záchrany. Žalmista čaká výlučne na Pánovo slovo. Jeho postoj k slovu a Tóre je nemenný, je pripravený čakať dovtedy, kým sa nepotvrdí jeho správnosť.

Verš 44: „Tvojho zákona sa chcem stále pridŕžať, na večné veky.“

Množstvo obrazov, vyvolaných asociáciou slova vždy/ustavične, vytvára predstavu neustáleho previazania žalmistu s Tórou, ktoré sa podobá svetlu lampy svietiacej v chráme, ohňu neustále udržiavanému na prinesenie obety, ustavičnej bohoslužbe za znenia spevov a piesní, alebo v spomenutom žalmistovom trápení ako rozhodnutie sa pre vedenie prostredníctvom Tóry na spôsob oblačného/ohňového stĺpa, idúceho pred ľudom alebo za ním. 

„Navždy, na večné veky“. Nenápadné spojenie na večné veky (navždy) sa spája predovšetkým s univerzálnym a večným kraľovaním Pána. 

Verš 45: „Tak budem kráčať bezpečnou cestou, lebo dbám na tvoje príkazy.“ („Chcem kráčať šíravou, lebo tvoje nariadenia vyhľadávam.“ – hebr. originál) 

Výraz šírava (bezpečná cesta) je náprotivkom stiesnenosti, úzkosti. V tomto zmysle by to vyjadrovalo oslobodenie od protivníkov alebo z núdze. Slovo v podobnej forme, vystupuje ako zosilnený predikát Zasľúbenej zeme a poukazuje predovšetkým na jej plnosť a bohatstvo. Žalmistovi by v tomto zmysle išlo menej o vyjadrenie oslobodenia sa od protivníkov a viac o vyjadrenie bohatstva požehnania. Želanie je možné interpretovať aj vo význame vyslobodenia z núdze. „Božia láska dáva dušiam ľudí šírku. Láska dušu neobmedzuje, ale naopak, dáva jej priestor pre hľadanie a nasledovanie Božích prikázaní. Právom teda každý, kto zachováva Božie prikázania, kráča šírinou (bezpečnou cestou) a na nej zakladá svoj život. Kto miluje Pána, všetko znesie, všetko vydrží a netrpí nijakú tieseň.“ (Origenes)

Verš 46: „O tvojej náuke budem svedčiť pred kráľmi a nebudem sa hanbiť.“

Slová Tóry sa majú odovzdávať ďalej a zároveň majú byť neustále prítomné v ušiach Izraelitov. To, že žalmistovi ide o zdôraznenie jeho vnímania ideálneho sveta Pánovho slova práve v situácii osobného ohrozenia zo strany spoločnosti. „Dávidove slová v žalme by sa dali parafrázovať asi takto: „Môj prístup k štátnym záležitostiam sa zásadne líši od prístupu iných kráľov. Oni trávia čas diskusiami o politike, ekonomike a vojenskej stratégii, zatiaľ čo ja svoj čas venujem štúdiu Tóry. Ostatní panovníci sa pokúšajú zosmiešniť mňa a môj spôsob vládnutia, ale ja hovorím odvážne a chválim Tóru, aby som vyvrátil ich omyl. Na konci sa nebudem hanbiť.“ (Radak)

Verš 47: „Budem sa tešiť z tvojich predpisov, lebo som si ich obľúbil.“

Deuteronomický príkaz lásky, pôvodom z politickej sféry, našiel svoje vyjadrenie v náboženskom vzťahu. Zároveň však disponuje aj citovým nábojom, čím dostáva dodatočný hĺbkový rozmer. O láske k Bohu je reč asi dvakrát častejšie. Ide o lásku Izraela k Bohu, vo väčšine prípadov je formulovaná v podobe povzbudenia či príkazu. V Žaltári sa sloveso milovať používa, podobne ako v knihe Deuteronomium, na vyjadrenie lásky Boha k Izraelu, ako aj lásky Izraela (spoločenstva či jednotlivca) k Bohu. No v Ž 119 to tak nie je. V tomto žalme stojí na mieste Pána štyrikrát Tóra (v. 97,113,163, 165), trikrát prikázanie (v. 47,48,127), dvakrát usmernenie (v.119,167), raz výrok (v.140), raz nariadenia (v.159). Výnimočnosť týchto slovných spojení v Žaltári podčiarkuje aj skutočnosť, že okrem vyššie spomenutého spojenia „milovať meno“:

Žalm 5,12: „Nech sa tešia všetci, čo majú v teba dôveru, a naveky nech jasajú. Chráň ich a nech sa radujú v tebe, čo tvoje meno milujú.“

Žalm 69,37: „ A zdedia ho potomci jeho služobníkov a tí, čo milujú jeho meno, budú v ňom prebývať.“

Tieto uvedené slovné spojenia sa nachádzajú iba v Ž 119. Možno predpokladať, že vyjadrenia o láske v priamom spojení s Tórou a jej ekvivalentami sú úmyslom žalmistu. Ten vychádzajúc zo zaužívaného náboženského jazyka, úmyselne posúva na miesto Boha Tóru. Aj pocity, ktoré v tradičnom náboženskom jazyku vyjadrujú vzťah k Bohu, prejavuje jeho Tóre a jej ekvivalentom. „Po tom, čo človek uvažoval o prikázaniach a pochopil ich zmysel, je vhodné, aby pozdvihol svoje ruky k skutkom a k dielam, ktoré z nich vychádzajú, aby ich neuskutočňoval s horkosťou či s nútením, ale radostne.“ (Origenes)

Verš 48. „ Svoje ruky budem dvíhať k tvojim predpisom, ktoré som si obľúbil; a cvičiť sa budem v tvojich príkazoch.“

Gesto dvíhania dlaní vyjadruje vnútornú emóciu, ktorú žalmista pociťuje voči Pánovým prikázaniam. Vyjadrenie osobného pocitu navonok korešponduje so žalmistovým konaním. Obidve vyjadrenia zhodne dopĺňa opakované vyznanie o láske k prikázaniam vo v. 47 a 48, ktoré okrem hlbokého citového previazania necháva rezonovať aj zmluvný charakter, pevne spojený so slovesom milovať. „Keď niekto svoje povinnosti považuje za bremeno, tak veľmi sa mu nechce do nich pustiť, že ledva vládze pohnúť rukami (akoby mu oťaželi). No keď má niekto svoju prácu rád, povinnosti prijíma ochotne a s nadšením. Jeho ruky sa samy púšťajú do práce.“ (Maharam Arama o kráľovi Dávidovi) V situácii, ktorá sa z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa zdá byť trápením, žalmista vstupuje do vlastného vnútra, v ktorom sa prostredníctvom hľadania a hĺbania otvára celkom nový svet Pánovej Tóry. Ona mu umožňuje prežívať bohaté pocity šťastia, napĺňa ho láskou a robí ho schopným vykročiť do šíreho priestoru. Oproti konštatovaniu vo v. 15, kde chcel žalmista hĺbať nad ustanoveniami a pozorovať Pánove chodníky, žalmistovo hĺbanie v tejto fáze mu už umožňuje kráčať (Pánovou) šíravou. Šťastie, ktoré ho napĺňa, sa tu zdá byť neochvejne prítomné, bez obavy zo zabudnutia na slovo, ktoré ho prináša. „Tieto ruky rozhodne nie sú nespravodlivé či hroziace, ale sú to ruky v službe prikázaní pokory, ktoré konajú skutky milosrdenstva. Ti sú úplným zavŕšením prikázaní vychádzajúcich z viery. Treba, aby sme boli vždy nastavení konať tieto skutky a aby sme ich neprerušovali ani neodďaľovali lenivosťou. Prorok potvrdzuje, že má tieto skutky na pamäti a že ich koná, keď hovorí: cvičil som sa v tvojich ustanoveniach. Takéto cvičenie sa v Božích ustanoveniach je totiž dokladom vytrvalosti v konaní dobra.“ (Hilár z Poitiers)