Komentár

Žalmista, ktorý sa pred krátkym časom vrátil do vlasti si spomína na smutné dni v exile, kedy Izraeliti sedávali popri babylonských riekach Tigru a Eufratu a plakávali, keď spomínali na vlasť. Na vŕby tejto krajiny zavesili svoje citary, zatiaľ čo ich utláčatelia nútili, aby zahrali radostné sionské piesne. Spomienka na Jeruzalem a vernosť zrúcanému mestu zostali tak silno vpečatené v ich srdciach, žeby im pripadalo ako prečin, znesvätenie, ak by opakovali v zemi tých, ktorí zničili Jeruzalem a  svätý chrám piesňami ich Boha.

Žalm je vrcholným umeleckým lyrickým dielom všetkých čias: hlboké a silné vyjadrenie ľudskej bolesti, plač ukotvený v srdci toho, kto stratil to, čo bol najvzácnejšie jeho srdcu, násilný útok proti tým, ktorí boli príčinou toľkého utrpenia. Je tu prítomná dráma tých, ktorí boli vykorenení zo svojej zeme, vytrhnutí zo svojich najdrahších citov, ponížení a opustení, ktorým chcú zobrať aj to, čo si najviac úpenlivo chránili: hlboké a intímne pocity ich duší. Žalm vyjadruje reakciu Izraela zoči voči tejto veľkej skúške, ktorú musel znášať z dôvodu svojich hriechov.

Cirkevní otcovia, hlavne Augustín videli v tomto žalme predstavenie kresťanského života na tejto zemi. Kresťan vie, že tu na zemi je len vyhnanec kvôli svojmu hriechu. Kristus zjavil človeku jeho biedu a nešťastie, ale aj Božie otcovstvo a jeho prináležitosť a určenie pre nebeskú vlasť.

V každom z nás sú zakorenené aj Babylon aj Jeruzalem: naša pýcha a egoizmus so svojimi vášňami a Kristov Duch, ktorého sme dostali. (Gal 5,17, 2 Kor 5,6, 2Kor 5,8)

„Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion.“ („Pri babylonských riekach, tam sme bývali, no aj plakali, keď sme si spomínali na Sion.“ – hebr. originál) (verš 1.)

Žalm v MT neobsahuje nadpis, a tak geografický údaj „pri babylonských riekach“, dosl. „pri riekach Babylona (Bábela)“ uvádza celý žalm aj jeho prvú časť. „Babylon“ – staroveké mesto v dnešnom Iraku a metropola významnej Babylonskej ríše – predstavovalo pre Židov nielen destináciu masívnych deportácií obyvateľstva a miesto nútených prác, ale aj nepriateľskú mocnosť „par exellence“, ktorá zničila Jeruzalem a chrám. Paradoxne, väčšina deportovaných Židov nevyužila neskoršiu možnosť návratu z Babylona a usadila sa tam natrvalo. Už druhá generácia Židov sa prepracovala na pozície vo vyššej administratíve Babylonskej ríše. Postupne času babylonskí Židia vytvorili mohutnú a vplyvnú diaspóru, ktorá zachovávala a kultivovala židovskú tradíciu

a učenie Zákona, výsledkom čoho bol babylonský Talmud. Z tohto pohľadu exil nebol až takým hrozným miestom, ako ho opisuje žalmista. Hebr. slovo označuje všeobecne „rieku“ ako prirodzený vodný zdroj. Keďže ide o babylonské rieky, prirodzenou voľbou sú známe babylonské rieky Eufrat a Tigris. Nemuselo však ísť o prirodzenú rieku, ale o systém umelých kanálov, ktoré boli napájané riekou Eufrat. Vojnoví zajatci, vrátane židovských nútene pracovali práve v poľnohospodárstve na zavlažovacích poliach a pri čistení zavlažovacích kanálov. V tomto kontexte slovné spojenie „pri babylonských riekach“ zahrnuje nielen všeobecnú lokalizáciu exilu, ale aj informáciu o charaktere otrockej práce, ktorá traumu zo zajatia každodenne prehlbovala. Životodarné vody babylonských kanálov, ktoré prinášali prosperitu a blahobyt, symbolizovali pre Židov najväčšie poníženie, lebo boli späté so zničením takmer všetkého, čo bolo pre nich sväté. Práve paradoxne tu, pri babylonských riekach, spomínali na skalnatý a na vodu chudobný Jeruzalem, ktorý sa síce úrodnosťou nemohol rovnať babylonským poliam, ale bol miestom spoločenstva s Bohom, ktoré je dôležitejšie než akákoľvek materiálna prosperita.

„Tam sme bývali.“ Príslovkou miesta „tam“ žalmista tu aj vo v. 3 zdôrazňuje nelichotivú situáciu exilu, a to skutočnosť, že Židia nebývali tam, kde mali, ale „tam“ v Babylone:

Mich 4,10: „Zvíjaj sa a namáhaj, dcéra Siona, ako rodička, lebo teraz vyjdeš z mesta a budeš bývať na poli. Pôjdeš do Bábelu, tam ťa vyslobodí, tam ťa vykúpi Pán z ruky tvojich nepriateľov.“

Vzhľadom na to, že primárne ide o príslovku miesta a žalmista jej použitím zdôrazňuje protiklad medzi Babylonom a Jeruzalemom. Význam slovesa „sme bývali“ je „sadnúť si“ (napr. k jedlu), ale aj sedieť na tróne ako faraón alebo ako Boh. Odvodený význam je „zostať“. Cez význam „usadiť sa“ sa dostaneme k významu „bývať“, ktorý má toto sloveso aj v našom verši. Sloveso zrejme neopisuje len situáciu sedenia pri výnimočných rituáloch (v exile prichádzajú do úvahy rituály smútenia či nárekov, nie bohoslužby), ale myslí sa na bývanie – permanentný rezidenčný stav v exile. V našom prípade s najväčšou pravdepodobnosťou ide z pohľadu žalmistu o deje minulé, ale nedávne, ktoré žalmista stále prežíva a ktoré podľa neho charakterizovali celé obdobie exilu. „Stáva sa väzňom Babylona, t. j. väzňom tela, ktokoľvek bol vyhnaný z nebeského Jeruzalema pre Adamov hriech.“ (Hilár z Poitiers) „Babylon sa prekladá ako neporiadok, zmätok. Babylon je tento svet, do ktorého sa prepadol z raja človek – hriešnik. Skončil teda v slzavom údolí, pri babylonských riekach, ktoré označujú prechodnosť a prchavosť krásy tohto sveta.“ (Hieronym)

„Babylonské rieky môžeme vysvetliť ako symbol prechodnosti a prchavosti pozemských dobier a pominuteľnosti života.“ (Augustín) „Babylonské rieky predstavujú prúdy rozkoší, ktoré rozvracajú a rozrušujú dušu.“ (Metod z Olympu)

„No aj plakali.“ Zatiaľ čo bývanie sa všeobecne spája s domovom, bývanie Židov v exile bolo podľa žalmistu spojené hlavne s plačom za Jeruzalemom. Je zrejmé, že pre žalmistu sa nárek a trúchlenie nesústreďovali iba na príležitostné pietne spomienky. Podľa jeho chápania, celý pobyt v Babylone ako dôsledok národnej katastrofy spôsobenej práve Babylonom, bol dôvodom na plač a trúchlenie. Zdrojom náreku, ale aj celkovej depresie v exile boli nielen historické tragédie deportácií a zničenia chrámu a Jeruzalema Babylonskou ríšou. Exulanti a celé židovstvo sa museli bolestne vyrovnať aj so zrútením vlastného svetonázoru, že Jeruzalem ako mesto, kde prebýva JHWH, je neporaziteľné:

Mich 3,9-12: „Čujte toto, pohlavári Jakubovho domu a kniežatá domu Izraelovho, ktorým sa hnusí právo a všetko rovné krivia, ktorí krvou budujú Sion a Jeruzalem hriechom. Ich pohlavári súdia za úplatok, ich kňazi učia za plácu, ich proroci veštia za peniaze, pritom sa opierajú o Pána a vravia: „Či nie je Pán medzi nami? Nepríde na nás nešťastie!“ Preto pre vás zorú Sion ako pole, Jeruzalem bude zboreniskom a chrámový pahorok bude zalesnenou výšinou.“

Toto presvedčenie či teológiu môžeme čítať aj v tzv. sionských žalmoch, napr. v Ž 46-48, kde Boh je uprostred Jeruzalema a žiadne iné kráľovstvo ani živelná katastrofa ho nemôžu zničiť. Podľa tejto tzv. sionskej teológie je Boh Izraelitov, Boh zo Sionu, kráľom nad celou zemou a kraľuje nad všetkými národmi. Najťažšie táto zmena paradigmy dopadla na chrámových spevákov a kňazov, ktorí sionské žalmy spievali v jeruzalemskom chráme pri rôznych slávnostiach. Zničením Jeruzaleme a následným exilom dostala vážne trhliny nielen ich sionská teológia, ale zničením chrámu stratili aj svoje opodstatnenie a zmysel existencie. „Nebuzardan hovorí Jeremiášovi, keď sa priblížili k Eufratu: Ak sa ti páči ísť so mnou do Babylonu, poď. (Jer 40,4). On odpovedal: Ak pôjdem do Babylonu so synmi Izraela, nebude mať kto utešiť tých, ktorých zanechali. A tak sa stiahol od tých, čo šli do exilu. Keď to vyhnanci zbadali, začali volať: Jeremiáš, pane náš, ty nás opúšťaš! A plakali, ako je napísané: Pri babylonských riekach, tam sme si posadali (bývali), no aj plakali. Jeremiáš na to zvýšeným hlasom povedal: Nebo a zem volám za svedkom, že keby ste boli plakali, čo i len raz, kým ste boli ešte na Sione, teraz by ste nešli do vyhnanstva.“ (MidrTeh)

„Keď sme si spomínali na Sion.“ Význam slovesa v tomto verši zahŕňa najmä minulosť, spomienky na Sion (Jeruzalem) a chrám pred ich zničením. Tieto

spomienky, prirodzene, prichádzali exulantom na myseľ v realite zajatia, a boli mnohokrát impulzom k nárekom:

Žalm 77,3-4: „Boha hľadám v deň svojho súženia, vystieram svoje ruky za noci neúnavne. Moja duša sa nechce dať potešiť, na Boha myslím a vzdychám, uvažujem a klesám na duchu.“

Je však pravdepodobné, že toto spomínanie zahrnovalo napr. aj opakovanie Zákona a pripomínanie Božích skutkov z minulosti, tak slúžilo nielen na povzbudenie, ale aj na zachovanie národnej identity. S plynúcim časom sa v pamäti exulantov dostávali do popredia hlavne pozitívne spomienky na Jeruzalem a domovinu, čo len prehlbovalo frustráciu realitou exilu. Výraz Sion je v SZ synonymom pre chrám a tiež celý Jeruzalem:

Žalm 48,1-2: „Pieseň. Žalm Koreho synov. Veľký je Pán a hoden každej chvály v meste nášho Boha.“

Iz 4,3: „A ten, kto zostane na Sione a kto zvýši v Jeruzaleme, svätým sa bude nazývať, každý zapísaný v Jeruzaleme pre život.“

Je to mesto chrámu, kde prebýval Pán, a preto je Sion pre Židov posvätnou horou:

Žalm 2,6:„Veď ja som ustanovil svojho kráľa na svojom svätom vrchu Sione!“

Žalm 9,12: „Spievajte a hrajte Pánovi, čo na Sione prebýva, ohlasujte jeho skutky medzi národmi.“

Žalm 132,13: „Lebo Pán si vyvolil Sion, želal si mať ho za svoj príbytok.“

„Sion označuje stabilitu, pokoj a videnie Boha. Pre veriaceho, ktorý putuje po tomto svete, niet krajšej spomienky. Táto spomienka ho počas vyhnanstva nenecháva bez bolesti a plaču. Stáva sa pre neho dôvodom návratu, obrátenia a pokánia.“ (Augustín)

„Na vŕby tejto krajiny vešali sme svoje citary.“ („Na vŕby uprostred sme vešali svoje lýry.“ – hebr. originál) (verš 2.)

Verš dokresľuje nielen obraz bývania exulantov z prvého verša, ale pomocou metafory tiež vyjadruje príčinu ich frustrácie z exilu. Osud exulantov je podobný osudom lýr, ktoré sa používali aj pri chrámových bohoslužbách. Zmyslom lýry ako hudobného nástroja je vydávať tóny na oslavu Boha. V exile nebolo možné náležite oslavovať Boh, takže lýry smutne viseli na vŕbach a mlčali. Vŕba je drevina rastúca pri vodách. Hebr. výraz tu použitý, môže označovať buď vŕbu,

alebo vŕbe podobný topoľ, ktorý bežne rástol v Babylone pri riekach a vodných kanáloch. Na tomto mieste, „uprostred“ tábora v Babylone, na nepriateľskom území, tam nariekali nad Jeruzalemom a vešali lýry nie na klinec, ale na vŕby. Slovo lýra označuje strunový, drevený (napr. z cyprusového dreva) hudobný nástroj, podobný zmenšenine dnešnej harfy. Bol prenosný, mohol ho niesť aj prorok. Počet strún bol od troch do dvanásť. Hralo sa na ňom brnkaním a používal sa všeobecne pri slávnostiach, pri chrámových bohoslužbách alebo aj pri prorockom vytržení. Zavesené, mĺkve lýry pripomínali zavesené mŕtve telá, v ktorých už nebol život. A taká bola podľa žalmistu duchovná situácia exulantov v babylonskom zajatí. „Pod nástrojmi môžeme chápať citary a lýry, ktoré sa používali počas kultu v Jeruzalemskom chráme. Židia ich priniesli so sebou a boli pre nich spomienkou na ich náboženstvo počas vyhnanstva. Tieto symboly ich náboženstva nechávali otvorenú ranu v ich dušiach.“ (Origenes) Terézia s Lisieux požíva tieto verše na svojej malej ceste, uspokojí sa tým, že bude nasledovať Ježiša na jeho krížovej ceste a zavesí svoju harfu na vŕby babylonských riek (vyhnanstvo, utrpenie, smútok). Ale keď na Veľkú noc Kristus vstane z mŕtvych, znova vezme svoju harfu a zabudne na chvíľku, že vo svete je len vyhnancom. (Listy, 241). A vysvetľuje to aj v kontexte eschatologického: „Chápem ten čas/spejem k nemu,/ chystá sa večný sviatok Neba…/ Na vŕbu dám harfu nemú,/ sadnem si, zrúc ťa, Bože/ blízko Teba!“ (Môj spev lásky, 66)

„Lebo tí, čo nás zajali, žiadali od nás spevy a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť: „Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“ („Lebo tam nás žiadali tí, ktorí nás odviedli do zajatia, o slová piesne a tí, ktorí nás zosmiešňujú, o radosť: Zaspievajte nám z nejakej sionskej piesne.“ – hebr. originál) (verš 3.)

Spojka „lebo“ uvádza tento verš, ktorý pomocou vedľajšej vysvetľovacej vety konkretizuje príčinu náreku židovských exulantov, t. j., že Židia sa nachádzajú v babylonskom zajatí, a nie doma, v Jeruzaleme. Babylončania žiadali, aby im Židia spievali sionské piesne. Základný význam slovesa „žiadať“ je „pýtať sa niekoho“ alebo „pýtať sa niekoho na niečo“. Pomocou tohto slovesa, sa vyjadrujú rozličné odtiene vzťahu žiadateľa a žiadaného. Napr. môže ísť o zosilnenú, odôvodnenú prosbu žiadateľa „pýtať si“ v zmysle „žiadať si“, napr. kráľa (1 Sam 12,13: „Teraz, hľa, tu je kráľ, ktorého ste si zvolili, ktorého ste si žiadali! Hľa, Pán postavil nad vami kráľa!“), až po nenáležitú žiadosť, ktorej úmyslom je pokúšať Boha (Ž 78,18: „Pokúšali Boha vo svojom srdci, dychtivo sa dožadovali pokrmu.) Na druhej strane spektra vyjadruje toto sloveso „žiadosť“ v zmysle „prosby“, napr. Boha o dážď (Zach 10,1: „Proste od Pána dážď v čase neskorej pŕšky! Pán tvorí oblaky a dá vám lejak dažďa, trávu na poli každému.“),

ako aj žobranie, v ktorom žiadateľ nedisponuje nijakým morálnym, sociálnym, či legálnym kapitálom, pomocou ktorého by mohol presvedčiť žiadaného. V našom prípade Babylončania, vedomí si svojej pozície a moci, svojou „žiadosťou“ zajatcov zosmiešňujú, a tak k fyzickému poníženiu pridávajú ešte aj psychické. „Neveriaci sa pýtajú veriacich na podstatu ich náboženstva, aká je jeho užitočnosť a aké je ovocie viery v Krista. Ich otázka však nechce spoznať pravdu, len rozrušiť srdcia veriacich.“ (Prosper Akvitánsky)

„Tí, ktorí nás odviedli do zajatia… a tí, ktorí nás zosmiešňujú.“ Takto žalmista charakterizuje Babylončanov. Všeobecne všetkých Babylončanov ako predstaviteľov ríše, ktorá spôsobila zajatie. Obe particípia spolu nielen opisujú Babylončanov, ale aj vyjadrujú situáciu exulantov, ktorí trpeli na tele i na duši.

„O slová piesne… o radosť“ Babylončania žiadali exulantov o slová piesne, resp. o radosť. Slovo „pieseň“ označuje aj sekulárnu aj náboženskú pieseň. Pokiaľ ide o náboženské použitie, nachádzame ho aj v nadpisoch žalmov. Slovo pieseň môže označovať celý žalm, no s dôrazom na skutočnosť, že žalm sa so sprievodom hudby alebo bez nej spieva, a nielen odriekava. V našom prípade, žalmista nemyslí len na text žalmu. Ide o poetické vyjadrenie žalmov vo všeobecnosti s dôrazom na spev. Rovnaký význam v tomto žalme nesú aj slovné spojenia „sionské piesne“, resp. „Pánove piesne“, t. j. žalmy, ktoré sa spievali na oslavu Pánovej zvrchovanosti a vlády. Žalmy, ktoré boli zdrojom nádeje a radosti, keď sa spievali v Jeruzalemskom chráme pred jeho zničením, sa v zajatí stali nielen prostriedkom zosmiešňovania, ale aj zdrojom frustrácie a krízy dôvery v Pána. Radosť v dobách existencie Jeruzalema a chrámu bola určite spojená aj s užívaním Božích darov jedla, pitia a prosperity (Kaz 9,7: „Nuž, hore sa! S radosťou požívaj chlieb a popíjaj víno pri dobrej nálade, lebo Boh mal už dávno radosť z tvojich diel.). No mnohé žalmy svedčia o tom, že radosť z Boha je omnoho viac, ako radosť z hojnosti obilia a muštu (Žalm 4,8: „Môjmu srdcu dal si väčšiu potechu, než majú tí, čo oplývajú vínom a obilím.“). Zdrojom pravej radosti je Pán a zbožní ju zažívajú v chráme (Žalm 43,4: „I pristúpim k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou i plesaním, a citarou ťa, Bože, môj Bože, zvelebím.“) a počas sviatkov, ktoré sú dňami radosti. Radosť závisí aj od morálnej výbavy človeka. Veseliť sa v radosti je preto privilégiom spravodlivých (Žalm 67,5: „Nech sa tešia a jasajú národy, že spravodlivo súdiš ľudí a spravuješ národy na zemi.“) a priameho srdca (Žalm 97,11: „Vychádza svetlo spravodlivému a radosť tým, čo majú srdcia úprimné.). Práve preto je Jeruzalem pre žalmistu synonymom života pred zajatím, vrcholom radosti (v. 6), ktorá sa exilom zmenila na trpkú spomienku.

„Zaspievajte nám z nejakej sionskej piesne.“ Na záver verša žalmista uvádza z priamej reči slová utláčateľov. Hoci si mohli silou vynútiť, aby židovskí exulanti spievali svoje nábožné piesne, imperatív slovesa „zaspievate nám“ vyjadruje v kontexte celého verša škodoradostnú výzvu, ktorej cieľom je exulantov ponížiť. Adjektívum „sionská“ (pieseň) môže naznačovať, že utláčatelia mali na mysli práve tie žalmy, ktoré akcentujú jedinečnosť, nadradenosť a bezpečnosť Sionu (Jeruzalema), pretože v jeho chráme je prítomný sám Boh (Ž 46-48, Ž 76, Ž 84,Ž 122, Ž 126). Výzva spievať tieto tzv. sionské žalmy v realite zničeného chrámu a Jeruzalema by ešte viac prehĺbila poníženie exulantov, keďže historická realita ostro popierala ich posolstvo a zároveň aj presvedčenie exulantov, ktoré tieto žalmy vyjadrovali.

„Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine?“ („Ako máme spievať Pánovu pieseň na cudzej zemi?“ – hebr. originál) (verš 4.)

Žalmista formou otázky predstavuje odpoveď exulantov na otázku Babylončanov. Rétorickou otázkou, či skôr výkrikom v priamej reči žalmista nielen reaguje na otázku Babylončanov, ale aj zvýrazňuje aj završuje opis nezávideniahodnej situácie exulantov z predchádzajúcich veršov. Opytovacou časticou „ako“ (akože) sa začínajú aj mnohé iné podobné náreky v SZ:

Nár 1,1: „Ako sedí osamelé mesto (kedysi) plné ľudu, postihol osud vdovy paniu národov, kňažná medzi krajinami ostala poplatnicou.“

Nár 2,1: „Ako len zatemnil svojím hnevom Pán dcéru Siona; pohodil z neba na zem okrasu Izraela, podnožia svojho si nevšimol v deň svojho hnevu.“

Oz 11,8: „Ako ťa vydám Efraim, odovzdám ťa, Izrael, ako ťa vydám sťa Adamu, urobím ťa podobným Seboimu? Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie.“

2 Sam 1,25: „Ako padli hrdinovia uprostred boja! Jonatán na tvojich kopcoch zabitý!“

Nie je možné rozhodnúť, či je táto otázka priamou citáciou exulantov, ktorí takto odpovedali tým, ktorí ich zosmiešňovali, alebo ide o retrospektívnu formuláciu žalmistu, adresovanú najmä poslucháčom žalmu.

„Pánovu pieseň“ Výraz „Pánova pieseň“ je synonymom výrazov „pieseň a sionská pieseň“ z v. 3. Toto slovné spojenie označuje všeobecne nábožnú pieseň, t. j. žalm, ktorého obsahom je oslava Pána, a tento žalm je zároveň venovaný Pánovi. Veriaci človek, resp. spoločenstvo dúfa, že Pán sa k ich úprimne spievanej piesni pridá. Sám Pán bude spievať s veriacimi, a tak sa táto

pieseň stane aj jeho piesňou. No primárne je Pán náplňou, zdrojom a objektom tejto nábožnej piesne. Pánova pieseň je zároveň modlitbou k Bohu, ktorý je Pánom života (Žalm 42,9: „Vo dne mi svoju milosť udeľuje Pán. V noci mu zasa ja spievam a modlím sa k Bohu môjho života.“) Z uvedeného je jasné, prečo rečnícka otázka vo v. 4 predpokladá aj vyžaduje negatívnu odpoveď: Židia nemohli v žiadnom prípade spievať Pánovu pieseň v Babylone.

„Na cudzej zemi“ Zem tu označuje krajinu. Babylon je v prvom rade cudzou krajinou z pohľadu JHVH, ktorého domovinou je podľa sionskej teológie chrám v Jeruzaleme. Babylon je nielen cudzou, t. j. nevlastnou krajinou, ale aj nepriateľskou krajinou, lebo jej vládne nepriateľské božstvo Marduk. Preto je spievanie žalmov na cudzej, nepriateľskej pôde, venované vyznávačom Marduka, z pohľadu žalmistu neprijateľné. „Nevesta tvoja v exile, na cudzom území,/ spieva si stále len o láske pieseň večnú,/ lebo ty, Ježišu, jej dávaš už tu na zemi,/ pocítiť svoj plam, Lásku nebies nekonečnú!… Ešte som na ďalekom cudzom brehu,/ ale už cítim šťastie večnosti,/ starú zem zanechať chcem v starom behu,/ chcem nebo prežiť v nekonečnosti…“ (Terézia z Lisieux, Môj spev lásky).

„Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba, nech mi odumrie pravica.“ („Keby som zabudol na teba, Jeruzalem, nech zabudne všetko moja pravica.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Týmto veršom sa začína druhá časť žalmu, čo signalizuje aj zmena v osobe rozprávača z „my“ (v. 1-4) sa mení na „ja“. Žalmista namiesto očakávaného vysvetlenia uvádza najmä dôsledky, ktoré by ho čakali, keby pristúpil na žiadosť utláčateľov. Tieto dôsledky sú formulované vo forme kliatob, ktoré žalmista na seba dobrovoľne uvaľuje, aby vyjadril svoj neochvejný postoj.

„Keby som zabudol na teba, Jeruzalem.“ Pamätanie a pripomínanie je nielen povolené, ale aj nevyhnutné, najmä v podmienkach exilu, aby sa zachovala identita a zabránilo sa splynutiu z väčšinovým národom.

„Nech zabudne (všetko) moja pravica.“ Týmto neobvyklým spojením chce žalmista vyjadriť, že ak by zabudol na Jeruzalem, nech mu prestane slúžiť, resp. fungovať jeho pravá ruka. V prípade, že Ž 137 písal chrámový muzikant, ktorý sa živil hraním na lýru pravou rukou a spevom chrámových piesní, je zmysel jeho existencie. Samozrejme, v exile nemôže hrať a spievať žalmy, no ak by porušil sľub, už by to nemohol robiť nikdy. Hebrejské slovo „pravica“ označuje pravú ruku, ale používa sa aj na vyjadrenie smeru vpravo alebo na vyjadrenie svetovej strany juh. V súvislosti s Pánom výraz pravica – Pánova pravica, zdvihnutá

pravica – najmä v žalmoch charakterizuje jeho moc, či už vojenskú, ochrannú, ale aj moc, ktorou Pán garantuje spravodlivosť:

Žalm 18,36: „Dal si mi svoj štít záchranný, pravicou si ma podporil a tvoja láskavosť ma urobila veľkým.“

Žalm 20,7: „Teraz viem, že Pán zachráni svojho pomazaného; vyslyší ho zo svojho svätého neba, zachráni ho mocou spásonosnej pravice.“

Žalm 48,11: „Ako tvoje meno, Bože, tak aj tvoja sláva šíri sa až do končín zeme; tvoja pravica je plná spravodlivosti.“

Žalm 80,16.18: „A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica, chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval... Nech je tvoja ruka nad mužom po tvojej pravici, nad synom človeka, ktorého si si ty vyvolil.“

Žalm 118,15:„Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla; Pánova pravica mocne zasiahla.“

Žalm 74,11: „Prečo odťahuješ svoju ruku a prečo v lone držíš pravicu?“

Žalm 89,43: „Povýšil si pravicu jeho utláčateľov, všetkým nepriateľom si spôsobil radosť.“

Podobne aj fráza „sedieť na pravici Pána“ (Žalm 110,1: „Pán povedal môjmu Pánovi: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.“) znamená privilegované miesto a participáciu na Pánovej moci. V súvislosti s človekom sa používa na vyjadrenie jeho zlého charakteru: pravica plná úplatkov, zradná pravica:

Žalm 26,10: „Ich ruky sú poškvrnené zločinmi, ich pravica je plná úplatkov.“

Žalm 144,8: „Ich ústa luhajú a ich pravica je krivoprísažná.“

Z hore uvedených výskytov a z kontextu Ž 137 možno uzavrieť, že nefunkčná pravica spolu s nefunkčným rozprávaním sa môže chápať aj ako metafora úplne paralyzovaného človeka, ktorý nedokáže ani hovoriť, ani nič vykonať. Tak vyzerá podľa žalmistu trest pre niekoho, kto by zneuctil Jeruzalem spievaním žalmov o Babylone. „Nedá sa vôbec nesmútiť a smútiť príliš sa tiež nedá.“ (R. Jošua) „Pravica predstavuje večné dobrá, ľavica dobrá dočasné – pozemské. Sľub, ktorý dáva žalmista, je veľmi zaväzujúci, ako keby chcel povedať: Ak zabudnem na teba, Jeruzalem, nech večný život zabudne na mňa.“ (Augustín)

„Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie, keby som nepamätal na teba, keby som Jeruzalem nepovýšil za vrchol svojej radosti.“ („Nech mi jazyk priľne k podnebiu,

keby som nepamätal na teba, keby som nepovýšil Jeruzalem za vrchol svojej radosti.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Žalmista pokračuje v rozvíjaní témy z predchádzajúceho verša. Sloveso priľnúť je v rovnakom tvare ako paralelné sloveso zabudnúť a vyjadruje zosilnené prianie – nech priľne. Priľnutie jazyka k podnebiu: Táto fráza je podobne ako ochabnutá pravica, aj obrazom straty životnej sily, vyjadrením biedy v zničenom Jeruzaleme, či dokonca smrti:

Jób 29,10: „Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas a jazyk im k ďasnu prilipol.“

Nár 4,4: „Dojčaťu prischol jazyk k ďasnám od smädu; deti si prosili chlieb, a nebolo, kto by im ho lámal.“

Žalm 22,16: „Podnebie mi vysychá ako črepiny a jazyk sa mi lepí k hrtanu. Do prachu smrti ma odvádzaš.“

Osobné zámeno „teba“ označuje Jeruzalem. Význam slova pamätať znamená zachovať výnimočnosť Jeruzalema a chrámu odmietnutím spievať chrámové liturgické spevy v babylonskom zajatí. „Tieto slová sú ako želanie byť radšej nemý, než zabudnúť na Jeruzalem, na vrchol radosti.“ (Augustín) „Pod slovami žalmistu môžeme chápať trestajúci sľub, že už nebude spievať chválu Bohu, ak si na Jeruzalem nespomenie. Keďže spievať Bohu chvály je najväčšia odmena, prísť o ňu znamená prísť o každú útechu v živote.“ (Kassiodor)

Táto záverečná veta nielen opätovne zdôrazňuje, ale aj maximalizuje žalmistovo presvedčenie o Jeruzaleme, ktorý povyšuje za vrchol svojej radosti. Táto radosť je vrcholom, korunou, zdrojom, dosl. hlavou všetkej možnej radosti.