Žalm 119 – Pe

Žalm 119 Pe komentár:

Strofa pe otvára záverečnú kantiku (v. 129-160) témou požehnania skombinovanou s motívom exodu a zmluvy. Najsilnejšie rezonuje samotné požehnanie, plynúce z osvietenia Pánovým slovom, ktoré autor žalmu vypracoval postupne silnejúcimi literárnymi odkazmi na tzv. áronovské požehnanie z Nm 7,24-26. Aj v tomto prípade žalmista komunikuje priamo s Pánom. Kľúčovými slovami strofy sú „divy“ (. 129), osvietenie (v. 130.135) a zachovávanie, resp. nezachovávanie Tóry. Prvá polovica strofy je poznačená pozitívnymi obrazmi osobného styku žalmistu s Tórou. V druhej polovici strofy sa na pozadí napätia medzi zachovávaním a nezachovávaním Tóry vykresľuje životný priestor služobníka, vytvorený požehnaním a žiarou Pánovej tváre. 

Verš 129: „Tvoje príkazy sú obdivuhodné, preto ich zachovávam.“ („Divmi sú tvoje usmernenia, preto sa nimi riadi moja duša.“ – hebr. originál)

Z pozorovania divou Tóry žalmista prechádza k prosbe o ich pochopenie. Teraz konštatuje a zároveň vyjadruje svoj postoj. Biblickému poslucháčovi slovo „divy“ evokuje v prvom rade udalosť exodu. Žalmista tu znova robí odvážny krok. „Usmernenia“ sú preňho oným veľkým skutkom, ku ktorému zaujíma celoživotný postoj, opísaný obrazom „riadenia duše“:

Prís: „Ten, kto si dáva pozor na ústa, je strážcom svojho života, kto však rozdrapuje svoje pery, tomu (hrozí) pohroma.“

Prís 16,17: „Vyhýbať zlu je hradskou cestou počestných, chráni si život, kto stráži svoju púť.“

Prís 24,12: „Keby si povedal: „Nuž ja som o tom nevedel“ – či ten, čo váži srdcia, neporozumie? Veď strážca tvojej duše vie, odplatí človekovi podľa jeho činov.“

Teraz je riadenie sa usmerneniami žalmistovou celoživotnou charakteristikou, poslaním. Konštatovaním celoživotného nastavenia sa žalmista začína podobať blaženým, ktorí sú vo v. 2 charakterizovaní ako tí, čo sa „riadia jeho usmerneniami“. „Ty, ktorý kráčaš v záhradách Písma, nenáhli sa bezhlavo a bez uvažovania nad svojou cestou. Naopak, skúmaj všetky veci a každú osobitne, získavaj ducha z každého slova ako usilovná včela z kvetov zbiera med.“ (Guerik z Igny)

Verš 130: „Výklad tvojich slov osvecuje, maličkým dáva chápavosť.“ („Objasnenie tvojich slov rozžaruje, dáva chápavosť prostým.“ – hebr. originál)

Formulácia je odkazom na Nm 6,25: Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou vo výrečnej poetickej metafore rozžiarenia sa Pánovho slova po tom, čo sa jeho význam objasní. Ide tu o zážitok človeka, ktorému sa odhalí nadprirodzený svet Pánovho slova. Slovná kombinácia „chápať“ a „prostý (maličký)“ sa nachádza aj v Knihe prísloví. V ňom „prostý“ (maličký) zvyčajne predstavuje mladú, ešte nezrelú osobu, ktorá sa potrebuje učiť a zdokonaľovať, aby dokázala zvládnuť rôzne životné situácie bez ujmy. Takáto osoba vyžaduje zvláštnu pozornosť a ochranu, kým dospeje. Tým, kto túto ochranu a pozornosť poskytuje, je Pán. Výrok možno pokladať za identifikáciu žalmistu so skupinou prostých, odkázaných na Pánovu pomoc. 

Žalm 116,5-6: „Milostivý a spravodlivý je Pán, náš Boh sa zľutúva. Pán ochraňuje maličkých; pomohol mi, keď som bol v biede.“ 

„K Božím tajomstvám treba pristupovať s úctou a vierou. Ak človek nemôže čokoľvek pochopiť, nech to zverí všemohúcemu Bohu, ktorý ho nesklame. On sprevádza prostých, zjavuje sa pokorným, dá pochopiť maličkým, otvára zmysly čistým. Ľudský rozum sa môže mýliť, ale pravá viera sa nemôže mýliť.“ (Tomáš Kempenský)

Verš 131: „Otváram ústa a dych naberám, lebo túžim za tvojimi predpismi.“ 

Posledný obraz túžiacich úst akoby zástupne vyjadroval všetky doterajšie vyjadrenia o poslaní aj skúsenosti s Pánovým slovom a posúval ich do roviny zjednotenia Pánových a žalmistových úst. Obraz roztvárajúcich sa úst dopĺňa vyjadrenie o túžbe. Tvorí ju jediné hebrejské sloveso „naberať dych“. Vidíme ho aj na týchto miestach Svätého Písma:

Jób 7,2: „Ako otrok, čo prahne po chládku, jak nádenník, čo čaká na zárobok.“

Iz 42,14: „ „Bol som ticho od pradávna, mlčal som, premáhal som sa. Ako tá, čo rodí, budem kričať, dychčať a chrčať zároveň.“

Ez 3,6: „Preto prorokuj a hovor: Toto hovorí Pán, Jahve: Preto, len preto, že okolití túžia a dychtia po vás, aby ste boli majetkom ostatných národov a dostali ste sa na hrot jazyka a do rečičiek ľudí.“

V Žaltári sa sloveso vyskytuje vždy v súvislosti s dychtivým prenasledovaním protivníkmi:

Žalm 56,2-3: „Zmiluj sa nado mnou, Bože, lebo ma prenasleduje človek, každodenne ma napáda a utláča. Moji nepriatelia ma prenasledujú deň čo deň a veľa je tých, čo bojujú proti mne, Najvyšší.“

Žalm 57,4: „ On zošle pomoc z neba a zachráni ma; zahanbí tých, čo ma týrajú. Boh zošle svoju milosť a pravdu.“

V tomto verši, naopak, vyjadruje intenzívnu túžbu po Pánových prikázaniach, ktorá je zvýraznená ojedinelým výrazom „prahnúť“ (túžiť).

„Žalmista v tomto verši navodzuje jeho silnú, bytostnú túžbu po Pánových prikázaniach.“ (Raši) „Ten, kto skrze dobré skutky otvoril svoje srdce, priťahuje Svätého Ducha, ktorý mu zjavuje božské tajomstvá. Ústa duše predstavujú naše myšlienky. Tie sú však zavreté pred zlými myšlienkami. Žalmista otvoril svoje ústa len pre dobré myšlienky, a tak získal Ducha porozumenia, milosti a múdrosti.“ (Origenes)

Verš 132: „Obráť sa ku mne a zmiluj sa nado mnou, ako robievaš tým, čo tvoje meno milujú.“

Dve prosby sú pokračovaním kňazského požehnania, ktorého prvé slovo „rozžiariť“ zaznelo vo v. 130 v súvislosti s Pánovým slovom (namiesto Pánovej tváre). Slovné spojenie „obrátiť sa k“ sa v súvislosti s Bohom vyskytuje na výnimočných miestach SZ: 

Lv 26,9: „Obrátim sa k vám, rozmnožím vás a dám sa vám rozrásť, a utvrdím svoju zmluvu s vami.“

1 Kr 8,28: „Ale obráť sa k modlitbe svojho sluhu a k jeho prosbe, Pane, môj Bože, a vyslyš volanie a modlitbu, ktorú ti tvoj sluha dnes predkladá.“

Uvedené texty vypovedajú, že fráza adresovaná Pánovi má osobitnú povahu. Súvisí so zmluvou a s pevným zväzkom Boha a jeho ľudu, prípadne jeho služobník a v atmosfére zmilovania a zľutovania. „Žalmista prosí: Obráť sa ku mne a zmiluj sa nado mnou, lebo je plný nesmiernej túžby po štúdiu Tóry, ale vie, že jeho úspech závisí na Bohu.“ (Talmud) „Ak si niekto má zapamätať celú naučenú Tóru, vyžaduje si to osobitnú Božiu pomoc, ktorá by zväčšila mentálnu kapacitu a pamäťové schopnosti.“ (HaYitzhari) Tým, čo milujú Pánovo meno, on preukazuje zmilovanie:

Žalm 5,12: „ Nech sa tešia všetci, čo majú v teba dôveru, a naveky nech jasajú. Chráň ich a nech sa radujú v tebe, čo tvoje meno milujú.“

Žalm 69,37: „A zdedia ho potomci jeho služobníkov a tí, čo milujú jeho meno, budú v ňom prebývať.“

Verš 133: „Riaď moje kroky podľa tvojho výroku; nech ma neovláda nijaká neprávosť.“ („Moje kroky upevni svojím výrokom a nech ma neovládne nijaká neprávosť.“ – hebr. originál)

Substantívum kroky symbolizuje správanie sa v živote, ako to uvádza druhá časť výroku. V podobnom prenesenom význame sa vyskytuje ešte v:

Prís 29,5: „Človek, čo pochlebuje svojmu blížnemu, pred jeho krokmi rozprestiera sieť.“

Žalm 17,5: „Pevne drž moje kroky na svojich chodníkoch, aby moje nohy nezakolísali.“

Žalm 57,7: „Mojim nohám nastavili osídlo, až sa mi skormútila duša; predo mnou vykopali jamu, no sami do nej padli.“

Žalm 85,14: „Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása.“

Žalm 140,5: „Pane, bráň ma pred rukou hriešnika a chráň ma pred násilníkom, lebo mi zamýšľajú nohy podraziť.“

Prosba o upevnenie krokov pripomína žalmistovu túžbu po pevných cestách z otvorenia žalmu. Slovné spojenie vyjadruje presvedčenie o odkázanosti na Pánovu pomoc potom, čo žalmista „svoje nohy obrátil k usmerneniam“ (v. 9), „svoje nohy držal od každého zlého chodníčka“ (v. 101) a pochopil, že „lampou pre jeho nohy je Pánovo slovo“ (v. 105). 

„A nech ma neovládne nijaká neprávosť.“ Ide o odmietnutie každého chodníčka zla/klamstva/neprávosti (v. 101.104.128). Pri porovnaní s uvedenými veršami, kde žalmista vždy sám kontroluje svoj odmietavý postoj k nim, prosba adresovaná Pánovi vyjadruje potrebu jeho pomoci, čo rozvíja aj nasledujúci verš. 

Verš 134: „Chráň ma pred ohováračmi a budem zachovávať tvoje príkazy.“ („Vykúp ma spod útlaku človeka a budem zachovávať tvoje nariadenia.“ – hebr. originál)

Hebrejské sloveso „vykúpiť“ je v knihe Deuteronómium kľúčovým slovom pre záchranu – vykúpenie z egyptského otroctva. „Prvá časť verša nehovorí vykúp ma spod útlaku skrze človeka. Od/zo sklonu k zlu ktorý tlačí (aj utláča, t. j. núti odbočiť) ľudstvo z dobrej cesty: Jer 6,16: „Toto hovorí Pán: „Zastaňte na cestách a viďte, skúmajte dávne chodníky; a kde je dobrá cesta, choďte po nej, tak si nájdete odpočinok pre dušu.“ Ale povedali: „Nepôjdeme!“ (Raši) „Podľa židovského učenia odvodeného z Gn 6,5: „Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé.“, v každom ľudskom srdci je od narodenia prítomný okrem sklonu k dobru (jecer hatov) aj sklon k zlu (jecer hara). Keď sa človek rozhoduje, sklon k zlu ho núti konať proti Božej vôli.“ (Raši) „Žalmista sľubuje, že bude zachovávať Božie prikázania, aby sa odvďačil Bohu z milosrdenstvo, ktorým ho vyslobodil z rúk ľudí, ktorí ho osočovali. Nejde tu však o akúsi odplatu či odmenu z našej strany, skôr o vzdávanie vďaky za to, že sme vykúpení z osočovania ľudí. Túto milosť dosiahli v dejinách napríklad Jozef či Zuzana. V obraznom zmysle možno takýmito ľuďmi nazvať diabla a s ním spojené nepriateľské mocnosti, z udavačstva (tu: osočovania/ohovárania) ktorých nás môže vyslobodiť jedine Boh.“ (Euzébius Cezarejský)

Verš 135: „Vyjasni tvár nad svojím služobníkom a nauč ma svojim ustanoveniam.“ („Svoju tvár rozžiar nad svojím služobníkom a nauč ma svoje ustanovenia.“ – hebr. originál)

Verš je zrejmým odkazom na tzv. kňazské požehnanie v Nm 7,24-26, ktorým sa zvoláva Božia priazeň na Izrael. Žalmista sa osobne obracia na Pána, aby ho požehnal. „Rozžiarená tvár je narážkou na priazeň a milosť, ako hovorí Šalamún: Jasná tvár kráľova znamená život a jeho priazeň je ako oblak jarného dažďa (Prís 16,15)“ (Radak)

„A nauč ma svoje ustanovenia.“ „Prvá časť verša znamená: Zjav mi, Pane, svoju prítomnosť tým, že mi prídeš na pomoc a podporíš ma. Slová nauč ma svoje ustanovenia zas vyjadrujú myšlienku: Uč ma takým spôsobom, aby som bol schopný tieto ustanovenia uviesť do praxe. Túto ideu potvrdzujú aj slová iného žalmu, kde čítame: Nauč ma plniť tvoju vôľu (Ž 143,10)“ (Augustín)

Verš 136: „Potoky sĺz ronia moje oči, že sa nezachováva tvoj zákon.“ („Prúdy vôd ronia moje oči, keďže nezachovávajú tvoju Tóru.“ – hebr. originál)

Oči sú v žalme miestom naplneným Tórou. Tentoraz sa z nich rinú prúdy vôd. Dôvodom je nezachovávanie Tóry. Plač ako prúdy vôd sa v SZ vyskytuje už iba v Knihe Náreky, v rovnomennej strofe pe, v ktorej autor plače nad dcérou ľudu – personifikáciou Jeruzalema:

Nár 3,48: „Potoky vôd mi prúdia z oka pre skazu dcéry môjho ľudu.“

Nár 1,16: „Pre toto ja plačem, oko mi roní vlahu, lebo sa vzdialil ten, čo teší, čo by mi vrátil život. Moji synovia zhynuli, veď nepriateľ zvíťazil!“

Plač je známou témou Knihy proroka Jeremiáša:

Jer 8,23: „Kiežby moja hlava bola studňou a moje oči prameňmi sĺz: oplakával by som vo dne v noci zabitých dcéry môjho ľudu.“

Jer 9,17: „Nech sa náhlia a začnú nad nami nárek, aby naše oči ronili slzy a spod našich mihalníc vyvierala vlaha.“

Jer 13,17: „Ak toto neuposlúchnete, v skrytosti mi bude plakať duša, pre pýchu usedavo nariekať, oči mi budú roniť slzy, lebo je Pánovo stádo zajaté.“

Jer 31,16: „Toto hovorí Pán: „Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny.“

Nár 1,2: „Prehorko plače v noci, líca má zaslzené, niet, kto by ju potešil zo všetkých jej milencov; priatelia, tí ju opustili, prešli k jej nepriateľom.“

Nár 2,11.18: „Oči mám zoslabnuté od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa i dojča hynú na uliciach mesta… Zo srdca volaj k Pánovi, sionská dcéra, panna; sťa potok nech ti tečú slzy vo dne i v noci; nedaj si odpočinku, nech ti neustáva zrenica!“

Nárek tu vyjadruje smútok zo zániku ľudu – Jeruzalema. Téma plačúceho oka je rozvinutá aj v nasledujúcej strofe, pričom je uvedený aj dôvod plaču: „kým nepozrie a nepohliadne Pán z nebies“ (Nár 3,50). V tejto súvislosti sa možno zamyslieť aj nad dôvodom žalmistovho náreku. Žalmista nenarieka len nad tým, že sa nezachováva Tóra, ale nad následkami, ktoré takýto postoj prináša: porušenie zmluvy, namiesto požehnania, rozpad spoločenstva namiesto upevnenia tých, čo milujú Pánovo meno. „Pokušenia, ktoré sa vkrádajú do duše, nazýva prorok obrazne vodami, od ktorých nás odrádza Šalamún, keď hovorí: Vyhýbaj sa cudzej vode a z cudzieho prameňa nepi (Prís 5,15). Slová naše (moje) oči preliali prúdy vôd predstavujú starosti tohto sveta, od ktorých sa musíme oslobodiť a ktorými musíme pohŕdať, aby sme mohli hľadieť na trváce veci budúceho veku.“ (Origenes) „Tieto slová vyjadrujú v širšom zmysle duševný stav človeka, ktorý koná pokánie. Žalmista hovorí, že jeho oči stiekli do potokov vôd v dvojakom zmysle: Buď sa očami sťaby korytami mohutných riek vylial silný prúd sĺz, t. j. vytrvalý plač, ktorý zvlažuje a ktorý nie je možné zastaviť, alebo to možno chápať tiež tak, že stiekli samotné oči. Veľká bolesť má totiž takú silu, až sa zdá, že spolu so slzami stekajú po tvári aj samotné oči. Slzy majú totiž takú intenzitu, že sa oči v plači akoby rozpúšťajú a v slzách spolu s nimi stekajú dole.“ (Ambróz)

„Keďže nezachovávajú tvoju Tóru.“ Prvým ovocím požehnania je ochrana/zachovanie požehnaného. „Úprimné pokánie je dlhodobý proces, ktorý sa skladá z viacerých častí. Patrí k nim aj utrpenie spojené s (hriešnym) skutkom. Ide o to, že každá časť ľudského tela, ktorá mala na hriešnom konaní účasť a vďaka tomu aj isté potešenie, sa musí očistiť utrpením. Učenci hovoria, že hriech prichádza skrze srdce a oči“ (Šaarei Tešua). „Zadosťučinením za hriechy srdca je trpkosť (výčitiek svedomia) a kajúce vzdychy plné ľútosti. Odčinením za hriechy očí sú slzy, aby sa zmyla duchovná nečistota.“ (Feuer)