Žalm 136

Komentár

„ Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Vzdávajte vďaku Pánovi, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 1.)

Žalm sa otvára pozvaním k vďakyvzdaniu Pánovi. Použité hebr. sloveso má skoro vždy význam: „chváliť, vzdávať chválu, vzdávať vďaku“. Chvála a vďaka veľmi úzko spolu súvisia. Dané sloveso sa často vyskytuje v kontextoch, kde sa prosba o Boží zásah alebo spomienka na Božie konanie spája so vzdávaním vďaky a chvály za dobro, ktoré Boh preukázal jednotlivcovi alebo celému Izraelu:

Žalm 7,18: „Ale ja budem velebiť Pána pre jeho spravodlivosť a meno najvyššieho Pána budem ospevovať.“

Žalm 9,2: „Oslavovať ťa budem, Pane, celým svojím srdcom a vyrozprávam všetky tvoje diela zázračné.“

Žalm 18,50: „Preto ťa, Pane, budem velebiť medzi národmi a ospevovať tvoje meno žalmami.“

Žalm 28,7: „Pán je moja pomoc a môj ochranca. V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem.“

Žalm 30,13: „Aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť.“

Žalm 35,18: „Budem ťa oslavovať vo veľkom zhromaždení a chváliť uprostred zástupov.“

Žalm 43,4: „I pristúpim k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou i plesaním, a citarou ťa, Bože, môj Bože, zvelebím.“

Žalm 52,11: „Ustavične ťa chcem velebiť za to, čo si urobil, a s tvojimi svätými sa chcem spoliehať na tvoje meno, lebo je dobré.“

Žalm 57,10: „Budem ťa, Pane, velebiť medzi pohanmi a zaspievam ti žalmy medzi národmi.“

Imperatív slovesa v pl. „vzdávajte vďaku“ tvorí pozvanie, ktoré sa v žalme opakuje na začiatku prvých troch veršov a potom v záverečnom verši. V trojitej výzve môžeme zároveň vidieť dôležitosť, ktorú má v biblickom chápaní životný postoj vďačnosti. Vďaka patrí Bohu, ktorého meno – Pán – sa vyskytuje iba v tomto verši žalmu. Výzva zaznieva v 2. os. pl., môžeme predpokladať, že ide o ľud, ktorý sa po návrate z babylonského zajatia zhromažďoval v znova

postavenom chráme. Chrám je najvlastnejším prostredím na prejavenie spoločnej vďaky a chvály, ako to nachádzame formulované v:

Žalm 100,4-5: „Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno. Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.“

Na základe Ž 107,21-22 („Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí. Obetu chvály nech mu prinesú, o jeho skutkoch nech hovoria s plesaním.“) zasa môžeme vnímať, že modlitby vďakyvzdania boli tiež súčasťou ďakovných obiet. Každý prejav vďaky má svoje opodstatnenie, a tak výzva pokračuje spojkou, ktorá uvádza jej dôvod obsahujúci charakteristiku Pána „lebo je dobrý“. Dobrota je Pánovou prirodzenosťou, ktorá sa prejavuje v jeho dielach a v jeho spásnom konaní. Spojenie sa opakuje šesťkrát už v rozprávaní o stvorení sveta (Gn 1,4.10.12.18.21.25). V pozmenenej forme sa siedmy raz vzťahuje na celé zavŕšené stvorenie (Gn 1,31). Opis diel ako dobrých, ale aj „krásnych a milých“ má ontologický charakter a poukazuje na to, že ony sprítomňujú dobrotu samotného Stvoriteľa. Božiu dobrotu človek spoznáva aj v konkrétnom zachraňujúcom konaní Boha:

Žalm 54,8-9: „S radosťou ti prinesiem obetu; meno tvoje, Pane, budem velebiť, lebo si dobrý; lebo ma vyslobodzuješ zo všetkých súžení a na svojich nepriateľov môžem hľadieť zvysoka.“

Toto u ľudí vzbudzuje dôveru:

Žalm 34,9: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu.“

Úvodné tvrdenie žalmu pripravuje vnútro modliaceho sa na vďakyvzdanie za dobrotu Boha, prejavujúcu sa v stvorení aj dejinách, ktoré sa rozvinie v nasledujúcich veršoch. V našom žalme je prvý dôvod prepojený na ďalšiu príčinnú vetu „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“, ktorá v istom zmysle umocňuje a dopĺňa vyjadrenie o Pánovej dobrote. Veta tvorí antifónu žalmu, ktorá sa opakuje vždy v druhej časti každého verša. Výzva na vďakyvzdanie otvára:

Žalm 106,1: „ ALELUJA. Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 107,1: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 118,1: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Jednotlivé Božie skutky sú predmetom ďalších veršov žalmu. „Zvelebujte Pána, po latinsky „confitemini Domino“ môžeme vysvetliť dvojakým spôsobom. Chválime Boha, lebo je dobrý a jeho milosrdenstvo trvá naveky. Oba významy, chvála a vyznanie hriechov patria k prirodzenosti človeka. Človek prišiel na svet, aby spoznal a chválil Boha stále dobrého a milosrdného. Tomu istému Bohu vyznáva človek svoje hriechy, aj keď ich Boh už pozná. Vyznanie je však priznanie si vecí, ktoré si človek nevšímal. Len tak môže byť ospravedlnený dnes, keď prizná svoje viny z minulosti.“ (Hilár z Poitiers)

„Lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ Táto veta tvorí antifónu žalmu. V nej má ústredné miesto najhlbšia Božia podstata, ktorou je milosrdenstvo, verná láska. Je potrebné znovu pripomenúť a zdôrazniť, že hebr. pojem nemá ekvivalent v slovenčine a iných moderných jazykoch. Slovníky uvádzajú viaceré významy pre preklad pojmu ako lojálnosť, vernosť, láskavosť, dobrotivosť, láska, milosrdenstvo, blahosklonnosť. Preto je vhodné brať do úvahy celú škálu možných významov, ktoré pojem v sebe zahŕňa. Na pozadí pojmu je zmluvný vzťah medzi Bohom a Izraelom, na základe ktorého Pán koná. Tým sa pripomína záväzok a úloha, ktoré vyplývajú zo zmluvy, ale tiež trvanie, nemennosť a stabilita Božej angažovanosti v tomto vzťahu. Žalmistovi akoby nestačilo spomenúť nemennú Božiu lásku a milosrdenstvo na začiatku a na konci žalmu. Jej stálosť zdôrazňuje 26-násobné opakovanie tejto vety, ktoré dáva žalmu formu litánií. Žalm 136 podobne ako jeho dvojička Ž 135, podáva prierez kánonickými dejinami Izraela, ale robí to detailnejšie. Vďaka opakujúcej sa antifóne sa predlžuje a vytvára čas na prehĺbenie vypovedaného. Antifóna rozdeľuje jednotlivé udalosti dejín, ba dokonca predeľuje aj samotné udalosti a izoluje v nich jednotlivé epizódy. Udalosť vyvedenia z Egypta, vyrozprávaná vo v. 10-15, ale aj antifóna po jednotlivých veršoch dáva každú jednotlivú epizódu oslobodenia do súvislosti s nekonečným Božím milosrdenstvom, s najhlbšou podstatou Boha. Rozdelením a izolovaním žalmistu naznačuje, že jedna epizóda nespôsobila a nevyvolala tú nasledujúcu, ale že každá bola Bohom chcená. Nemenná a večná láska Boha sa v nich prejavuje vždy novým spôsobom. Pozvanie ďakovať je tak pozvaním nachádzať podstatu Boha a jeho všetko presahujúce milosrdenstvo vo fragmentoch dejín a v každej jednotlivej udalosti. „Čomu zodpovedá dvadsaťšesť (ráz opakované): jeho milosrdenstvo trvá naveky? Pýta sa v Talmude R. Jehošua Ben Levi a odpoveď je: Dvadsiatim šiestim generáciám, ktoré stvoril Svätý, nech je požehnaný, a nedal im Tóru, ale živil ich

svojim milosrdenstvom. Lebo od Adama po Mojžiša žilo dvadsaťšesť generácií a tie by bez Tóry, len vďaka vlastným zásluhám, nemohli ostať nažive. Prežili jedine vďaka Božej láske, a tak je v žalme dvadsaťšesť ráz vyjadrená vďačnosť. Dvadsaťšesť veršov žalmu zodpovedá aj číselnej hodnote mena Pána. Tetragram, okrem atribútu Božieho milosrdenstva, naznačuje aj to, že Pán je Prvotná Príčina všetkých tvorivých síl, najmä tých, ktoré sa podieľajú na vznikaní, ustavičnom trvaní a udržiavaní života, čo je najvznešenejšou úlohou Boha.“ (Feuer) „Slovo naveky môžeme čítať v jeho aram. Význame „pre svet“, preto jedine Božia dobrota je skutočne nezištná, na rozdiel od tej, ktorú pozemskí vládcovia prejavujú aj pre postranné záujmy.“ (Alšich) „Tento žalm obsahuje Božiu chválu a v každom verši sa končí rovnako: lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. Veriaci tak pochopí, že akákoľvek udalosť, o ktorej sa hovorí, sa udiala preto, aby sa zjavila večnosť dobroty a milosrdenstva.“ (Prosper Akvitánsky)

„Oslavujte Boha nad bohmi, lebo jeho milosrdenstvo je večné. Oslavujte Pána nad pánmi, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Vzdávajte vďaku Bohu bohov, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. Vzdávajte vďaku Pánovi pánov, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 2-3.)

V prvom verši je nepriamym predmetom vďakyvzdania Pán. Božie meno nahradili epitetá Boh bohov a Pán pánov. Autor žalmu používa tituly a zdôrazňuje túto jedinečnosť Pána. Myšlienka veľkosti Boha a jeho zvrchovanej vlády nad inými božstvami a nad celou zemou bola vyjadrená aj v predchádzajúcom dejinnom žalme. „Bohovia sú všetci tí, ktorí zanechali neresti. Už nie sú viac ľudia, patria medzi dokonalých, sú bohovia a synovia Najvyššieho. Sú to svätí otcovia, ku ktorým Boh prehovoril, lebo on je Boh Abraháma, Izáka a Jakuba.“ (Origenes) „Boh sa neuspokojí byť Bohom porušiteľných stvorení bez života, ale je Bohom tých, ktorí zanechajú starého pozemského človeka a oblečú sa do nového, nebeského. Oni sa majú stať bohmi, lebo to vyžaduje ich viera. Všetko však nachádza svoj pôvod v skutočnosti, že jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ (Hilár z Poitiers) „Meno bohovia môžeme vzťahovať na človeka podľa prirodzenosti, lebo každému človeku bolo adresované Božie slovo, nielen dobrým ľuďom. Bohovia sú všetci, ktorých Boh oslovuje svojím slovom.“ (Augustín) „Pojem bohovia možno vzťahovať len na dobrého človeka podľa milosti. Ľudí podľa milosti nazýva Božie deti z tajomstva adoptívneho synovstva, ktoré majú účasť na božskej prirodzenosti.“ (Prosper Akvitánsky)

„On jediný koná veľké zázraky, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Tomu, ktorý jediný koná veľké divy, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál)

(verš 4.)

Po úvodných výzvach nasleduje hlavná časť žalmu (v. 4-25). Pán (v. 1), Boh bohov (v. 2) a Pán pánov (v. 3) je tu predstavený ako ten, ktorý koná. Predmetom jeho konania sú v tomto verši veľké divy. Aktérom týchto mocných skutkov je stále Boh. Často je to vyjadrené – ako v našom žalme – syntagmou zo slovesom „konať“:

Žalm 40,6: „Veľa zázrakov si urobil, Pane, Bože môj; a v tvojich zámeroch s nami kto sa ti vyrovná? Aj keby som ich chcel rozhlásiť a vyrozprávať všetky, toľko ich je, že sa nedajú spočítať.“

Žalm 72,18: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, čo jediný koná zázraky.“

Žalm 86,10: „Lebo si veľký a robíš zázraky, iba ty si Boh.“

Žalm 98,1: „Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice a jeho svätého ramena.“

Alebo prostredníctvom vzťažnej vety s tým istým slovesom:

Žalm 78,4.11: „Nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil… Zabudli na jeho činy a na zázraky, ktoré im ukázal.“

Žalm 105,5: „Pamätajte na divy, čo učinil, na jeho znamenia a na výroky jeho úst.“

Či prostredníctvom privlastňovacieho zámena, ktoré divy pripisuje Bohu:

Žalm 9,2: „Oslavovať ťa budem, Pane, celým svojím srdcom a vyrozprávam všetky tvoje diela zázračné.“

Žalm 26,7: „aby som ťa mohol verejne chváliť a rozprávať o všetkých tvojich skutkoch zázračných.“

Žalm 71,17: „Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné.“

Žalm 75,2: „Oslavujeme ťa, Bože, oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame, rozhlasujeme tvoje skutky zázračné.“

Žalm 96,3: „Zvestujte jeho slávu pohanom a jeho zázraky všetkým národom.“

Žalm 105,2: „Spievajte mu a hrajte, rozprávajte o jeho obdivuhodných skutkoch.“

Žalm 107,8.15.21.24.31: „Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí,… Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí,… Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí… Tam videli diela Pánove a na hlbočinách jeho zázraky… Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí.“

Žalm 111,4: „Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné skutky; Pán je milosrdný a milostivý.“

Žalm 145,5: „Hovoria o vznešenosti tvojej slávy a veleby a rozprávajú o tvojich zázrakoch.“

Človek vníma divy – Božie skutky vykonané v prospech jednotlivca alebo ľudu – ako mimoriadne, nečakané, nevysvetliteľné a presahujúce ľudské pochopenie. Vo veľkej miere sa týkajú Božích oslobodzujúcich skutkov a viackrát sa vzťahujú na udalosť exodu. Vo chvíľach, keď človek/ľud zakúsil svoju ohraničenosť, spoznal tiež Božiu pomoc a záchranu. Určiť divy bližšie ako veľké sa môže javiť nadbytočné, keďže už samotný pojem „divy“ obsahuje v sebe charakteristiku výnimočnosti. Žalmista aj týmto spôsobom vyzdvihuje veľkosť Božieho milosrdenstva, ktoré sa skrze ne prejavuje. V skúsenosti mocného Božieho pôsobenia v živote ľudí sa zrodí potreba ohlasovať a vyrozprávať tieto skutky, ale tiež nádej, že táto skúsenosť sa môže udiať znova. A hoci divy sa vzťahujú prevažne na oslobodzujúcu skúsenosť, predsa však nachádzame v Biblii texty, kde sa týkajú stvoriteľskej aktivity Boha. Pre tento žalm sa to javí zvlášť dôležité, lebo v nasledujúcich veršoch je oslavovaný Boh najprv v stvoriteľskej aktivite (v. 5-9), a potom v jeho spásnom konaní v dejinách (v. 10-22) a v prítomnosti (v. 23-25). Verš 4 môžeme preto považovať tak za úvod k celej hlavnej časti žalmu (v. 4-25) ako aj k časti týkajúcej sa stvoriteľskej aktivity Boha (v. 4-9). „Prečo jediný? Či je mysliteľné, aby mu niekto pomáhal konať ich? Stvorenie sveta, opísané v nasledujúcich veršoch, je výlučne Božím dielom.“ (MidrTeh) „Božie veľké divy nie sú len veľkolepé diela a ohromujúce udalosti. Sú to aj nepozorované prejavy Božej dobroty a nespočetné zásahy v prospech človeka. Odohrávajú sa v skrytosti, aj teraz, v blízkosti ľudí, hoci si to ani neuvedomujú. Je ťažké vidieť, že aj očividné nešťastie môže byť v skutočnosti dobrodením. Božie skryté konanie dobra je prejavom toho, že ho motivuje skutočná dobrotivosť, nie túžba po sláve a pochvale ľudí.“ (Mikdaš Meat) „Pri kontemplácii neba vnímame veľké divy, ktoré odrážajú Božiu múdrosť svojou nádherou, veľkosťou a večnosťou. Boh nestvoril nič pre svoju vlastnú potrebu, ale všetko jedine zo svojej lásky k človeku. Každé Božie dielo má dôvod svojho jestvovania v tom, aby sa ukázala večnosť Božej dobroty a milosrdenstva.“ (Euzébius Cezarejský) „Tento verš

môžeme použiť ako formu modlitby, tzv. antirhesis (protirečenie zlým myšlienkam, rozšírenú v mníšskom prostredí. V noci k nám prichádzajú divoké levy a všetky divoké šelmy (zlé myšlienky), ktoré na nás ručia a chcú nám vziať nádej, a žiadajú Boha, aby dostali potravu v podobe vášní, či už v myšlienkach, alebo skutkoch. A vtedy sa z temnoty opäť objaví slnko. Tieto šelmy sa začnú zbiehať do svojich skrýš a usadia sa v srdciach rozkošníkov, ale nie našich (ktorí svoj život žijeme s Kristom). A démoni si medzi sebou hovoria: Koná veľké zázraky. A my na to: Lebo jeho láska trvá naveky.“ (Ján Klimak)

„On múdro stvoril nebesia, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Tomu, kto utvoril nebesia s dôvtipom, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Akty stvorenia sú zahrnuté do veľkých divov Boha. Verše 5-9 sú zjavne inšpirované rozprávaním o stvorení sveta v Gn 1. Viaceré miesta Biblie sa odvolávajú na Božiu činnosť, ktorou Boh dáva pôvod nebesám a zemi, pričom nie je použité sloveso „stvoriť“, ale bežnejšie sloveso „konať“. Kniha Genezis ponúka čitateľovi krásne štruktúrovanú hymnickú prózu o stvorení s prvkami poézie, ktorá prebúdza v čitateľovi pocit krásy a harmónie. Týmto literárnym štýlom implicitne hovorí o Božej múdrosti a dômyselnosti. Žalm Božiu múdrosť pri stvorení vyjadruje explicitne: Pán tvorí s dôvtipom. Podstatné meno „dôvtip, rozumnosť, inteligencia“ patrí do sémantického poľa múdrosti a 22-krát sa vyskytuje v paralele s pods. M. „múdrosť“. V Biblii sú inteligenciou, dôvtipom obdarení ľudia. Vďaka týmto schopnostiam a odbornosti vykonávajú rôzne práce. V žalme je výraz Božím atribútom a ako taký sa vyskytuje vždy v kontexte stvorenia:

Jer 10,12: „Zem stvoril svojou mocou, svojou múdrosťou postavil svet a svojím dôvtipom rozpäl nebesá.“

Jer 51,15: „Zem stvoril svojou mocou, svojou múdrosťou svet postavil a svojím dôvtipom rozpäl nebesá.“

Prís 3,19: „Pán založil zem múdrosťou, nebesá poupevňoval umnosťou.“

Iz 40,12: „Ktože zmeral svojou hrsťou vody a obopäl piaďou nebesá, meričkou prach zeme odmeral, odvážil vrchy na váhe a pahorky na závaží?“

Pánovi, keď tvoril svet, nemusel nikto radiť ani ho poúčať a dať mu spoznať cesty rozumnosti, dôvtipu:

Žalm 104,2: „Do svetla si sa zahalil ako do rúcha. Nebesia rozpínaš ako stan.“

Iz 40,22-23: „On tróni nad okruhom zeme, – jej obyvatelia sú ako kobylky – on rozťahuje sťa závoj nebesá a rozprestiera ich ako obytný stan. On obracia navnivoč vládcov, sudcov zeme mení v ničomnosť.“

Prorok ďalej deklaruje večnosť Boha a stvorenie končín zeme je opäť dané do súvisu s Pánovou rozumnosťou, s jeho dôvtipom, ktorý nemožno preskúmať ani vystihnúť. Pán – stvoriteľ – dáva unavenému a bezmocnému novú silu:

Iz 40,28-31: „Či nevieš? Či si nepočul? Bohom večnosti je Pán. On stvoril končiny zeme, neukoná sa, ani neustane, jeho múdrosť je nevystihnuteľná. On dáva silu ukonanému a bezmocnému dá veľkú zdatnosť. Ustáva mládež a omdlieva a junač podlomená padá. Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú.“

V posolstvách prorokov sú slová o stvorení veľmi úzko prepojené so zásahom Boha do dejín:

Žalm 147,5: „Veľký je náš Pán a veľmi mocný, jeho múdrosť je nesmierna.“

Je to oslava nesmiernej Božej múdrosti, rozumnosti a dôvtipu. Aj v tomto žalme zvolanie zahrnuje tak stvoriteľský, ako aj spásny aspekt. Stvoriteľská moc sa prejavuje v tom, že Pán volá hviezdy po mene, a tá istá moc sa prejavuje v ochrane pokorných pred ničomnými ľuďmi a v ich oslobodení.

„On rozprestrel zem nad vodami, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Tomu, ktorý rozložil zem na vodách, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 6.)

V tomto verši je pohľad zameraný na stvorenie zeme. Nebesá a zem sa v súvislosti so stvorením objavujú zvyčajne ako pár. Aktivita Boha je vyjadrená príčastím slovesa, ktoré dosl. znamená „rozkovať, tepať kovaním.“ V žalme je však predmetom slovesa zem. Za formulou sa ukrýva predstava Boha, ktorý vykoval, sformoval zem ako platňu, rozložil ju na vodách, ktoré ju obkolesovali a urobil ju pevnou. Preklad zdôrazňuje stabilitu a pevnosť, ktoré sa bezprostredne týkajú stvorenia zeme. Zo Ž 93,1-2 („Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal. Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje. Pevný je tvoj trón oddávna, ty si od vekov.“), kde je rovnakým gr. slovesom vyjadrená pevnosť sveta, môžeme pozorovať, ako daná téma odkazuje na myšlienku Pánovho kraľovania. Pánov trón – symbol jeho vlády – je oddávna pevný a vďaka tomu je upevnený svet. Z toho dôvodu nemôžu Pánovu univerzálnu vládu narušiť žiadne chaotické sily – ani prírodné, ani spoločenské a politické.

„On stvoril veľké svetlá, lebo jeho milosrdenstvo je večné: slnko, aby panovalo vo dne, lebo jeho milosrdenstvo je večné, mesiac a hviezdy, aby panovali v noci, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Tomu, ktorý utvoril veľké svetlá, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky, slnko, aby panovalo cez deň, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky, mesiac a hviezdy, aby panovali v noci, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verše 7-9.)

Aj tieto verše odzrkadľujú následnosť stvorenia, ako je opísaná v rozprávaní Gn 1. Boh najprv tvorí priestor – nebesá a zem -, a potom ich naplní stvorením. Žalmista nevymenuje všetky stvorené diela. Jeho výber sa sústreďuje na štvrtý deň v rozprávaní, ktorý podrobne opisuje stvorenie nebeských telies. V biblickom chápaní sú nebeské telesá Božím stvorením. Jedna z úloh, ktoré Boh určuje svetlám – slnku a mesiacu – je, že majú byť znamením pre sviatky, dni a roky. Tieto slová mohli motivovať výber žalmistu, lebo naznačujú druhú dôležitú dimenziu v živote človeka, ktorou je čas. Priestor (stvorenie nebies a zeme) a čas (stvorenie nebeských svetiel) sú základnými súradnicami ľudského bytia. Život človeka je usporiadaný do denného a ročného obdobia s významným miestom pre sviatky. Teda nejde tu iba o chronologické plynutie času, ale aj o liturgiu a oslavu Božieho konania v čase. Termín sviatku Veľkej noci, a tým aj ostatných sviatkov, sa v židovsko – kresťanskej tradícii dodnes určuje podľa slnka a mesiaca. „Žalmista spomína dve svetlá, lebo od nich závisí život človeka. Potom vysvetľuje každé jednotlivo: slnko, (aby panovalo cez deň) samo, (Slnko) a mesiac sa navzájom dopĺňajú. Slnko v noci nemá silu, lebo vtedy je pod zemou. Keby nebolo svitu luny a hviezd, neprežilo by nič živé, ani rastlinstvo. A pri každom tomto sa spomína, „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“, keďže on tak robí neustále.“ (Ibn Ezra) „Slnko, ktoré bude mať vládu cez deň (bude vládnuť tak, že bude) v prospech sveta, (bude) svietiť a zohrievať ovzdušie. Ono je prospešné životu a rastlinám. A to je od neho milosrdenstvo a ono (trvá) naveky, nemá prestávku.“ (Radak)

„On pobil egyptských prvorodencov, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Tomu, ktorý zasiahol Egypt v ich prvorodených, lebo jeho milosrdenstvo (trvá) naveky.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Ďalší verš uvádza novú udalosť: vyslobodenie Izraelitov z Egypta (v. 10-12). Vyvedenie z Egypta predstavuje dôležitú a zakladajúcu udalosť dejín Izraela. Preto neprekvapuje, že sa spomína aj v ďalších dejinných žalmoch, ktoré poetickou formou prezentujú dejiny Izraela: Žalm 78,12-13.42-54, Žalm 105,26-38, Žalm 106,7-12.21-22, Žalm 135,8-9. Každý žalm však vyberá a rozvíja rôzne momenty a aspekty vyslobodenia a jednotlivým etapám – situácii v Egypte,

odchodu, putovaniu púšťou a vstupu do Zasľúbenej zeme – venuje rôzny rozsah. Ž 136, ako aj Ž 135, sa začína opísaním poslednej rozhodujúcej rany, teda smrťou prvorodených Egypta, ktorá pohla Egypťanov k tomu, aby prepustili Hebrejov.. Činnosť Izraela je vyjadrená slovesom s významom „zasiahnuť, udrieť“. Veľmi podobným spôsobom je opísaná aj v ostatných dejinných žalmoch. Pán zasiahol nie prvorodených Egypta alebo v Egypte, ale Egypt v ich prvorodených. Faraón, ten, kto sa rozhodol ničiť život, je teraz zasiahnutý práve v tejto plodivej sile a v nádeji na život. „Našou povinnosťou je vzdávať vďaku Pánovi za znamenia (egyptské rany), ktoré urobil (na oplátku) za svoj ľud.“ (Ibn Ezra)

„On vyviedol Izraela spomedzi nich, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („A vyviedol Izrael z ich stredu, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 11.)

Verše 11-12 spresňujú predošlý verš a vyjadrujú následnosť deja a jednotlivých epizód. Izraeliti boli vyvedení z Egypta až po tom, ako ho Boh zasiahol. Tieto verše rozvíjajú myšlienku Božieho zásahu pozitívne a poukazujú na jeho oslobodzujúci dosah pre Izraelitov. Boh je aktérom oslobodenia. To on vyviedol ľud z otroctva na slobodu, a tým sa oslobodenie stáva spásnou skutočnosťou. Centrálnosť témy exodu, v ktorej zaznieva, že Pán vyviedol Izrael, nájdeme v rôznych textoch:

Ex 20,2: „„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.“

Dt 6,21: „Ty mu odpovieš: »Boli sme otrokmi u faraóna v Egypte a Pán nás vyviedol z Egypta silnou rukou.“

Joz 24,5-6: „I poslal som Mojžiša a Árona a bil som Egypťanov (znameniami), ktoré som tam robil. A keď som vyviedol (vás a) vašich otcov z Egypta, došli ste k moru. Egypťania prenasledovali vašich otcov na vozoch a koňoch až po Rákosové more.“

Dt 5,15: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň.“

Lv 19,36: „Majte správne váhy, správne závažia, správnu efu a správny hin! Ja som Pán, váš Boh, ktorý vás vyviedol z egyptskej krajiny!“

1Kr 8,16.21.51.53: „»Odo dňa, keď som vyviedol svoj izraelský ľud z Egypta, nevyvolil som si ani v jednom z kmeňov Izraela miesto, aby mi tam postavili

dom, v ktorom by prebývalo moje meno. Ale vyvolil som si Dávida, aby stál nad mojím ľudom, Izraelom.«… A tam som pripravil miesto arche, v ktorej je Pánova zmluva, čo uzavrel s našimi otcami, keď ich vyviedol z egyptskej krajiny.“… Veď je to tvoj ľud a tvoje dedičstvo, ktoré si vyviedol z Egypta, zo železnej pece… Veď ty si si ich oddelil za dedičstvo zo všetkých národov zeme, ako si povedal prostredníctvom svojho služobníka Mojžiša, keď si, Pane, Jahve, vyviedol našich otcov z Egypta.“

Dan 9,15: „Teraz však, Pane, Bože náš, ktorý si vyviedol svoj ľud pevnou rukou z Egypta a po dnešný deň si si urobil meno: zhrešili sme, spáchali sme zlo.“

Ex 12,17.42: „Takto zachovávajte (zákon) nekvasených chlebov, lebo práve v tento deň som vyviedol vaše zástupy z egyptskej krajiny. Tak zachovávajte tento deň z pokolenia na pokolenie ako večné ustanovenie!… Bola to noc bdenia, zasvätená Pánovi, keď ich vyviedol z Egypta. To je tá Pánova noc, ktorú majú sláviť všetci Izraeliti z pokolenia na pokolenie.“

Predmet oslobodenia je v žalme vyjadrený vlastným menom Izrael. Inde môžeme nájsť iné korešpondujúce pojmy ako ľud, zástupy, oddiely, otcovia, či vyvolení a dedičstvo. Samotné sloveso „vyjsť, vyviesť“ evokuje otázku: Odkiaľ? Za východiskový bod, uvedený predložkou „z“ je v udalosti exodu označený Egypt alebo egyptská krajina. V žalme je vyjadrený slovami „z ich stredu“ – „zo stredu Egypťanov“. Spojenie vyvoláva predstavu obkľúčenia a nadobúda negatívnu konotáciu. Izraeliti boli obkolesení nepriateľmi a nemohli sami uniknúť. Negatívnu charakteristiku Egypta nachádzame v textoch, kde je vlastné meno Egypt nahradené alebo doplnené iným pojmom a hovorí sa o vyslobodení z otroctva alebo z domu otroctva, z taviacej pece alebo spod jarma egyptských nútených prác. Tieto výrazy už explicitne vyjadrujú útlak a násilie, ktoré predstavovalo aj hrozbu smrti. Slová „vyviesť zo stredu“ je možné čítať aj „vyviesť z poroby, z útlaku“:

Žalm 10,7: „Jeho ústa sú plné luhania, klamu a podvodu; pod jeho jazykom zločin a násilie.“

Žalm 55,12: „V jeho strede sú neprávosť, strasti a úklady a v jeho uliciach ustavične panuje podvod a klam.“

Žalm 72,14: „A vyslobodí ich z útlaku a násilia, lebo v jeho očiach je vzácna ich krv.“

Vyvedenie Izraela z Egypta je na jednej strane aktom oslobodenia, no zároveň sa má stať uznaním Pána ako zvrchovaného vládcu zo strany Egypťanov.

„Mocnou rukou a vystretým ramenom, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ (verš 12.)

Vo verši 11 bola naznačená nemožnosť Izraelitov, aby sami unikli z ťažkej situácie, čo žalmista teraz zdôrazňuje poukázaním na Božiu moc a silu. Na ňu sa vzťahujú použité antropomorfné vyjadrenia. Ruky a ramená sú pre človeka dôležité na vykonávanie práce, preto sú symbolom aktivity a fyzickej sily. Prvé spojenie sa v Biblii takmer stále vzťahuje na mocné konanie Boha v kontexte vyvedenia z Egypta. V žalme je výraz doplnený druhou syntagmou „a vystretým ramenom“. Oslobodenie a záchrana sú prejavom Božej moci. Pán oznamuje, že vystrie svoju ruku proti Egyptu a bude konať, lebo faraón si zatvrdí srdce. V týchto nasledujúcich výskytoch však Pán nekoná sám. Spojenie je súčasťou Pánovho príkazu Mojžišovi (alebo cez Mojžiša Áronovi), aby vystrel ruku. Pánova moc sa tak neprejavuje priamo, ale cez tých, ktorých si povolal. V Ž 135,9 znamenia a zázraky, zoslané proti faraónovi a jeho vládnucej skupine, sumarizujú všetky mocné činy (rany), ktoré predchádzali prepustenie ľudu. Žalm postupne rozvíja otázku Pánovej vlády. „Izrael neopustil Egypt tak ako otroci, ktorí utekajú pred svojimi pánmi. Všetky egyptské modly Boh porazil svojou mocnou rukou.“ (Sforno)

„On rozdelil Červené more na dve časti, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Tomu, kto rozdelil Trstinové more na diely, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 13.)

Verš naznačuje novú fázu v konaní Boha. Verše 13-15 sú poetickým vyjadrením príbehu, ktorý opisuje Pánovo víťazstvo pri prechode morom a môžeme doň zahrnúť aj Pieseň zachránených. Táto časť žalmu vzhľadom na žalm-dvojičku predstavuje novosť, keďže Ž 135 prechod morom nespomína. Žalmista ďakuje Bohu, ktorý rozdelil Trstinové more. Výsledok Pánovho konania je vyjadrený podst. m. v p. „diely“, ktoré je odvodené od toho istého slovesného koreňa. Žalm 136,13 tak predstavuje v Biblii jediné miesto, kde je udalosť prechodu morom opísaná týmto spôsobom. Motív, ktorý viedol žalmistu k výberu tohto originálneho vyjadrenia, môžeme iba predpokladať, a to na základe jediného ďalšieho výskytu podst. m. „diely“ v Gn 15,17. Slovo sa nachádza v kontexte rozprávania o zmluve, ktorú Pán uzavrel s Abramom, konkrétne ako vyvrcholenie prorockej vsuvky. Po tom, ako Abram pripravil zvieratá a rozsekol ich, padol naň tvrdý spánok a Boh k nemu prehovoril. Božie slová sú predpoveďou pobytu Abramovho potomstva v cudzej zemi, kde bude slúžiť cudziemu národu a on ho bude utláčať. Boh sám však bude súdiť tento národ a potomstvo Abrama odtiaľ vyjde s veľkým majetkom. Text predstavuje krátku

syntézu pobytu ľudu v Egypte. Záver rozprávania – slávnostné potvrdenie zmluvy – je vyjadrený prechodom dymiacej fakle pomedzi rozpoltené diely zvierat. Obraz dymiacej pece a ohnivej fakle pripomínajú symboly používané v tradícii exodu pre Božiu transcendentálnu prítomnosť. Boh viedol svoj ľud v oblačnom a ohnivom stĺpe. Keď Izraelitov pred Trstinovým morom prenikol strach, lebo Egypťania ich dohonili, oblačný stĺp sa zodvihol a postavil medzi oba tábory. Tak sa jedni k druhým celú noc nemohli priblížiť. Na základe prepojenia týchto textov môžeme vidieť, že žalmista ďakuje Pánovi za dar vyslobodenia a predstavuje ho ako pokračovanie zmluvy a prísľubu, ktorý dal Boh Abramovi. Aj samotná Kniha Exodus predstavuje vyslobodenie ľudu z Egypta ako rozpamätanie sa Pána na zmluvu, ktorú uzavrel s Abramom.

„A Izraela previedol jeho stredom, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ (verš 14)

Izrael vstúpil do rozdelených vôd a prešiel stredom mora ako po súši. Zatiaľ čo rozprávanie v Knihe Exodus sa zmieňuje o Pánovom pôsobení vo vzťahu k moru, žalmista vyjadruje túto etapu oslobodenia slovesom, ktorého predmetom je Izrael. Tým sa opäť zdôrazňuje Pánova iniciatíva a jeho konanie. To on spôsobuje, že ľud prechádza morom. V žalme Pán zasahuje mocnou rukou a vystretým ramenom. Víťazstvo nad Egyptom vedie k vysušeniu mora a vytvoreniu chodníka z morskej hlbiny na prechod vykúpených. Miesto prechodu Izraelitov je označené spojením „jeho stredom“, teda stredom Trstinového mora. Výraz tvorí v žalme paralelu k v. 11, kde je podobne opísané vyvedenie Izraela z ich stredu, teda zo stredu Egypťanov. Egypt predstavoval pre Izraelitov obrazné obkľúčenie a aj reálne nebezpečenstvo smrti. V tomto verši ich zasa z oboch strán obstupujú vody mora. Boh koná v prospech svojho ľudu, ktorý uvádza a prevádza k slobode.

„V Červenom mori zatopil faraóna i jeho vojsko, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („No vrhol faraóna a jeho vojsko do Trstinového mora, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 15)

Verš zakončuje časť venovanú prechodu cez more, ktorej výraz Trstinové more tvorí inklúziu. Po zásahu proti moru a Izraelu Boh teraz koná proti prenasledovateľom svojho ľudu. Prvotný význam použitého slovesa je „striasť, zhodiť trasením“. Vrhnutie faraóna a jeho vojska doprostred mora spôsobil prudký pohyb či náraz, ktorý vyvolal otrasenie. Príbeh vyvoláva predstavu vojakov na úteku, ako narážajú jeden do druhého a tiež ako na nich narážajú vlny mora, ktoré ich napokon prikryli. Žalmista spomína aj samotného faraóna ako najvyššieho predstaviteľa moci s jeho vojskom. Faraón predstavuje

nepriateľa a moc, ktorá ničí, keďže sa ani po tom, ako prvý raz dovolil ľudu odísť, nevzdal, zmenil svoje rozhodnutie a začal Izraelitov na ich ceste z Egypta prenasledovať. Živelné a neskrotné prenasledovanie mohol zastaviť iba prudký zásah. Víťazstvo Pána nad faraónom silne zaznieva v oslavnej piesni zachránených. Pán pánov premohol mocného vládcu Egypta a zjavuje tak svoju zvrchovanú moc.

„On previedol svoj ľud cez púšť, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Tomu, ktorý dal kráčať svojmu ľudu púšťou, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 16)

Verš otvára ďalšiu etapu oslobodenia. Ľud na druhej strane Trstinového mora pokračuje v ceste a putuje púšťou. Pánovo konanie je vyjadrené všeobecným slovesom „kráčať, ísť“, ale s významom „sprevádzať, viesť“. Kauzatívna forma opäť zdôrazňuje iniciatívu a činnosť Boha a sloveso tak nadobúda spásnu konotáciu. „Spôsobiť, že iný kráča, dať niekomu kráčať, viesť“ – subjektom je Pán, Boh. Izraeliti sa nachádzajú pred vstupom do Zasľúbenej zeme, a preto im Mojžiš pripomína, aby pamätali na celú cestu, ktorou im Pán dal kráčať/viedol ich po púšti celých štyridsať rokov. Celá cesta zahŕňa tak vzbury ľudu, ako aj Pánove dary: mannu, vodu zo skaly a prepelice. Pamätať na cestu púšťou znamená nezabudnúť na Pána, ktorý vyviedol Izrael z Egypta, z domu otroctva a viedol ho veľkou a hroznou púšťou. Rozšírený text LXX konkretizuje a potvrdzuje skutočnosť Božej starostlivej lásky. Ide tu o sprítomnenie Božej starostlivosti voči ľudu a jeho osobitný vzťah k nemu. Môžeme to vnímať aj v zmene pomenovania adresáta Božieho konania. Doteraz ním bol Izrael, zatiaľ čo tu Pán preukazuje dobro „svojmu ľudu“. „Rozľahlá a človekom nedotknutá púšť bola takmer neschodná, no Boh cez ňu viedol svoj ľud ako skúsený sprievodca. Cez deň ich viedol oblačným stĺpom a noci ohňom. Okrem toho, vo vyprahnutej krajine sa štyridsať rokov staral o ich potreby a zabezpečoval im jedlo a vodu na pitie. Naozaj táto starostlivosť a ochrana predstavujú trvalé milosrdenstvo.“ (Radak)

„On pobil význačných kráľov, lebo jeho milosrdenstvo je večné. A pozabíjal mocných kráľov, lebo jeho milosrdenstvo je večné. Sehona, kráľa amorejského, lebo jeho milosrdenstvo je večné; a Oga, kráľa Bášanu, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Tomu, ktorý zasiahol veľkých kráľov, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky, a pozabíjal vznešených kráľov, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky, Sichóna, amorejského kráľa, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky, a Óga, kráľa Bášanu, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verše 17-20)

Verš zopakuje sloveso z v. 10 s významom „zasiahnuť, udrieť“. Predmetom Pánovho konania bol najprv Egypt v jeho prvorodených, teraz sú ním ďalší králi, menovite králi Zajordánska. Udalosti uzatvárajú putovanie a sú poslednou etapou pred vstupom do Zasľúbenej zeme. Prvé príd. meno „veľkí“ je v žalme jedným z kľúčových slov a opakuje sa trikrát (v. 4.7.17). Tu označuje kráľov, ktorí sa postavili na odpor Izraelu. Odmietnutie prejsť ich územím znamenalo, že by Izrael ostal na púšti, na mieste nebezpečenstiev, kde nie je možný život. Preto Pán zasahuje a preukazuje svoju veľkosť. Druhé príd. m. „vznešení“ sa vo väčšine bibl. textov vyskytuje ako spodstatnené na označovanie osobností, ktoré mali vyššiu pozíciu ako ostatní obyvatelia, bola im daná zodpovednosť. Preto ich môžem pokladať za členov vládnucej vrstvy. Tak ako faraón predstavuje nepriateľskú silu na začiatku cesty oslobodenia, tak ju v závere stelesňujú králi Sichón a Óg. Zaujímavým je použitie príd. m. ako titulu pre Pána – on sám je „Vznešený“ (Žalm 76,5) – alebo ako charakteristiku jeho mena (Žalm 8,2.10). Môžeme sa domnievať, že žalm týmto spôsobom poukazuje na protiklad medzi veľkými a vznešenými kráľmi a jediným Vznešeným, ktorým je „Pán pánov“, vládca dejín a v jeho ruke sú aj mocní pozemskí vládcovia.

„A ich krajinu dal za dedičstvo, lebo jeho milosrdenstvo je večné; za dedičstvo Izraelovi, svojmu služobníkovi, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ (verše 21-22)

Tieto verše pokračujú témou darovania zeme, ktorá je naplnením odchodu z Egypta. Téma darovania krajiny odkazuje na osobitý vzťah Boha k Izraelu, na jeho vyvolenie. Aby ľud mohol ostať bývať v krajine, má zachovávať Pánove ustanovenia a prikázania. Významné je opakovanie pojmu „dedičstvo“ na začiatku druhého verša, ktoré usmerňuje pohľad na adresáta: Izrael – ako predmet Božieho konania – „svojmu služobníkovi“. Toto slovné spojenie je v Ž 136 prítomné vo v. 16, na ktorý tento verš zjavne nadväzuje. Obe podst. m. – ľud a služobník – poukazujú na osobitný vzťah Boha a ľudu. Pred oslobodením Izraeliti slúžili faraónovi v Egypte a aj sami seba takto označili. Po odchode z Egypta majú slúžiť Pánovi. „V duchovnom význame slov zem ako dedičstvo môžeme chápať, že Pán vernému ľudu daruje nebeský Jeruzalem.“ (Atanáz)

„On pamätal na nás v našom ponížení, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („On v našom pokorení pamätal na nás, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 23)

Dôraz tu je daný na slovné spojenie „v našom pokorení“. Modliacim sa je vo v. 23-24 skupina „my“. Táto časť nadväzuje na predchádzajúcu, no skutky, ktoré Boh konal v dávnej minulosti, sa teraz premietajú na blízku minulosť až

prítomnosť. Nie je jasné, kto modlitbu prednáša, ale je zjavné, že skupina sa vracia k zakladajúcej skúsenosti Izraela a vyznáva, že Boh aj v danej chvíli koná rovnako. Všeobecné vyhlásenie o Božom konaní umožňuje vďaka použitému zámenu „my/nás“ jeho aktualizáciu v každom období a pre kohokoľvek, kto sa žalm modlí. Situácia žalmistu a jeho spoločenstva je vyjadrená pojmom „poníženie, pokorenie“ Slovesný koreň nachádzame častejšie, pričom sloveso má význam „byť/stať sa nízky“, „urobiť nízkym, znížiť.“ V prenesenom význame opisuje stav, v ktorom je človek „ponížený, pokorený“ alebo konanie toho, ktorý iných „ponižuje, pokoruje“. Prekvapujúcim môže byť fakt, že na viacerých miestach Biblie takto koná Pán. Jeho konanie je zamerané proti pyšným a arogantným, aby znovu nastolil poriadok v spoločnosti. Pán jedných podporuje, a pozdvihuje a druhých ponižuje:

Žalm 18,28: „Pokorný ľud chrániš pred zánikom a ponižuješ oči pyšných.“

Žalm 75,8: „Ale sudcom je sám Boh: jedného ponižuje, druhého povyšuje.“

Žalm 147,6: „Tichých sa Pán ujíma, ale hriešnikov ponižuje až po zem.“

Prorok opisuje podobnú situáciu Izraela po návrate z babylonského zajatia ako Pánovu spoluúčasť na životnej situácii zdeptaného a pokoreného duchom so zámerom, aby ho oživil:

Iz 57,15: „Bo takto hovorí Najvyšší, Velebný, čo tróni večne a Svätý je jeho meno: „Na vysokom a svätom mieste prebývam a so skrúšeným a pokorným v duchu, aby som oživil ducha pokorných, aby som oživil srdce skrúšených.“

Z týchto veršov je zjavné, že Pán nielen pozná ťažkú situáciu, ale v nej spolu s ľudom prebýva a premieňa ju. V žalme je vedomie Pána o situácii komunity vyjadrené slovesom „pamätať“. Jedným z hlavných atribútov Pána je, že pamätá, pamätá na svoju zmluvu a svoje pamätanie pretavuje do konkrétneho konania:

Žalm 106,4: „Pamätaj na nás, Pane, z lásky k svojmu ľudu, navštív nás svojou spásou.“

Žalm 115,12: „Pán na nás pamätá a žehná nás. Požehnáva dom Izraelov, požehnáva dom Áronov.“

„Tieto udalosti sa dajú ešte lepšie aplikovať na tých, ktorých Boh oslobodzuje z otroctva hriechu.“ (Origenes) „Tento verš sa vzťahuje na všetkých, ktorí boli oslobodení z materiálneho alebo duchovného otroctva.“ (Atanáz) „Boh vyslobodil izraelský ľud z egyptského otroctva, a o to viac vyslobodil človek z hriechu a každému oslobodenému telu daroval svoj neporušiteľný pokrm,

chlieb z neba.“ (Hilár z Poitiers)

„A oslobodil nás od našich nepriateľov, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („A vytrhol nás od našich protivníkov, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 24.)

Verš vysvetľuje a rozvíja predchádzajúci výrok. Pán pamätá, a preto koná v prospech pokorených. Jeho konanie je vyjadrené opäť zriedkavým slovesom s významom „odtrhnúť, vziať preč“. Vhodné je prekladať ho „vytrhnúť, strhnúť, odvliecť“, keďže vyjadruje aktivitu, na vykonanie ktorej je vždy potrebné vynaložiť nemalú silu:

1Kr 19,11: „On mu povedal: „Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána!“ Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení.“

Ez 19,12: „V rozhorčenosti ho však vytrhli, hodili na zem; východný vietor mu vysušil poobkmásaný plod a jeho prepevná ratolesť vyschla, zhltol ju oheň.“

Žalm 7,3: „Aby ma niekto neschvátil a neroztrhal ako lev, a nemal by som záchrancu.“

V našom žalme koná Pán. To on vytrhol nás (spoločenstvo) z nebezpečenstva, tak má jeho konanie spásny charakter. Výber slovesa sa zdá byť úmyselný a žalmista ním poukazuje na Pánovu mimoriadnu moc, ktorú prejavil pri záchrane ľudu z nepriaznivých okolnosti. Podst. meno je homomymum s dvoma významami: 1. „úzkosť, tieseň“ alebo 2. „protivník“. Nie vždy je jednoduché rozlíšiť – najmä v poetických textoch -, o ktorý význam ide. Slovo „protivníci“ sa vyskytuje v Žaltári pomerne často. Dôležitými textami v spojení so Žalmom 136 sa javia dejinné žalmy:

Žalm 78,42-43: „Už nepamätali na jeho činy, ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov. V Egypte urobil svoje znamenia, svoje zázraky na pláni taniskej.“

Žalm 105,24: „Boh tam svoj národ rýchlo rozmnožil a zdatnejším ho urobil od jeho nepriateľov.“

Žalm 106,11: „Ich utláčateľov voda zaliala, ani jeden z nich nezostal nažive.“

Žalm 107,2: „Tak nech hovoria tí, ktorých Pán vykúpil, ktorých vykúpil z rúk protivníkových.“

V dejinných žalmoch sú protivníkmi Egypťania, z područia ktorých Pán vyslobodil

svoj ľud. Pán zachraňuje a vyslobodzuje ľud, a to tak, že žiaden z jeho protivníkov mu už viac nebude škodiť, lebo nik nezostal nažive. Všetkých prikryli vody Trstinového mora. Protivníci nemohli odolať sile, ktorou sa Boh prejavil. Nie je zanedbateľné, že zo synoným si autor pre Ž 136 zvolil práve pojem, ktorý v slovnom spojení „od našich protivníkov“ znie foneticky podobne ako slovo „Egypt/Egypťania“. Žalmista zasadil aktuálnu situáciu svojho spoločenstva do kontextu základnej udalosti Izraela a do vzťahu k jeho hlbokej skúsenosti viery. Ž 107, ktorý sa otvára rovnakým pozvaním k vďakyvzdaniu ako Ž 136, spomína protivníkov hneď vo v. 2. Je pozoruhodné, že podobne ako v záverečných veršoch Ž 136, ani v tomto texte nie je bližšie špecifikovaná identita oslobodených, okolnosti záchrany či charakteristika protivníka. Či už ide o úvodnú alebo záverečnú všeobecnú formuláciu, tá má pevný základ vo vyslobodení z egyptského otroctva, na ktoré nadväzujú ďalšie vyslobodzujúce udalosti dejín (najmä vyslobodenie z babylonského zajatia), až po prítomnú chvíľu slávenia a vďakyvzdania. Preto nikomu, kto sa tieto žalmy modlili a modlí, nie je ťažké sa identifikovať či už so skupinou „my“, alebo s vyslobodenými ako adresátmi výzvy. „Záchranu sme si nezaslúžili, ale Boh bol verný prísahe patriarchom.“ (Herczeg) „Cenu vykúpenia, vysoké výkupné zaplatil, aby nás oslobodil od hriechu a diabla. Urážky, bolesti, údery, a predovšetkým jeho vzácna krv a zázrak zmŕtvychvstania, toto bola nezaplatiteľná cena.“ (Kassiodor) „Tam kde je prítomná pokora, nemôže sa objaviť žiadna nenávisť, svár či zápach neposlušnosti. Kto sa svadbou spojil s pokorou, je vo všetkých okolnostiach pokojný, prívetivý, vľúdny, milosrdný, bdelý či činorodý.

„On dáva pokrm každému stvoreniu, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Dáva chlieb každému tvorovi, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 25.)

Posledný verš hlavnej časti žalmu pokračuje témou Božej starostlivej lásky. Žalmista ďakuje Pánovi „dávajúcemu chlieb“. Chlieb je daný „každému tvorovi“. Boh ako stvoriteľ poskytuje obživu všetkému tvorstvu. Epitetá Pána vyjadrujú jedinečnosť Boha a jeho zvrchovanú, univerzálnu moc. Tá sa prejavuje nielen voči Izraelu a jeho najslabším skupinám, ale aj voči prisťahovalcom, cudzincom, ktorí hľadali útočisko a možnosť usadiť sa na mieste, kde sú ich práva na vlastníctvo zeme značne obmedzené. Ak sa teda spoločenstvo modlí tento žalm ďakuje Bohu za dobrá prejavené v stvorení a dejinách a za darovaný chlieb, v tom istom momente sa stáva zodpovedným za prijatie Božieho pozvania milovať aj prisťahovalca a všetky tvory. „Keďže od verša 10 až doteraz sa spomínané milosrdenstvo týkalo najmä Izraela, slovami dáva chlieb teraz

žalmista naráža na milosrdenstvo voči všetkým stvoreniam.“ (Raši) „Živiť ľudstvo je také ťažké/dôležité, ako rozdeliť Trstinové more.“ (Talmud) „Dejiny netvoria len kolosálne udalosti, ktoré sa odohrali v minulosti, pozostávajú aj z maličkostí, o ktoré sa Boh deň čo deň stará. Skutočnosť, že udržiava všetky tvory nažive, sa odráža aj v názve žalmu: Veľký hallel.“ (Feuer) Veľký hallel sa zvykne recitovať počas sederovej večere a každú sobotu v rannej modlitbe.

„Oslavujte Boha nebies, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ („Vzdávajte vďaku Bohu nebies, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ – hebr. originál) (verš 26.)

Výzva na vďakyvzdanie tvorí inklúziu žalmu s úvodnými v. 1-3. Tým sa zdôrazňuje prvotný úmysel žalmu: vzdať vďaku Pánovi za jeho nemenné a stále nové milosrdenstvo. Vďakyvzdanie je v úvode adresované Pánovi (v. 1), „Bohu bohov“ (v. 2), „Pánovi pánov“ (v. 3) a teraz „Bohu nebies“:

Neh 1,4-5: „Keď som počul tieto slová, sadol som si, plakal som a kvílil celé dni, postil a modlil som sa k nebeskému Bohu.Bedákal som: „Prosím, Pane, Bože nebies, veľký, hrozný Bože, ktorý zachovávaš zmluvu a milosrdenstvo voči tým, čo ťa milujú a čo sa pridŕžajú tvojich prikázaní.

Neh 2,4.20: „Kráľ sa ma opýtal: „Čo by si rád?“ Povzdychol som k nebeskému Bohu… Na odvetu som im povedal: „Nebeský Boh nás bude požehnávať a my, jeho služobníci, púšťame sa do práce a staviame. Vy však nemáte v Jeruzaleme ani čiastky, ani práva, ani pamiatky.“

Jon 1,9: „Odpovedal im: „Hebrej som a som ctiteľ Pána, Boha nebies, ktorý učinil more a suchú zem.“

V súvislosti s v. 25, ktorý poukázal na univerzálnu vládu Boha, prejavujúcu dobro všetkým živým stvoreniam, môžeme aj v tomto Božom titule pozorovať rozšírenú perspektívu. V nej aj cudzí králi odvodzujú svoju autoritu od Pána, Boha nebies, ktorý stvoril zem a nebesá a z dobroty ktorého všetko žije. On je zvrchovaným Pánom tvorstva a dejín, ktorého trónom sú nebesá, odtiaľ vládne nad všetkým:

Žalm 93,1-4: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal. Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje. Pevný je tvoj trón oddávna, ty si od vekov. Pozdvihujú rieky, Pane, pozdvihujú rieky svoj hlas, pozdvihujú rieky svoj hukot. Nad hukot vodných prívalov, nad mohutné morské príboje mocnejší je Pán na výsostiach.“

Žalm 103,19: „Pán si pripravil trón v nebesiach; kraľuje a panuje nad všetkými.“

Žalm 115,3: „Veď náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel.“

Žalm 123,1: „ Pútnická pieseň. Oči dvíham k tebe, čo na nebesiach prebývaš.“

Dvadsaťšesťnásobné opakovanie refrénu o Pánovom milosrdenstve nielen privádza človeka k hlavnej téme žalmu, ale dovoľuje mu vstupovať do podstaty samého Boha. Prvý aspekt, ktorý je potrebné v žalme zdôrazniť, je Božia aktivita. „Spása, ktorú Boh ponúka, je dielom jeho milosrdenstva. Neexistuje taká ľudská činnosť, nech by už bola akokoľvek dobrá, ktorá by nám mohla zaslúžiť tento veľký dar. Boh nás cez svoju milosť pozýva, aby sme sa s ním zjednotili. „Boh je nevyčerpateľná a nekonečná hĺbka a základ všetkého bytia.“ (Paul Tillich) Refrén žalmu akoby nás chcel upozorniť práve na tento rozmer vnímania Boha, ktorý je hlbinou skutočnosti. Každá nová skutočnosť a životná udalosť sa stáva stretnutím s Nekonečným, ktorého milosrdenstvo trvá naveky. Človek, ktorý sa modlí k Bohu slovami tohto žalmu, smie poodhaliť niečo z tohto nevyčerpateľného tajomstva. Do svojho vďakyvzdania pojme diela, ktoré budia úžas, aj skutočnosti života, či už tie bolestné a ťažké, alebo radostné a oslobodzujúce. V udalostiach naplnených strachom a pokorením je živý Boh vždy prítomný. On je hĺbkou reality. V realite a skrze ňu zjavuje svoju najvlastnejšiu podstatu. Preto človek môže za každou vyslovenou epizódou v žalme a tiež vo svojom vlastnom živote s vierou vysloviť antifónu „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“. Ide presah z konkrétnosti a konečnosti do nekonečnosti.

„Vzdávajte vďaku Pánovi, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ Výzva, ktorá otvára piatu knihu Žaltára (Ž 107,1), sa zopakuje v záverečnom žalme Paschálneho hallelu (Ž 113-118) a rovnako je súčasťou Veľkého hallelu (Ž 135-136, porov. Ž 136,1), kde sa jej druhá časť opakuje v každom verši.

Žalm je nádhernou proklamáciou večného Božieho milosrdenstva, ktoré je otvorené pre všetkých.