Komentár:
Žalm 54 je úzkostným volaním človeka k Bohu o pomoc, pretože jeho život je v ohrození. Historicky pripomína smrteľné nebezpečenstvo, v ktorom sa ocitol Dávid na púšti Zif, ako o tom hovorí aj nadpis tohto žalmu. V širšom zmysle však tento žalm patrí do duchovného dedičstva celého národa, ktorý mal v Dávidovi vynikajúci vzor modlitby.
Modlitba žalmistu je prosba o záchranu. Úvodné prosby preto vyznievajú ako nástojčivé volanie o pomoc. Ohrozený nemá nijakú nádej v nijakú inú formu pomoci, iba Boha. Prosí ho teda o záchranu pre samotné Božie meno. Ohrozený sa nemá na čo iné odvolať, preto sa odvoláva na Božie meno, teda na Boha ako takého a na jeho moc.
Za určením nepriateľov nastáva v tejto dráme zlom. Nepriatelia si nechcú „postaviť Boha pred seba“, ale modliacemu sa „Boh pomáha a podopiera jeho život“. Ohrozený skladá všetku svoju nádej v Boha. Prejavuje sa tu myslenie formované zákonom odvety. Žalmista sa modlí za to, aby Boh obrátil zlo svojich protivníkov proti nim samotným.
Starozákonný veriaci človek si predstavoval Božiu účinnú pomoc v bezprostrednej súvislosti s porážkou nepriateľov.
Napokon, každá forma Božej pomoci má odkaz na definitívnu Božiu pomoc, ktorou je vykúpenie. Z tohto dôvodu aj modlitba vďaky má v sebe tento rozmer. Celá liturgia Cirkvi je liturgiou vzdávania vďaky, Eucharistia je vďakyvzdávanie, pretože Boh je dobrý. Odkaz na definitívne vyslobodenie, čiže vykúpenie, je vyjadrený výslovne: „on ma vyslobodil zo všetkej tiesne“.
Človek, ktorý si je vedomý svojej závislosti od Boha, je viac otvorený aj pre zodpovedné konanie v drobných detailoch, aj pre celkové nasmerovanie zmyslu života na Boha.