Žalm 69 3. časť: Lebo Boh zachráni Sion
Tieto zlorečenia sú predovšetkým vyjadrením pocitu vlastnej bezmocnosti voči zlu, sú vyjadrením momentálneho vnútorného rozpoloženia a zároveň sú volaním k Bohu, ktorý všetko vie a môže, teda sú volaním po spravodlivosti a víťazstve pravdy.
Žalmista si želá, aby sa jeho protivníkom spoločenstvo pri stole zmenilo na to, čo pri stole nikto nečaká: na vzájomný boj a strojenie úkladov. „Nech sa im podmienky, čo si vysnívali sami pre seba (v sebeckom postoji), zmenia na pascu“ (Radak). „Zdeformované a zakalené videnie vedie bezbožných k zlyhaniam a pádom, zatiaľ čo spravodliví majú priamy a pravdivý pohľad, a preto duchovne stúpajú“ (Radak). Žalmista vyjadruje, že oni si v nijakom prípade nezasluhujú Božiu priazeň, milosrdenstvo, zľutovanie, istotu Božej spásy, o ktoré prosil pre seba. „Verš 26 možno vnímať ako proroctvo, ktoré sa naplnilo po Kristovom umučení. Chrám spustne a s ním aj mesto Jeruzalem“ (Origenes). Za slovami verša 27 možno vnímať návrat k myšlienke z v.6, kde priznáva svoju pochabosť a svoje previnenia, za ktoré právom znáša svoje utrpenie. No žalmista chce tiež povedať, že ľudia, ktorí trpia, by u druhých mali vyvolať skôr súcit, snahu pomôcť, no jeho protivníci, sami plní ešte väčšej zloby, prebrali „rolu Boha“ a z vlastnej iniciatívy ešte pridali k jeho utrpeniu. Počínanie nepriateľov opísané v predchádzajúcom verši, možno charakterizovať ako ich vinu. „Kniha žijúcich predstavuje Božie poznanie, z ktorého sú vymazaní tí, ktorí nemajú čisté srdce“ (Origenes).
Bohu je milší postoj srdca modliaceho sa človeka, nie iba vonkajšie uskutočnenie nejakých obetných rituálov.
„Ponížení uvidia spásu a budú sa z nej tešiť, veď ponížení (práve) uvidia spásu. Lebo tí, čo sa neobrátia k Pánovi v čase vykúpenia, tí sa pominú a budú stratení“(Radak). „Nech ožije vaše srdce, to je „nech sa teší“, lebo kto je ustráchaný a ubolený, toho srdce je ako mŕtve… Temnom a skľúčenosťou zahalené srdce je ako mŕtve, zatiaľ čo radostné srdce prekypuje energiou a životom. Vykúpenie pozdvihne verných z biedy a oživí ich srdcia radosťou“ (Feuer).
„Hľadajte bratia, hľadajte Pána a zosilniete, hľadajte vždy jeho tvár. Hľadajte Pána a vaša duša bude žiť. Lebo Boh si nás pripútal k sebe lepidlom lásky… I keby sme boli ako Dávid po jeho hriechoch, ako Magdaléna v zajatí siedmych duchov alebo ako Peter po zapretí, lebo naše pravé dobro je v Bohu“ (Bernard z Clairvaux)
Termín „úbožiak“ (chudobný): v náboženskom kontexte ide o človeka, ktorý si uvedomuje svoju nepatrnosť zoči-voči veľkému a mocnému Bohu, no zároveň čaká, že Boh ho pozdvihne. „Všetci kresťania sú chudobní, pretože bohatstvá tohto sveta predstavujú len prach v porovnaní s pokladmi nebeského kráľovstva“ (Augustín).
Za výrazom „v zajatí“ (uväznení) je lepšie vnímať iba všeobecné označenie stavu človeka, ktorý prechádza ťažkou životnou situáciou, v ktorej sa cíti často obmedzovaný, utláčaný, pokorovaný. No načrtnutá neradostná situácia nie je úplne beznádejná. Títo „v zajatí“ patria Bohu a On ich nárek „vypočuje“, nikdy sa nestalo, že by týmto ich nárekom „opovrhol“. Boh je totiž ten, kto otvára moje putá (Ž 116,16). „Aj keď je chudobný človek bezmocný alebo spútaný bolesťou, to neznamená, že ho Boh opustil. Naopak, práve jeho utrpenie svedčí o Božej úcte k nemu. Všemohúci túži počuť jeho vrúcne modlitby za záchranu a prostredníctvom utrpenia očistiť jeho ducha“ (Hirsch).
Vďaka Pánovmu zásahu čaká Júdsko a Sion nová budúcnosť. Tí, ktorým Boh toto dedičstvo a domov pripravil, sú označení jednak ako jeho služobníci. Žalmista v závere vyjadruje nádej nielen na obnovu slávy Pánovho chrámu a jeho svätého mesta, ale aj na vytvorenie živej komunity služobníkov Pána, ktorí ani v najťažších skúškach nestrácajú dôveru v neho.
Všetci jeho služobníci dostanú Sion do vlastníctva vo večnej blaženosti. Táto zem nebude viac plodiť tŕnie a bodľačie, ľudia sa na nej nenadrú, nebude plodiť jedy, nikdy nestratí svojich obyvateľov, nebude ju viac osvetlovať slnko s hviezdami, ale samotný Pôvodca všetkého (Kassiodor).