Žalm 121

Zhudobnený text s akordami

Originálny text

Žalm 121

Svoj zrak upieram na vrchy:
príde mi odtiaľ pomoc?
Pomoc mi príde od Pána,
ktorý stvoril nebo i zem.
Nedovolí, aby sa ti noha zachvela,
nezdriemne ten, čo ťa stráži.
Nedrieme veru, ani nespí
ten, čo stráži Izraela.
Pán ťa stráži,
Pán je tvoja záštita
po tvojej pravici.
Za dňa ťa slnko nezraní
ani mesiac za noci.
Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého;
Pán ti bude chrániť život.
Pán bude chrániť tvoj odchod i_príchod
odteraz až naveky.

Komentár

Pútnik sa vo svojej viere uisťuje o tom, že pomoc mu príde od Boha, Stvoriteľa neba i zeme. Hlas osloví jeho srdce a uistí ho o tom, že je nad ním bdelá ochrana Pánova. Boh mu bude stáť po boku vo dne i v noci.

Boh ochraňuje svojich veriacich od všetkých nebezpečenstiev, ktoré by mohli ovplyvniť ich cestu od prisilného slnečného žiarenia, od nebezpečných vplyvov mesiaca. Vracia sa nám spomienka na žiariaci mrak, ktorými ich Pán sprevádzal dňom i nocou v ich ceste do zasľúbenej zeme. (Ex 13, 21 – 22).

Pán bdie nad svojimi veriacimi, keď vychádzajú i vchádzajú, čiže v každom okamihu a pohybe ich života, od narodenia až po smrť.

Duchovná atmosféra v tomto žalme je hlbokým citom viery v Boha úplného odovzdania sa do jeho rúk. Pre pútnika, ktorý sa poberal do Jeruzalema zo vzdialených končín, po cestách plných nebezpečenstva všetkého druhu, nebolo väčšou istotou, než odovzdať sa bezvýhradne do Božej ochrany, tej ktorá chránila na jeho cestách praotca Jakuba (Gn 28,15) a ktorá poslala anjela, aby ochraňoval Izraelove kmene počas ich dlhej cesty púšťou, aby ich priviedol na miesto, ktoré im určil (Ex23,20). Boh sám sa určil za ich ochrancu a obrancu (Iz 2,2n).

Spoločenstvo veriacich na tejto zemi upiera svoj zrak na vrch Sion – chrám Boží, ktorý sa zo zeme dvihol až do neba ku Kristovi. Odkiaľ nám príde pomoc, aby sme sa dostali až tam hore? (Jn14,16, Jn 17,15, Mt 28,20) Svojou prítomnosťou, svojím Telom a Krvou nás Ježiš posilňuje na tejto ceste. To, čo sa v žalme ohlasuje sa už udialo v nás konkrétnym spôsobom v Kristovi. (Ef 5,29, Zjv 7,16)

Žalm 121 nás učí, že každý náš duchovný rast je podmienený neobmedzenou vierou v milosť a ochranu Božiu a v jeho aktívnu prítomnosť v každom momente nášho života.

„Kresťan nie je iba on sám a so sebou… v samote a v slobode kresťana je v i jeho hodnosti a zodpovednosti ešte niekto iný – Iný: Kristus… V každom kresťanovi znovu ožíva jeho život: najprv je dieťaťom, potom postupne prichádza k dospelosti, až kým nedosiahne plný vek kresťana… Moje ja je uzavreté v Kristovi a ja sa mám naučiť ho milovať ako on, v ňom mám svoju vlastnú spoluexistenciu. V ňom je útulok a skrýša môjho bytia.“ (R. Guardini)

WordPress Video Lightbox Plugin