Žalm 79

Zhudobnený text s akordami

Originálny text

Žalm 79
Bože, pohania vtrhli do tvojho dedičstva,
poškvrnili tvoj svätý chrám
a Jeruzalem obrátili na rumy.
Mŕtvoly tvojich služobníkov dali za pokrm vtákom lietavým
a divej zveri dávali telá tvojich svätých.
Rozlievali ich krv ako vodu vôkol Jeruzalema
a nemal ich kto pochovať.
Susedia nás začali potupovať
a okolití ľudia haniť a vysmievať.
Dokedy ešte, Pane?
Chceš sa hnevať naveky?
Či tvoje rozhorčenie bude blčať sťa oheň?
{full-text}
[Svoj hnev vylej na pohanov, ktorí ťa neuznávajú,
a na kráľovstvá, ktoré nevzývajú tvoje meno.
Veď pohltili Jakuba
a spustošili jeho obydlia.]
{/full-text}

Zabudni na hriechy našich otcov;
príď nám čím skôr v ústrety so svojím milosrdenstvom,
lebo sme veľmi úbohí.
Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása,
a vysloboď nás;
a pre svoje meno
odpusť nám hriechy.
Prečo majú pohania hovoriť: „Kdeže je ten ich Boh?“
Nech sa pred našimi očami na pohanoch ukáže
pomsta za vyliatu krv tvojich služobníkov.
Nech dôjde k tebe nárek zajatých;
silou svojho ramena
zachovaj synov smrti nažive.

{full-text}
[A našim susedom vráť sedemnásobne do lona potupu,
ktorou pohanili teba, Pane.]
{/full-text}
Ale my, tvoj ľud a ovce tvojej pastviny,
chceme ťa zvelebovať naveky
a z pokolenia na pokolenie
hlásať tvoju chválu.

Žalm 79 komentár:

Obsah tohto žalmu sa pravdepodobne vzťahuje na deštrukciu Jeruzalema v roku 587
pred Kr. Pri zničení mesta, je chrám zneuctený, sú povraždení obyvatelia a vzrastá
akýkoľvek druh zla: všetko je zničené, krv tečie ako voda, mŕtvi zostávajú nepochovaní,
živí sa stali objektom ponižovania a ničenia.
Zničenie Jeruzalema a znesvätenie chrámu neznamenali pre pravoverných Izraelitov len
koniec jednej politickej éry, ale zabudnutie na ľud zo strany Boha, ktorý si On získal,
koniec zmluvy a celej krásnej a prisľúbeniami naplnenej histórie. Boh sám sa istým
spôsobom skompromitoval týmto zničením. Kvôli tomuto rástla nádej v neho, ako v
toho, ktorý ako už spravil niekoľkokrát sa znova vráti, aby znova oživil a oduševnil národ
a opäť sa postavil na jeho čelo.
Tento žalm je srdcervúcim výkrikom nad zničením najcennejšieho – sprítomneného
obrazom skazy Jeruzalema a blízkeho zániku národa – je v celom žalme udržiavaný v
poplašnom tóne imperatívmi. Téma krízy vzťahu Izraela a jeho Boha nemôže byť
vyjadrená nástojčivejšie. Obdivuhodné je vnútorné nastavenie žalmistu v situácii, keď
Boha nevidieť. Boh je vnímaný ako prítomný aj napriek jeho zdanlivej absencii. Žalmista
s Bohom ráta, obracia sa naňho, vťahuje ho do riešenia krízy bez akejkoľvek pochybnosti
o jeho bytostnej blízkosti. Ako potrestané dieťa, ktoré ešte pred vypršaním trestu sa
obracia na svojho rodiča v očakávaní skoršieho odpustenia, aj žalmista otázkami začína
viesť s Pánom kvalifikovaný monológ. Hrá na citlivú strunu, presne tak, ako to intuitívne
dokáže dieťa. Obraz žalmu o ovciach Pánovej pastviny pripravuje cestu k pokračovaniu
začatej trilógie o osude národa: Ž 79 – národ na pokraji zániku, Ž 80 – obnova národa, Ž
81 – duchovné znovuzrodenie národa.
Téma Božieho hnevu je výrazná aj vo zvolaní, ktoré tentoraz upriamuje pozornosť na
modliace sa spoločenstvo – národ. Rozhorčenie je prítomné vo svojom významovom a
emocionálnom náprotivku – v zľutovaní. Rovnako rezonuje aj v známej príčine
spúšťajúcej Boží hnev voči národu, ktorou je vina, tu pomenovaná ako prvotné viny
(hriechy našich otcov). Ide o modloslužbu a odpadnutie od Boha. Žalmista verí, že v
Bohu prevládne zľutovanie nad hnevom a jeho odpustenie vracia vzťah do prvotného
štádia obdobia vyvolenia národa. Prosba o odvrátenie Božieho hnevu, vyvolaného vinou,
znie ako vzlyk úbohého človeka. Jeho význam má v biblickom kontexte nielen
emocionálny, ale aj spoločenský, právny a etický rozmer (Ž 116,6, Ž 142,7). V žalmoch je
úbohý často predstavený ako človek bez priateľov (Ž 41,10, Ž 116,11). V zásade ten, kto
nepočuje krik úbohého, nemôže očakávať, že Pán bude počuť jeho volanie o pomoc. A
to je dôvod, prečo žalmy s obľubou zdôrazňujú správny postoj k chudobnému. Výrečným

príkladom je žalm 41,2, v ktorom je typický postoj spravodlivého k Bohu (Ž 1,1, Ž 34,9, Ž
40,5) nahradený postojom k úbohému.
"Dosť zdrvujúce je už bremeno našich vlastných hriechov. Prosíme, nevypočítavaj nám
(ešte) aj hriechy našich praotcov a predkov." (Feuer). Talmud hovorí, že predkovia boli
vinní z troch hlavných hriechov: modloslužby, nemravnosti a krviprelievania. Hlavným
hriechom v tom čase bola bezdôvodná nenávisť a žiarlivosť voči blížnemu. (Joma).
"Preto ťa prosíme, vylieč náš neduh od koreňa, nech k nám čím skôr príde tvoje
zľutovanie s veľkorysým riešením našich finančných bied." (Alšich) "Žalmista sa veľmi
bojí Pánovho súdu, a preto prosí, aby ho jeho zľutovanie predišlo. Ak zľutovanie sudcu
totiž nepredchádza hriešnika, nebude zbavený viny na súde. Človek totiž nemá žiadnu
svoju spravodlivosť, ktorou by sa mohol obhájiť, ak sa bude skúmať pozorne jeho duša."
(Kassiodor)
Iba Boh môže zmeniť zlý stav, v ktorom sa žalmista a jeho ľud nachádza. V tejto
neriešiteľnej situácii je východiskovým bodom prijať pomoc vyznaním viny. Dôvody,
prečo by Boh mal túto chorobu Izraela vyliečiť, sú v tomto prípade dva. Prvý mieri do
priestoru izraelského práva. Boh je tu nepriamo vyzvaný obhájiť ním samým požadovaný
zákonný postoj voči úbohému. Druhý dôvod je teologický, pre Božie meno. Jeho
dvojnásobné zopakovanie zvýrazňuje zvolenú argumentáciu. "Keď nám Boh prichádza
na pomoc, uskutočňuje to cez svoju milosť a skrze našu slobodnú vôľu. Komu Boh
pomáha, ten potom dáva aj zo svojho. Kto sa však chváli, más chváliť v ňom, nie v sebe.
A bude k nám dobrotivý aj napriek našim hriechom. Zo svojej milosti, nie pre naše
zásluhy. Takto nás zachraňuje od zlého a pomáha nám uskutočniť spravodlivosť cez
prejavy svojho milosrdenstva." (Augustín) Už od prvého zjavenia Božieho mena v
súvislosti so záchranou z egyptského zajatia meno odkazuje na výraz Pán. V kontexte SZ
sa s Božím menom PÁN nerozlučne spája nejaké konkrétna aktivita vzhľadom na jeho
ľud, a to tak, že meno sprítomňuje Pána, ktorý vstupuje do dejín človeka ako
osloboditeľ.
"Izrael je vo vyhnanstve ako väzeň vo väznici." (Ibn Ezra)
Ja som váš Boh – vy ste môj ľud (Ž 95,7). Týmto vyjadrením sa modliaci stavia do polohy
zmluvného partnera Boha. Jemu prednáša svoju modlitbu a očakáva od neho aj plnenie
záväzkov plynúcich zo zmluvného vzťahu. Psychologicky je záver žalmu hodnotnou
konfrontáciou s aktuálnym utrpením. Na miesto obrazu pohanov, ktorí vstúpili do
dedičstva Izraela a zničili Boží chrám a jeho služobníkov, stavia novú skutočnosť ľudu,
ktorý ako ovce Božej pastviny vzdáva svojmu Pastierovi – Bohu chválu a rozpráva o jeho
skutkoch. "Žalmista končí svoj nárek veľmi nežne a pripomína, že je to Pánovo stádo,

ktoré zbožne prosí a vzdáva mu vďaky. Pred jeho prosbami nemôže byť viac nahnevaný,
lebo na nich pamätá ako na svojich." (Kassiodor)
Vyjadrenia žalmu ohľadom zničenia Jeruzalema pripomínajú Kristov plač nad ním (Lk
19,42). Aj liturgia, aj patristická tradícia vidia v tomto žalme prosbu spoločenstva
veriacich v časoch prenasledovania.
Týmto žalmom prosíme za tých, ktorí sú prenasledovaní pre lásku ku Kristovi a ku
spravodlivosti Božieho kráľovstva, aby zažili slobodu a duchovné uzdravenie. Taktiež
prosíme o pokoj, slobodu a blahobyt všetkých národov zeme, aby boli odstránené vojny
a fyzické a morálne utrpenia ľudí. Žalm 79 uvažuje s hlbokou pravdivosťou a
konkrétnosťou nad najbolestnejšími situáciami, ktoré nastávajú v čase vojny:
prenasledovania, krutosť bez mena, deportácie, hrôzy koncentračných táborov a
zničenie národov. Za všetky obete týchto hrôz prosí spoločenstvo Cirkvi týmto žalmom,
ale predovšetkým za tých, ktorí sú mučení nevypočutými vzdychmi, nemajú silu sa
modliť a taktiež prosí za všetkých, pre ktorých sa tento život stal neznesiteľným
trápením.
Odstráňme z nášho života hriech, ktorý ničí ľudskú existenciu, a z ktorého pramení každé
zlo. Buďme nablízku tým, ktorí trpia kvôli vojnám a kolektívnej nenávisti.

WordPress Video Lightbox Plugin