Žalm 79

Žalm 79 komentár:

Obsah tohto žalmu sa pravdepodobne vzťahuje na deštrukciu Jeruzalema v roku 587 pred  Kr. Pri zničení mesta, je chrám zneuctený, sú povraždení obyvatelia a vzrastá akýkoľvek druh zla: všetko je zničené, krv tečie ako voda, mŕtvi zostávajú nepochovaní, živí sa stali objektom ponižovania a ničenia.

Zničenie Jeruzalema a znesvätenie chrámu neznamenali pre pravoverných Izraelitov len koniec jednej politickej éry, ale zabudnutie na ľud zo strany Boha, ktorý si On získal, koniec zmluvy a celej krásnej a prisľúbeniami naplnenej histórie. Boh sám sa istým spôsobom skompromitoval týmto zničením. Kvôli tomuto rástla nádej v neho, ako v toho, ktorý ako už spravil niekoľkokrát sa znova vráti, aby znova oživil a oduševnil národ a opäť sa postavil na jeho čelo.

Tento žalm je srdcervúcim výkrikom nad zničením najcennejšieho – sprítomneného obrazom skazy Jeruzalema a blízkeho zániku národa – je v celom žalme udržiavaný v poplašnom tóne imperatívmi. Téma krízy vzťahu Izraela a jeho Boha nemôže byť vyjadrená nástojčivejšie. Obdivuhodné je vnútorné nastavenie žalmistu v situácii, keď Boha nevidieť. Boh je vnímaný ako prítomný aj napriek jeho zdanlivej absencii. Žalmista s Bohom ráta, obracia sa naňho, vťahuje ho do riešenia krízy bez akejkoľvek pochybnosti o jeho bytostnej blízkosti. Ako potrestané dieťa, ktoré ešte pred vypršaním trestu sa obracia na svojho rodiča v očakávaní skoršieho odpustenia, aj žalmista otázkami začína viesť s Pánom kvalifikovaný monológ. Hrá na citlivú strunu, presne tak, ako to intuitívne dokáže dieťa. Obraz žalmu o ovciach Pánovej pastviny pripravuje cestu k pokračovaniu začatej trilógie o osude národa: Ž 79 – národ na pokraji zániku, Ž 80 – obnova národa, Ž 81 – duchovné znovuzrodenie národa.

Téma Božieho hnevu je výrazná aj vo zvolaní, ktoré tentoraz upriamuje pozornosť na modliace sa spoločenstvo – národ. Rozhorčenie je prítomné vo svojom významovom a emocionálnom náprotivku – v zľutovaní. Rovnako rezonuje aj v známej príčine spúšťajúcej Boží hnev voči národu, ktorou je vina, tu pomenovaná ako prvotné viny (hriechy našich otcov).  Ide o modloslužbu a odpadnutie od Boha. Žalmista verí, že v Bohu prevládne zľutovanie nad hnevom a jeho odpustenie vracia vzťah do prvotného štádia obdobia vyvolenia národa. Prosba o odvrátenie Božieho hnevu, vyvolaného vinou, znie ako vzlyk úbohého človeka. Jeho význam má v biblickom kontexte nielen emocionálny, ale aj spoločenský, právny a etický rozmer (Ž 116,6, Ž 142,7). V žalmoch je úbohý často predstavený ako človek bez priateľov (Ž 41,10, Ž 116,11). V zásade ten, kto nepočuje krik úbohého, nemôže očakávať, že Pán bude počuť jeho volanie o pomoc.  A to je dôvod, prečo žalmy s obľubou zdôrazňujú správny postoj k chudobnému. Výrečným príkladom je žalm 41,2, v ktorom je typický postoj spravodlivého k Bohu (Ž 1,1, Ž 34,9, Ž 40,5) nahradený postojom k úbohému.

„Dosť zdrvujúce je už bremeno našich vlastných hriechov. Prosíme, nevypočítavaj nám (ešte) aj hriechy našich praotcov a predkov.“ (Feuer). Talmud hovorí, že predkovia boli vinní z troch hlavných hriechov: modloslužby, nemravnosti a krviprelievania. Hlavným hriechom v tom čase bola bezdôvodná nenávisť a žiarlivosť voči blížnemu. (Joma). „Preto ťa prosíme, vylieč náš neduh od koreňa, nech k nám čím skôr príde tvoje zľutovanie s veľkorysým riešením našich finančných bied.“ (Alšich) „Žalmista sa veľmi bojí Pánovho súdu, a preto prosí, aby ho jeho zľutovanie predišlo. Ak zľutovanie sudcu totiž nepredchádza hriešnika, nebude zbavený viny na súde. Človek totiž nemá žiadnu svoju spravodlivosť, ktorou by sa mohol obhájiť, ak sa bude skúmať pozorne jeho duša.“ (Kassiodor) 

Iba Boh môže zmeniť zlý stav, v ktorom sa žalmista a jeho ľud nachádza. V tejto neriešiteľnej situácii je východiskovým bodom prijať pomoc vyznaním viny. Dôvody, prečo by Boh mal túto chorobu Izraela vyliečiť, sú v tomto prípade dva. Prvý mieri do priestoru izraelského práva. Boh je tu nepriamo vyzvaný obhájiť ním samým požadovaný zákonný postoj voči úbohému. Druhý dôvod je teologický, pre Božie meno. Jeho dvojnásobné zopakovanie zvýrazňuje zvolenú argumentáciu. „Keď nám Boh prichádza na pomoc, uskutočňuje to cez svoju milosť a skrze našu slobodnú vôľu. Komu Boh pomáha, ten potom dáva aj zo svojho. Kto sa však chváli, más chváliť v ňom, nie v sebe. A bude k nám dobrotivý aj napriek našim hriechom. Zo svojej milosti, nie pre naše zásluhy. Takto nás zachraňuje od zlého a pomáha nám uskutočniť spravodlivosť cez prejavy svojho milosrdenstva.“ (Augustín) Už od prvého zjavenia Božieho mena v súvislosti so záchranou z egyptského zajatia meno odkazuje na výraz Pán. V kontexte SZ sa s Božím menom PÁN nerozlučne spája nejaké konkrétna aktivita vzhľadom na jeho ľud, a to tak, že meno sprítomňuje Pána, ktorý vstupuje do dejín človeka ako osloboditeľ.

„Izrael je vo vyhnanstve ako väzeň vo väznici.“ (Ibn Ezra)

Ja som váš Boh – vy ste môj ľud (Ž 95,7). Týmto vyjadrením sa modliaci stavia do polohy zmluvného partnera Boha. Jemu prednáša svoju modlitbu a očakáva od neho aj plnenie záväzkov plynúcich zo zmluvného vzťahu. Psychologicky je záver žalmu hodnotnou konfrontáciou s aktuálnym utrpením. Na miesto obrazu pohanov, ktorí vstúpili do dedičstva Izraela a zničili Boží chrám a jeho služobníkov, stavia novú skutočnosť ľudu, ktorý ako ovce Božej pastviny vzdáva svojmu Pastierovi – Bohu chválu a rozpráva o jeho skutkoch. „Žalmista končí svoj nárek veľmi nežne a pripomína, že je to Pánovo stádo, ktoré zbožne prosí a vzdáva mu vďaky. Pred jeho prosbami nemôže byť viac nahnevaný, lebo na nich pamätá ako na svojich.“ (Kassiodor)

Vyjadrenia žalmu ohľadom zničenia Jeruzalema pripomínajú Kristov plač nad ním (Lk 19,42). Aj liturgia, aj patristická tradícia vidia v tomto žalme prosbu spoločenstva veriacich v časoch prenasledovania.

Týmto žalmom prosíme za tých, ktorí sú prenasledovaní pre lásku ku Kristovi a ku spravodlivosti Božieho kráľovstva, aby zažili slobodu a duchovné uzdravenie. Taktiež prosíme o pokoj, slobodu a blahobyt všetkých národov zeme, aby boli odstránené vojny a fyzické a morálne utrpenia ľudí. Žalm 79 uvažuje s hlbokou pravdivosťou a konkrétnosťou nad najbolestnejšími situáciami, ktoré nastávajú v čase vojny: prenasledovania, krutosť bez mena, deportácie, hrôzy koncentračných táborov a zničenie národov. Za všetky obete týchto hrôz prosí spoločenstvo Cirkvi týmto žalmom, ale predovšetkým za tých, ktorí sú mučení nevypočutými vzdychmi, nemajú silu sa modliť a taktiež prosí za všetkých, pre ktorých sa tento život stal neznesiteľným trápením.

Odstráňme z nášho života hriech, ktorý ničí ľudskú existenciu, a z ktorého pramení každé zlo. Buďme nablízku tým, ktorí trpia kvôli vojnám a kolektívnej nenávisti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

WordPress Video Lightbox Plugin