Žalm 97- 2. časť

Žalm 97 komentár 2. časť:

Vo verši 3 je oheň vnímaný ako typický znak božstva: robí ho neprístupným a neuchopiteľným, no na druhej strane ho pripodobňuje reálnej ľudskej skúsenosti (svetlo, teplo). Ako sprievodný znak teofánie jej dodáva rozmer súdu (Ž 18,8-16, Ž 50,3, Ž 77,17-20) „Oheň bude kráčať pred Pánom (pred príchodom Mesiáša) vo vojne Goga a Magóga (Ez 38-39), lebo o tejto vojne je napísané (Ez 38,22). V tejto vojne sa nepriatelia Boha a Izraela pokúsia zničiť Boží ľud, ale sami budú zničení. Oheň vyšľahne na rozkaz a pod vedením Mesiáša (Iz 11,4).“ (Feuer). Sloveso pohltiť sa môže používať v bežnom význame „spáliť“, ale častejšie poeticky pre Boží súd, ktorý sprevádza teofániu. (Ž 83,15, Ž 106,18) Takéto plastické opísanie Božej podstaty zodpovedá biblickému chápaniu, podľa ktorého Boh nie je statický, ale vnímame ho cez jeho zjavenie a činnosť v dejinách. Bernard z Clairvaux používa v. 3, keď vo svojich „Troch kázňach o Piesni piesní“ povzbudzuje poslucháča, aby bdelo očakával Boha a vnútorne sa pripravoval na jeho príchod, usilujúc sa o čnostný život. Preto je užitočné občas prijať napomenutie od dobrého človeka, ktorý upozorňuje s láskou a múdrosťou, lebo jeho slová uzdravujú a pripravujú Bohu cestu. Hoci tieto slová neznejú príjemne, nech ich poslucháč horlivo prijme, usilujúc sa prekonať v sebe každý odpor, lebo sú poslami Ženícha, Krista, ktorý sa k nemu s veľkou túžbou ponáhľa. Ak teda počuje slová, ktoré vnútorne pália a bolestivo sa dotýkajú svedomia, nech si pripomenie výrok Písma: „Oheň bude kráčať pred ním a pohltí jeho protivníkov okolo“ a nech nepochybuje, že sám Boh je blízko tým, ktorí majú skrúšené srdce.

Verš 4 sa spája s Ž 77,18. Blesky boli sprievodným znamení pri zjavení na Sinaji, manifestujú Božiu slávu a často vytvárajú asociáciu súdu a víťazstva nad nepriateľmi (Ž 18,15, Ž 135,7, Ž 144,6). Oheň spolu s bleskami zabezpečujú poriadok dvoma spôsobmi: porážajú chaos a zároveň zaisťujú úrodnosť zeme. Zemekruh neoznačuje iba zem v neutrálnom zmysle, ale často asociuje myšlienku všeobecnej Božej vlády a súdu (Ž 77,19,Ž 89,12, Ž 90,2, Ž 93,1, Ž 96,10.13, Ž 97,8.9). Rambam vo svojom diele „Sprievodca zmätených“ hovorí, že človek, zápasiaci s neistotou a mystériom života, sa podobá cestujúcemu, čo zablúdil v nočnej búrke. Keď blesk na okamih osvetlí tmu, stratený muž zazrie cestu, po ktorej má ísť. Podobne aj človek, stratený v mori klamu, úporne hľadá cestu pravdy. Boh osvieti jeho rozum zábleskom videnia a pravdy len zriedkavo, ale tento vhľad ho vedie v tme, čo ho vzápätí znova zahalila. Boh dá v budúcnosti ľuďom trvalú chápavosť, ako sľubuje žalmista: Jeho blesky (ustavične) ožarujú svet, a tak navždy rozptyľujú mylné predstavy a pochybnosti.“ (Feuer) (Zem) a jej zmietanie či chvenie je vždy reakciou na vonkajší vnem či podnet, napr. videnie alebo počutie. Často je reakciou na Božie zjavenie (Ž 77,17, Ž 114,7). Táto myšlienka môže mať mytologický základ, keď si Boh pri stvorení podmaňuje sily chaosu. (Ž 28,8-9) „Zmieta sa (toto slovo je odvodené od rovnakého koreňa ako slovo, ktoré) vyjadruje pôrodné bolesti rodičky (Ž 48,7).“ (Raši) „Oheň nespaľuje pokorných, ale všetkých, ktorí majú veľkosť vrchov.“ (Hieronym)

V kontexte starovekej civilizácie bola hanba chápaná ako strata cti jednotlivca v rámci spoločnosti. V bibl. chápaní sa zdôrazňuje prenesenie tejto spoločenskej hodnoty na rovinu osobnej skúsenosti. Túžba po zahanbení nepriateľov je motivovaná snahou vyjadriť pravdu o pravom Bohu, proti ktorému stoja modly a modloslužba. Chválenie sa bôžikmi dostáva odtieň pýchy, namyslenosti, odporu voči Bohu (Ž 52,3). Klaňanie vo forme prostrácie je náboženský postoj. Pred Bohom ho má zaujať človek, ale i Boží synovia (anjeli) (Ž 29,1-2, Ž 90,7), nebeské vojsko a pohanskí bohovia. Boh prevyšuje všetkých pohanských bohov (Ž 95,3, Ž 96,4, Ž 97,9)

Kombinácia slovesa vnímania a následnej radosti je bežná (Ž 31,8, Ž 69,33, Ž 107,42, Ž 119,74). Sion vyjadruje obyvateľov mesta zároveň naznačuje spojitosť  oslavy Boha s kultovým kontextom. Sloveso plesať sa často používa s mnohými podobnými výrazmi (tešiť sa, radovať sa, výskať od radosti, jasať, radostne volať, vypuknúť do spevu, oslavovať). V našom žalme má plesanie náboženský význam, podobne ako v iných prípadoch, keď sa vzťahuje na Božie diela alebo vlastnosti (Ž 9,15, Ž 31,7-8, Ž 118,24). Výraz dcéra je použitý v symbolickom zmysle. Dcéry veľkých miest alebo krajiny mohli byť mestá prislúchajúce k danému územiu alebo oblasti (Ž 48,12). „Sion a ľud Júdu zastupujú svätý chrám a tých, ktorí oplakávali jeho zničenie. Zaslúžia si počuť (to) a právom sa budú tešiť z vykúpenia.“ (Chaza Cion) Božie rozhodnutia znamenajú v tomto prípade trest, ktorý Pán vykoná nad nepriateľmi a zároveň znamenajú spásu a záchranu pre nevinných a utláčaných (Ž 119,84, Ž 149,9). Preto je možné radovať sa nad nimi (Ž 48,12). „Judea znamená v preklade vyznanie. Každá duša, ktorá vyzná Boha, je dcérou Judey. A teda nazývame judejskými dcérami duše všetkých veriacich, ktorí plesajú nad Božími súdmi. Keď totiž duša nemá vieru, neplesá nad Božími súdmi. Akékoľvek zlo človeka postihne, nebude judejskou dcérou, ak nebude plesať nad Božím súdmi.“ (Hieronym)

Boží titul „Najvyšší“ má pomenovaciu funkciu a bližšie opisuje Pána (Ž 7,18, Ž 9,3, Ž 78,17, Ž 83,19,Ž 92,2). Základný význam tohto titulu implikuje vládu nad svetom (Ž 47,3, Ž 82,6-8, Ž 83,19). Božie vyvýšenie vyjadruje predstavu o Bohu ako kráľovi (Ž 47,6, Ž 68,19). Jeho trón je situovaný na Sione i v nebi (Ž 114,4, Ž 103,19). 

Božie vyvýšenie vyjadruje predstavu o Bohu ako o kráľovi (Ž 47,6, Ž 68,18). Jeho trón bol situovaný na Sione i v nebi (Ž 11,4, Ž 103,19). Základný význam slovesa milovať sa pravdepodobne spája s emocionalitou, takže často býva v protiklade s nenávisťou (Ž 45,8, Ž 109,5). Aj sloveso nenávidieť vyjadruje predovšetkým emocionálny stav averzie a neimplikuje nutne zlé úmysly. Zlo je v protiklade s Bohom a nemôže sa pri ňom vyskytovať. Preto sa mu majú vyhýbať aj ľudia, a tak plniť svoj morálny záväzok (Ž 5,5, Ž 10,15, Ž 23,4, Ž 34,14.15.17, Ž 37,27, Ž 51,6, Ž 101,4). „Podobne ako záhradník, ktorý sa stará o kvety, nenecháva rásť burinu, aj ten, kto sa usiluje pestovať vo svojom srdci lásku k Bohu, musí vykoreniť zo seba každú stopu zla.“ (Feuer) „Namiesto zla sa však môže vložiť aj akákoľvek neresť, ktorá nie je v súlade s Kristovým učením, napríklad chamtivosť. Kristus si nezaslúžiť, aby sme s ním milovali chamtivosť. Ak ho milujeme, musíme nenávidieť všetko, čo on nenávidí. Skúškou toho, či ho skutočne milujeme, bude nenávisť voči tomu, čo je zlé.“ (Augustín) Boh ochraňuje tých, ktorí sú mu verní (Ž 25,20, Ž 86,2, Ž 121,7). Boh chráni celého človeka. Výraz Svätí (dobrí) je chorvatistikou tých, ktorí majú mimoriadny vzťah s Bohom, odlišujúc sa tak od ničomníkov. Výraz „hriešnik“ (bezbožný) sa zakladá na koncepte nebyť v poriadku, neplniť predpokladanú úlohu, z ktorého sa odvodzuje mnoho významov a odtieňov. V žalmoch sú najčastejšie protivníkmi spravodlivých (Ž 1,5.6, Ž 11,5, Ž 37,12.16.17.21.32) a často sú synonymom pre hriešnikov (Ž 3,8, Ž 17,9, Ž 55,4). Ruka znamená silu, moc a nadvládu. Sloveso zachrániť vyjadruje myšlienku vzdialiť, zobrať, premiestniť a má neutrálny význam, toto vzdialenie má význam záchrany, a vidieť v ňom teol. dôraz na Boží skutok (Ž 22,21, Ž 31,16, Ž 33,19, Ž 86,13, Ž 144,11) „Kto miluje dobro a nenávidí zlo, ten si zaslúži byť chránený Pánom. Na druhej strane však mnohých mučeníkov Pán nezachránil z ruky ničomníkov. Preto žalmista hovorí, že Pán zachováva duše svojich svätých, teda nie ich telá. Mučeníci vyliali krv, aby ich duše oslobodili zo skúšok tohto života a dosiahli korunu večného života.“ (Hieronym)

„Žalm 97 predstavuje zreteľným spôsobom modlitbu chvály, spev svetla a nádeje, ktorý spieval celý ľud v každom kúte zeme. Ohlásenie Božieho kráľovstva, ktoré poráža silného a neuväzniteľného nepriateľa, ktorý prikrýva celú líniu časného života človeka, idolatriu. Asýrčania a Egypťania, ktorí pôsobili na palestínskom území sú tí, ktorí obraňujú falošnú vieru, zločinci, z ktorých rúk Boh vyslobodí veriacich, aby ich priviedol na správnu cestu. Je „politickým“ Bohom, ktorý vyhráva v tejto bitke cez kráľa Jeruzalema Joziáša, ktorý odkazuje v Novom Zákone na postavu Ježiša, svetlo pre spravodlivého. 

Ak aktualizujeme verše žalmu a zvážime v moderných termínoch, objavíme nekonečný záznam tohto zobrazenia, ktorý nachádza v moci a v peniazoch svoje najvyššie vrcholy a medzi sebou najviac prepojené. Žijeme v ekonomickom systéme, ktorý je centralizovaný na profit, v ktorom sa môže získať a predať takmer všetko, bez nejakého obmedzenia etickým poriadkom, kde jediná možná odpoveď je „hromadenie a získavanie“, na úkor ako inak množstva tých, ktorí prežívajú pod prahom biedy. Neverím, že toto má byť správna cesta, ale že je nevyhnutné pre vieru v toho Ježiša osloboditeľa potvrdzovať nevyhnutnosť začatia procesu, v ktorom peniaze nie sú na prvom mieste, ale čas s ľudským profilom a takto vrátiť osobám a nie obchodu ich centralitu.“ (Iuri Belligotti)

WordPress Video Lightbox Plugin