V_súžení buďte trpezliví, v_modlitbe vytrvalí. (Rim 12, 12)

 

K Pánovi som volal vo svojom súžení
a on ma vyslyšal.

Osloboď ma, Pane, od lživých perí
a od ľstivého jazyka.
alebo čo ešte priložiť,
ty jazyk podvodný?
Ostré šípy bojovníka
a rozpálené uhlíky z borievčia.

Beda mi, že som vyhnancom v Mosochu
a bývam v stánkoch kedarských.
Už pridlho žijem s tými,
čo nenávidia pokoj.
Ale ja som za pokoj;
no kým ja o ňom hovorím, oni na mňa útočia.

Komentár: Žalm 120

Žalmy 120-134 tvoria zbierku, ktorá je spoločne nazývaná „piesne výstupov“. Najpravdepodobnejšie je, že vznikli ako piesne, alebo modlitby, ktoré pútnici recitovali, alebo spievali, keď vystupovali do svätého mesta pri príležitosti každoročných veľkých slávností. Medzi ne patrili: Veľká Noc, Turíce a Sviatok Stánkov. Vznikli zrejem v 5 storočí pred Kristom. Boli zozbierané do jedného zväzočku a tvoria tzv. „malý žaltár“. 

Žalm 120 je prvým z nich. Začína zvolaním dôvery v Pána, aby chránil žalmistu pred klamárskymi jazykmi. Potom prosí o Božiu pomoc a na konci vyjadruje svoj smutný osud. Žije totiž medzi barbarmi. 

Tento žalm dosť dobre vyjadruje smutné podmienky, v ktorých sa nachádzali židia v Diaspore (rozohnanie). Boli vzdialení od vlasti, vydaní nenávisti a zlobe národov, medzi ktorými sa nachádzali. Všade sa cítili ako cudzinci a za takých ich aj považovali. Ich jedinou túžbou v tomto trpkom rozpoložení bolo znovu vidieť sväté mesto ich otcov. Tam si ich srdce mohlo oddýchnuť a v slobode vyjadriť svoje vnútorné pocity a otvorene vyhlasovať vieru vo svojho Boha. 

 

Výstup na vrch Sion, ktorý určil Boh, aby mohli vybudovať sväté mesto a chrám, bol cestou Hebrejov, ktorí prichádzali z Egypta, z púte pod Božím vedením. Výstup k tomu istému svätému mestu pod vedením Božím bol návrat Hebrejov z Babylonského exilu, aby ho mohli znovu vybudovať. Výstup bola púť, ktorú viac raz v roku absolvovali Hebreji, ktorí boli rozptýlení medzi cudzie národy. Stúpali teda do Jeruzalema, aby dosvedčili živému Bohu svoju vernosť a priniesli mu obety a dary chvály. 

 

Jedná sa o prvý žalm z tzv. pútnických žalmov. Majú názov aj piesne stupňov, toto vychádza z pojmu schody/stupne, na ktorých sa žalmy mohli prednášať. Mohli sa tým myslieť buď schody vedúce do chrámu, alebo metaforicky úrovne tónov, na ktorých sa žalmy mohli spievať. „Stupne tu symbolizujú jednotlivé etapy návratu ľudu z babylonského zajatia. Milosť Ducha, ktorý vopred poznal udalosti židovského zajatia aj ich následného vyslobodenia, predpovedal skrze prorokov jedno i druhé a zároveň poukázal na úžitok, ktorý z toho pre Boží ľud plynie. Nie každý žalm tejto série predstavuje proroctvo o rovnakých veciach. Jeden hovorí o trápeniach v Babylone, iný zasa prináša dobré správy o návrate a opäť ďalší hovorí o radosti prežívanej na ceste, ďalší zasa o vojnách, ktoré vypukli po návrate do vlasti, ale je medzi nimi aj žalm, ktorý hovorí o budovaní chrámu. Na rozdiel od iných žalmov, v tomto prípade ide o piesne, ktoré sú určené na spev a povzbudenie.“ (Teodoret z Kýru) „Tieto žalmy sa následne nazývajú piesne stupňov, pretože skrze ne môžeme vystúpiť k tomu, čo je hore. Ak chceme vystúpiť hore k Bohu, musíme kráčať po týchto stupňoch postupne, tak ako kráčame po schodoch. Na každom zo stupňov musí byť človek ostražitý, lebo aj keď sa dostane na ten najvyšší, stále môže padnúť dolu. Piesne stupňov sú prisľúbením Božej pomoci pre všetkých, ktorí budú po nich kráčať k Bohu.“ (Hieronym) „Stupne, o ktorých sa hovorí v týchto žalmoch, označujú iba tie, po ktorých sa stúpa hore. Tieto stupne však nie sú fyzické, ale nachádzajú sa v našom srdci. Po nich stúpame na ono miesto nevysloviteľného šťastia, ktoré nám určil ten, ktorý usporiadal aj stupne v našom srdci.“ (Augustín) „Hoci meno autora žalmu nie je vyjadrené, celý štýl predstavuje Dávida ďakujúceho Bohu za to, že ho vyslobodil z ruky Šaula, ktorý sa usiloval o jeho život. Boh Dávida neopustil a vypočul ho v jeho tiesni. Preto mu Dávid vzdáva vďaky. Sám sa tak iným dáva za príklad: keď sú v súžení a nešťastí, nech sa s dôverou utiekajú k Bohu.“ (Ján Kalvín) „Dávid zložil piesne výstupov, aby vyjadril Božiu veľkosť na všetkých vnímateľných úrovniach. Z rovnakého dôvodu postavili chrám, stred celého stvorenia, na viacerých úrovniach, po ktorých sa vystupuje od svätyne. Tým skôr zahŕňal aj chrám, aj vzostupné úrovne svätosti, ktoré opisuje Mišna.“ (Feuer) „Piesne výstupov mali prednášať leviti na pätnástich schodoch, ktoré vedú z nádvoria Izraela do nádvoria žien. Tak je aj pätnásť žalmov na pieseň výstupov.“ (Raši) 

V úvode tohto žalmu žalmista spomína na čas núdze v zajatí a na svoju predošlú skúsenosť volania v tiesni, na ktoré s výnimkou Ž 88,10: „aj zrak mi slabne od zármutku. K tebe, Pane, volám deň čo deň a k tebe ruky vystieram.“ Pán odpovedal. 

Žalm 3,5: „Hlasne som volal k Pánovi a on mi odpovedal zo svojho svätého vrchu.“

Žalm 18,7: „V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu. Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie pred jeho tvárou preniklo k jeho sluchu.“

Ž 22,21: „Chráň mi dušu pred kopijou a môj život pred pazúrmi psov.“

Ž 55,17: „Ja však budem volať k Bohu a Pán ma zachráni.“

Ž 81,8: „V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa, za clonou búrky som ťa vypočul, vyskúšal som ťa pri vodách meríbskych.“

Ž 91,14-16: „Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim. Obdarím ho dlhým životom a ukážem mu svoju spásu.“

Ž 99,6: „ Mojžiš a Áron, jeho kňazi, a Samuel, ctiteľ jeho mena, vzývali Pána a on ich vypočul.“

Ž 118,21: „Ďakujem ti, že si ma vyslyšal a že si ma zachránil.“

Nasledujúce verše sa môžu chápať ako priama citácia žalmistovho volania, no žalm neudáva Božiu odpoveď. Žalmista pomocou syntaxe a neuvedením Božej odpovede ukazuje, že volania žalmistu sa môže podobať mnohým ľudským volaniam, ktoré sa opakujú. Božia odpoveď však nie je uvedená a žalmista necháva modliaceho sa počuť konkrétnu odpoveď, ktorú mu Boh dáva. „Prvý zo žalmov rozpráva o nešťastiach ľudu, ktoré ho postihli, ako aj o Božej dobrotivosti voči nemu. Prvá časť verša opisuje veľké utrpenie ľudu, druhá nás zasa poučuje, že keď sa človek modlí a volá k Bohu, Pán sa nad ním vždy zľutuje. Následne prorok rozpráva o tom, akými slovami má človek Boha v modlitbe prosiť o pomoc.“ (Teodoret z Kýru) „Jednou z tém týchto pätnástich žalmov je vystupovanie pútnikov do Jeruzalema na tri každoročné sviatky: na Pesach a Sviatky nekvasených chlebov (Macot), na Sviatok týždňov (Šavnot) a na Sviatok stánkov (Sukkot). Naznačuje ju tieseň, ktorá signalizuje frustráciu pre vzdialenosť od Boha a jeho pozemského príbytku vo svätej zemi. Žalmy výstupov spomínajú sviatky opakovane a vyjadrujú aj túžbu vyhnancov vrátiť sa a vystúpiť na sväté miesto.“ (Feuer)

Pery a jazyk sú špecifické časti ľudského tela, ktoré v tomto verši plnia rovnakú funkciu šíriť nepravdivé informácie. Žalmista hľadá záchranu u Boha pred klamstvom a podvodom, pred ktorým sa nedokáže účinne brániť. Podstatné meno podvod je odvodené od slovesa, ktoré má dva korene. Prvý koreň označuje hodiť, uvoľniť, a tak, aby bol uvoľnený jazyk, ktorý hovorí, čo chce. Druhý koreň označuje klamať, podvádzať a takto žalmista prosí o ochranu pred zákerným podvodom. Ochrana života pred ohováraním a osočovaním je často opakovanou témou. Žalmista nekonkretizuje obsah klamlivých slov. V závere žalmu len naznačuje, že jeho reč je zmierlivá a usiluje sa ňou o pokoj, no jazyky nepriateľov proti nemu bojujú. „Človek, ktorý sa usiluje napredovať na duchovnej ceste, skôr či neskôr začne znášať útoky zlého (úskočného) jazyka ľudí s opačným názorom.“ (Augustín) „Úskočným jazykom, od ktorého má Pán chrániť moju dušu, nie je jazyk druhých ľudí, ale môj vlastný. Ten je pre mňa skutočným nepriateľom, je ako meč, ktorý zabíja moju dušu. Človek, ktorý v hneve útočí na druhého si myslí, že zabíja nepriateľa, no v skutočnosti škodí svojej vlastnej duši.“ (Hieronym) „Úskočný jazyk je každá falošná mienka a klamstvo.“ (Euzébius) „Zo všetkých ťažkostí a bolestí je najťažšie to, keď sa stane človek obeťou ohovárania (klamlivých pier) a falošných rečí.“ (Midraš) „Klamlivé pery patria podliakovi,, ktorý druhého ohovára za jeho chrbtom. Podvodným jazykom hovorí zradca, ktorý predstiera priateľstvo, no v srdci prechováva zlobu a nenávisť.“ (Malbim) „Zlomyseľný jazyk nezíska nič, iba čo urobí trojakú škodu: tomu, kto ohovára, tomu, kto počúva, a tomu, o kom je reč.“ (Feuer)

„Milosť Ducha tu (pri spojení interpretácie veršov 3-4) tu povznáša srdcia tých, ktorí sa cítia byť skľúčení, a naznačuje spravodlivý trest pre tých, ktorých ústa sú plné ľsti a majú úskočný jazyk.“ (Teodoret z Kýru) Žalmista nazýva Boha všetkých bojovníkom a tvrdosť trestov zasa jeho šípmi. Púštne uhlíky symbolizujú tvrdosť a ničiaci účinok trestu, ktorý sa podobá práve ohňu.

Metafora vo v. 4 naznačuje, že klamlivé pery a podvodný jazyk nespôsobia len povrchovú ranu, ale zasiahnu najvnútornejšiu časť človeka, do ktorej preniká zrada a podvod ako šíp. (Ž 11,2: „Lebo, hľa, hriešnici napínajú luk, šíp kladú na tetivu, aby zákerne zasiahli ľudí statočných.“) Žalmy používajú pojem bojovník aj pre Boha, kde sa bojovník spája aj so šípmi:

Žalm 24,8: „Kto je ten kráľ slávy? Pán silný a mocný, Pán mocný v boji.“

Žalm 45,2-8: „Moje srdce prekypuje krásnymi slovami, svoje verše venujem kráľovi. Môj jazyk je ako pero rýchlopisca. Ty si najkrajší z ľudských synov. Z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky. Ty, najmocnejší, pripáš si meč na bedrá; svoju velebu a dôstojnosť. Vo svojej dôstojnosti šťastne vytiahni, nasadni na voz a bojuj za pravdu, lásku a spravodlivosť. Nech ťa tvoja pravica učí konať úžasné skutky. Tvoje ostré šípy zasiahnu srdcia kráľových nepriateľov; poddajú sa ti národy. Tvoj trón, Bože, trvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. Miluješ spravodlivosť a nenávidíš neprávosť, preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom radosti viac ako tvojich druhov.“

Podobne aj šípy sú zbraňou v Božích rukách a pomocou nich Boh trestá nepriateľa: Žalm 7,14: „Pripraví si smrtonosné zbrane, svoje šípy naplní ohňom.“

„Aj Pán vie strieľať šípy na vzbudenie lásky a nik nestrieľa lepšie ako ten, kto strieľa svojím slovom. Strieľa do srdca človeka, ktorého miluje, aby ho urobil milujúcim.“ (Augustín) „Tieto šípy môžeme spojiť s Mocným s láskou a interpretovať ich na pozadí verša Piesne piesní, kde snúbenica hovorí: Lebo som chorá od lásky (Pies 2,5 – zranená láskou). Tieto šípy symbolizujú spravodlivosť, rozvážnosť a silu a ostatné čnosti, ktorými ako šípmi Boh zraňuje tých, čo mu patria.“ (Origenes) „Jazyk (zlé slovo) je ako šíp. Prečo? Lebo keď niekto vytasí meč, aby zabil blížneho, ktorý ho potom úpenlivo prosí o zľutovanie, potenciálny vrah to môže oľutovať a meč vrátiť do pošvy. Lenže keď sa raz potenciálny vrah rozhodne vypustiť šíp, ten už nemôže vrátiť späť, ani keby chcel. Preto je povedané: naostrené šípy bojovníka.“ (MidrTeh) „Tak je to aj s ohováračom, ktorý už zlé reči vyslovil. Ako učí Talmud, ohováranie preváži aj tri najzávažnejšie previnenia: modloslužbu, zakázané vzťahy a vraždu.“ (Arach) „Žalmista v tomto verši žiada, aby mu Pán dal šípy mocného spolu s pustošiacimi (púštnymi) uhlíkmi. Uvedomuje si totiž, že jeho jazyk je plný jedu a hnusu, ktorého sa nevie zbaviť inak, ako prostredníctvom Pánových šípov. Tento hnis sa vzdúva ako nádor, a pokiaľ ho nepreniknú Pánove šípy, nebude môcť jed vyjsť von. Aby sa znova v tele neobjavil, žiada prorok následne, aby mu Pán na jazyk priložil pustošiace uhlíky plné ohňa, a tak vypálil všetko, čo v ňom ešte ostalo zlé. Podobne aj apoštoli, skôr než prijali Ducha Svätého, mali na jazyku ešte pozostatky nádorov ľudskej pýchy. Preto Duch Svätý zostúpil v podobe ohňa a spočinul ako oheň na ich jazykoch, aby spálil všetok hnis, ktorý v nich ešte zostal.“ (Hieronym)

Verš 5 začína výraznou lamentáciou strachu a úzkosti, nie zármutku. Mesach sa považuje buď za región kdesi na severe, až na južnej strane Čierneho mora, alebo za čisto metaforický pojem chaosu a obrovskej diaľky kdesi na konci sveta. „V duchovnom zmysle zaznieva v žalme hlas Cirkvi, ktorá bojuje na celej zemi. Je to hlas tých, ktorí v inom žalme volajú: Od končín zeme som volal k tebe (Ž 61,3). Výraz beda mi naznačuje, že tento dlhý pobyt nebol príjemný a že tí, uprostred ktorých vyhnanci bývali, neboli pravdepodobne dobrými susedmi. Zo slov „beda mi“ zaznieva, na jednej strane, žiaľ nad tým, čo vyhnanci prežili, jednak nádej, lebo ten, kto tieto slová hovorí, vie, že jeho žiaľ sa skončí, keď sa vráti do vlasti. Na druhej strane, jestvuje mnoho skazených ľudí, ktorí nedokážu žialiť, a tí nemajú nijakú túžbu vrátiť sa domov.“ (Augustín) „Tento verš je skúsenosťou mnohých svätcov, ktorí keď nazreli do krásy nebeského sveta, pozemský život na zemi sa im zdal predĺženou púťou, kde sa cítia ako cudzinci v neznámej krajine. Každý túži po skutočnej kráse a láske. Tou je len Boh, a tak všetko v človeku smeruje k tomu, aby sa táto púť skončila a človek mohol stretnúť dokonalé šťastie a lásku.“ (Bazil Veľký)  „Slovo Mesach môže okrem názvu znamenať aj vlečenie, ťahanie, ako keď sa niečo vlečie a (dlho) trvá, pretrváva. Beda mi, že trpím neprestajným vyhnanstvom: keď sa jedno skončí, začne sa druhé.“ (Feuer) „Meno Kedar znamená temnota. Slová „medzi stanmi temnôt“ možno teda chápať ako ľudské smrteľné telo, v ktorom ľudská duša prebýva dlhé obdobie, t. j. kým sa nenaplnia dni ľudského života.“ (Origenes) „Kedar, syn otrokyne sa môže dať do súvislosti s Abrahámovým synom Izákom, ktorý sa mu narodil z jeho manželky Sáry a stal sa legitímnym dedičom. Na pozadí interpretácie hebr. mena Kedar, ktoré znamená temnota máme výklad v dvoch rovinách. V prvej rovine môžeme povedať, že potomstvo Kedara predstavuje ľudí Starej zmluvy, ktorí túžia po pozemskom Jeruzaleme, zatiaľ čo potomstvo Izáka je duchovné a jeho cieľom je nebeský Jeruzalem. V druhej rovine môžeme tieto slová chápať tak, že telesní potomkovia Izmaela v Cirkvi prosia Boha o pozemské a časné dobrá, zatiaľ čo potomkovia Izáka majú na pamäti predovšetkým dobrá duchovné.“ (Augustín)

Vo verši 6 žalmista nemyslí iba na dlhodobý či permanentný pobyt v cudzine, ale aj stav duše. Sloveso nenávidieť v hebr. nemá len význam emotívnej nenávisti, ale aj obrazné vyjadrenie dať na druhé miesto. V tomto zmysle by žalm označoval nepriateľov ako tých, ktorí na prvé miesto dávajú riešenia problémov vojnou a silou.

Výraz „ale je som za pokoj“ môže značiť: „V mojej mysli je najdôležitejšia ustavičná túžba tvoriť pokoj/mier (uzmierovať).“ (R. Jicchak Armaah) „Svätý, nech je požehnaný povedal: Ja svoje ruky vystieram ku kajúcnikovi. Neodmietam nikoho, kto mi úprimne dáva svoje srdce v pokání. Preto: Pokoj, pokoj ďalekému i blízkemu. Ak sa niekto priblíži ku mne, aj ja sa priblížim k nemu a uzdravím ho, ako je povedané: Ja ich uzdravím. Bezbožní sú však ako rozbúrené more. (Iz 27,20) Lebo bezbožní nehľadajú pokoj. Preto je povedané: Ja som (za) pokoj, no keď hovorím, oni sú za boj.“ (MidrTeh) Napriek tomu, že sa im žalmista snaží prihovárať pokojne, priateľsky a mierumilovne, očakávaná pozitívna odpoveď neprichádza, pretože oni pokoj nenávidia. Záver žalmu tak odhaľuje, že vonkajší konflikt medzi žalmistom a jeho okolím pochádza z ich odlišného vnútorného postoja voči kľúčovému pojmu pokoj. „Ak Kristus je pokoj, ktorý z oboch učinil jedno, nemali by sme ani my pre nezhody a rozkol v Cirkvi z jedného robiť dvoje. Ak teraz nemôžu byť zlí od dobrých oddelení, treba ich v tomto čase trpezlivo znášať. Zlí s nami môžu byť na humne, v sýpke však nie. Ktokoľvek teda pokorne znáša zlých na tomto svete, sám dôjde do večného pokoja.“ (Augustín) „Zbraňou kresťanov má byť pokoj Krista, ktorý prevyšuje akúkoľvek ľudskú chápavosť. Veď v evanjeliu čítame: Blahoslavení tvorcovia pokoja (Mt 5,9). Nehovorí sa tu však len o tých, ktorí vnášajú pokoj medzi znepriatelené strany, ale predovšetkým o tých, ktorí budujú pokoj v sebe samých. Veď človeku by nič neprospelo, keby priniesol pokoj medzi tých, ktorí sa nenávidia, no sám by pokoj nemal.“ (Hieronym) „Dokonalosť srdca nespočíva v oddelení sa od ľudí, ale skôr v čnosti trpezlivosti. Keď si túto čnosť dlhým bojom osvojím, budeme sa správať mierumilovne aj k tým, ktorí nenávidia pokoj.“ (Ján Kassián)

Aj Ježiš stúpal do Jeruzalema pri príležitostí veľkých sviatkov. On však niesol predovšetkým naplnenie všetkých stúpaní vyvoleného ľudu. Takto napĺňal pre ľudstvo úžasný a tajomný výstup k nebeským územiam, ktoré boli predtým nedosiahnuteľné. 

Tieto žalmy (120-134) sprevádzajú naše duchovné výstupy a učia nás ceste návratu do našej skutočnej vlasti. Kristus je cesta našich duchovných výstupov.

 

Tieto „piesne výstupov“ nám pomáhajú vnútorne sa pozdvihnúť. Oni ako hovorí sv. Augustín oslavujú výstupy srdca k Bohu, dokonalý život a vrcholný pokoj. Predovšetkým nás tento žalm učí, že: prvou podmienkou pre začatie tohto duchovného putovania je vnútorné vzdialenie sa od sveta a jeho skazených mravov, vzdialenie sa od nás samotných. Toto môže dokázať len ten, kto má vedomie toho, že nepatrí tomuto svetu (Jn 15,19, Jn 17,14, 1Pt 3,10-12, Mt 5,9, Jak 1,26, Jak 3,5-10.18). Na prehĺbenie: list Diogenetovi z 2. stor. po Kr.  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

WordPress Video Lightbox Plugin