Žalm 2

Prečo sa búria pohania?
Prečo národy snujú plány daromné?
Povstávajú pozemskí králi
a vladári sa spolčujú
proti Pánovi a proti jeho pomazanému:
„Rozbime ich okovy
a ich jarmo zhoďme zo seba!“
Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva;
Pán ich privedie na posmech.
Raz na nich rozhorčene zavolá
a svojím hnevom ich vydesí:
„Veď ja som ustanovil svojho kráľa
na svojom svätom vrchu Sione!“
Zvestujem Pánovo rozhodnutie:
Pán mi povedal: „Ty si môj syn.
Ja som ťa dnes splodil.
Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy
a do vlastníctva celú zem.
Budeš nad nimi panovať žezlom železným
a rozbiješ ich jak hrnce hlinené.“
A teraz, králi, pochopte;
dajte si povedať, pozemskí vladári.
V bázni slúžte Pánovi
a s chvením sa mu klaňajte.
Podvoľte sa zákonu:
žeby sa nerozhneval a vy by ste zahynuli na ceste,
lebo sa rýchlo rozhorčí.
Šťastní sú všetci,
čo sa spoliehajú na neho.

Žalm 2: „Šťastní sú všetci spoliehajúci sa na Pána“

Mesiáš — kráľ a víťaz

Naozaj sa spolčili proti tvojmu Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal. (Porov. Sk 4, 27)

 

V krátkosti o tomto žalme:

Tento žalm je mesiášsky a kráľovský. Tieto žalmy oslavujú v osobe kráľa, kráľovskú Božiu moc v ľude. Kráľ bol považovaný v Izraeli za Božieho Syna. Vďaka prorockej literatúre sa za postavou Kráľa profiluje tá Kráľa – Mesiáša, pre ktorého bol pripravený Dávidov trón a ktorý mal kraľovať nad svojim ľudom.

V týchto žalmoch v historickom zmysle ako kráľa vnímame Dávida alebo iného kráľa, ale v mesiášskom význame v ňom vidíme postavu Kráľa – Mesiáša, v ktorom by sa naplnili všetky sľuby dané Dávidovi a nádeje, ktoré boli vložené do izraelských kráľov.

Žalm 2 sa predstavuje ako prorocké volanie, ktoré súvisí s Mesiášom a jeho bojom proti kráľom zeme, ktorí sa proti nemu vzbúrili.

Nový Zákon vníma ako autora žalmu kráľa Dávida.

Sk 4,25-26: „Ty si skrze Ducha Svätého ústami svojho služobníka, nášho otca Dávida, povedal: »Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému.«“ 

Nezdá sa, žeby sa tento žalm vzťahoval na nejaké osobitné udalosti z dejín židovského národa: židovská tradícia z neho vyzdvihla mesiášsky charakter a spievali ho ako spomienku na Božie víťazstvá nad jeho nepriateľmi.

Nový Zákon vníma tento žalm ako proroctvo o Kristovi. Koalíciu nepriateľských kráľov tvoria Herodes, Pilát, pohania, Židia v dňoch jeho utrpenia. Tento žalm ohlasuje i utrpenie a umučenie Krista i jeho zmŕtvychvstanie. 

 

Jednotlivé verše s krátkym vysvetlením:

1Prečo sa búria pohania?

Prečo národy snujú plány daromné?

Väčšina žalmov, v ktorých z úst jednotlivca alebo skupiny zaznieva otázka prečo, hľadá u Boha vysvetlenie príčiny, pre ktorú sa nachádza v tiesni alebo v nepriateľskom obkľúčení. Tu však tento žalm nerieši problém vlastného ohrozenia alebo ohrozenia spravodlivého hriešnikmi. Protagonistami žalmu sú celé národy a spoločenstvá zjednotené proti Pánovi a jeho pomazanému. Žalmista je tu v pozícii pozorovateľa, ktorý opisuje celú situáciu a reprodukuje priamu reč jednej i druhej strany. 

„Daromné“ veci. Obsah tohto slova odhaľuje priepastný rozdiel medzi myslením spravodlivého a bezbožného, z čoho následne vychádza aj ich konanie. Keď spravodlivý rozjíma všetko sa mu vydarí, no keď niečo plánuje Pánov nepriateľ, snuje vlastný neúspech.

 

2 Povstávajú pozemskí králi

a vladári sa spolčujú

proti Pánovi a proti jeho pomazanému:

Vo verši 2 vidíme ako sa tieto plány už začínajú realizovať. „Tieto verše sú proroctvom o Ježišovi a jeho utrpení. Výraz národy povstali odkazuje na vojakov, ktorí plní slepej a nekontrolovateľnej vášne vložili Ježišovi na hlavu tŕňovú korunu. V tomto stave besnenia ho fackovali, posmievali sa mu a dali mu piť ocot a žlč.“ (Hilár)

Tento žalm neprezrádza kráľovo meno, no vo v. 6 jasne hovorí o kráľovi pomazanom na Sione. Do úvahy prichádza Dávid a Šalamún. S väčšou pravdepodobnosťou to však bude Dávid, lebo tento žalm sa nachádza bezprostredne pred zbierkou Dávidových žalmov (3-41).

 

3„Rozbime ich okovy

a ich jarmo zhoďme zo seba!“

Podriadení vládcovia, čiže vazali sa rozhodli skoncovať s nadvládou Božej moci a zápasiť o svoju nezávislosť od Boha bojom proti jeho pozemskému predstaviteľovi. „Tento verš sa vzťahuje na pohanov a všetky národy, ktoré uvažovali nad márnymi vecami. Tie boli pre ne akoby jarmom a reťazami, ktoré ich spútavali. Keď sa oslobodia z tohto jarma, budú schopní poznať pravdu.“ (Euzébius Cezarejský)

 

4 Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva;

Pán ich privedie na posmech.

Božia nadradenosť nad ostatnými vládcami sveta je tu vyjadrená dvojako. Najprv označením jeho autority (Ž 8,1) ako „ten, čo tróni na nebesiach“ a potom synonymami „smeje sa a vysmieva sa“ (Ž 37,13). Boh neberie hrozby kráľov vážne, dokonca nimi pohŕda. Aj keď on je „nad vecou“, nebráni sa silným emóciám – pozitívnym ani negatívnym- a svojím smiechom a hnevom ukazuje, ako veľmi sa ho dianie vo svete dotýka. 

 

5 Raz na nich rozhorčene zavolá

a svojím hnevom ich vydesí:

Výrazne silný Boží hnev sa v SZ zvyčajne označuje kombináciou „planúci hnev“ (páľava hnevu) Napr. v Ž 69,25, Ž 78,49, Ž 85,4. Pánov hnev vyvolaný podlým konaním ľudí, je prejavom jeho spravodlivosti a počiatkom súdu. „Boží hnev je to isté, čo jeho rozhorčenie. No Boží hnev a rozhorčenie nie je nepokojom jeho mysle, ale je to sila, ktorou vyriekne svoje najspravodlivejšie súdy, pretože celé stvorenie je mu podriadené a má mu slúžiť. Boží hnev je potom emócia, ktorú prežíva ten, čo pozná Boží zákon, keď vidí, ako ho hriešnik porušuje. Boží hnev môžeme takisto vysvetliť ako zatemnenie mysle, ktoré postihne tých, ktorí porušujú Boží zákon.“ (Augustín)

 

6 „Veď ja som ustanovil svojho kráľa

na svojom svätom vrchu Sione!“

Sion je v žalmoch primárne označením miesta chrámu a vďaka nemu aj kráľ bývajúci v jeho blízkosti, má zaručenú Božiu ochranu (Ž 110,2, Ž 48,2-3, Ž 132,13-14). Tento verš zdôrazňuje dvojité vyvolenie: kráľa a Božieho sídla, ktorými sú podľa biblickej tradície Dávid a Jeruzalem (Ž 46,5).

 

7 Zvestujem Pánovo rozhodnutie:

Pán mi povedal: „Ty si môj syn.

Ja som ťa dnes splodil.

Slová dekrétu sú aktom adopcie: Ž 89,27-28, pretože oznamujú nie počatie potomka, ale oficiálne vytvorenie otcovsko-synovského vzťahu medzi Bohom a kráľom. Týmto rozhodnutím sa človek stáva panovníkom so všetkými privilégiami Božieho syna pred ostatným svetom. Zmluva obsahuje dôležité slovo „dnes“, ktoré označuje počiatočný deň platnosti oficiálne vyhláseného dekrétu. „Slovo dnes tohto verša sa vzťahuje na Kristovo vtelenie. On je ten, kto má ukázať ľuďom cestu adoptívneho synovstva a Božieho kráľovstva. V širšom kontexte môžeme slová „ty si môj syn“ chápať ako večné pokolenie tých, ktorí budú nasledovať Krista.“ (Cyril Jeruzalemský) „Dnes nastáva vtedy, keď Kristus vstáva z mŕtvych. Ak je Kristus naším dnes, každý deň v nás vstáva z mŕtvych, keď ho prijímame v každodennom chlebe.“ (Ambróz) „Hovorí sa tu o jednom dni, ktorý trvá večne. Nenachádza sa totiž medzi včerajškom a zajtrajškom, lebo len čo sa skončil včerajšok, tak aj dnešok, ktorý sa práve začína, skončí sa príchodom zajtrajška. Tento je jeden deň bez tmy, bez noci, bez miesta, bez hodín – nedá sa totiž zmerať.“ (Augustín)

 

8 Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy

a do vlastníctva celú zem.

Pohania a končiny zeme sú vazalské národy a územia, o ktorých bola reč vo v. 1-2. Výzvou žiadať si národy a končiny zeme Boh dokazuje panovníkovi, aké veľké privilégiá mu vie ponúknuť. „Žiadaj odo mňa, pros/modli sa ku mne v každej chvíli, keď ideš zápasiť so svojimi nepriateľmi.“ (Raši) Slová pohania a končiny zeme odhaľujú obsah dedičstva alebo vlastníctva nového kráľa. Sú to územia a ich obyvatelia, ktorí sa vo v. 1-2 stavali proti nemu. Boh si ich podrobí, hoci sú už oddávna jeho vlastníctvom. (Ž 22,28, Ž 67,8, Ž 98,3), a potom prenechá moc nad nimi kráľovi. 

 

9 Budeš nad nimi panovať žezlom železným

a rozbiješ ich jak hrnce hlinené.“

Ďalšie aramejské sloveso vyobrazuje drvivú silu, akou Pánov pomazaný dokáže zasiahnuť proti kráľom národov. Žezlo v ruke kráľa symbolizuje jeho autoritu (Ž 23,4), ale je aj nástrojom ničenia a trestu. Pomazaný nie je podľa žalmu diktátor, pretože svoje žezlo používa na obranu pred nepriateľom. „Ježiš vedie svoje ovce pastierskou palicou, ale na buričov použije železnú palicu. Nebude ich udierať s cieľom zabiť ich, ale aby ich pretvoril. Robí to podobne ako hrnčiar, ktorý vo svojich rukách pretvára hlinu, skôr než hotovú nádobu vloží do ohňa.“ (Euzébius Cezarejský). „Kristus nepožiadal o svoje dedičstvo, aby ho zničil a rozhádzal. On sa správa ako hrnčiar z Jer 18,4, ktorý keď sa mu nádoba, ktorú práve formuje, rozbije, urobí z nej novú nádobu. Rovnako aj Boh formuje svoje nádoby tak, ako sa páči jeho očiam. My, podobne ako hrnčiarove nádoby umierame s Kristom a s ním aj povstávame k novému životu na základe novej podoby, ktorá sa páči Bohu.“ (Hilár) „Tento verš je Dávidove proroctvo o Kristovi a jeho definitívnom víťazstve (spáse). Ak by sme toto proroctvo aplikovali, že Boh nás vyslobodí od našich nepriateľov, že ich zničí, môže byť toto proroctvo pravdivé, aj keď nás nepriatelia premôžu a zomrieme ich rukami. Ak by sme tomuto veršu rozumeli len v časnom zmysle, môžeme byť sklamaní, pretože Boh myslí na skutočnú slobodu a víťazstvo, akým je spása, keď bude duša oslobodená a zvíťazí nad všetkými svojimi nepriateľmi v omnoho pravdivejšom a bohatšom zmysle, ako len na oslobodenie v tomto živote. Božie úmysly bývajú často iné, ako tie naše. Tento verš je práve dôkazom, že Božia vláda nad národmi je dokonalá a večná a naplnila sa v Kristovi.“ (Ján z Kríža)

 

10 A teraz, králi, pochopte;

dajte si povedať, pozemskí vladári.

Príslovkou „a teraz“ dvíha žalmista alebo jeden z ohrozených kráľov varovný prst, aby nevymýšľali daromné veci, ale chopili sa zdravého rozumu, t.j. prezieravosti ako dobrí sluhovia, vládli spravodlivo, a tak sa vyhli nešťastnému osudu podľa obrazu predošlého verša. „Proroci Izraela vrátane Dávida sú mužmi milosrdenstva a napomínajú národy sveta, aby sa odvrátili od svojej zloby, lebo Svätý, nech je požehnaný vystiera ruku k bezbožným aj k spravodlivým.“ (Raši)

„Poučiť sa“ dosl. prijať napomenutie smeruje k uznaniu zvrchovanej moci Pána. On všetkým kráľom a vladárom a teraz aj sudcom dáva podiel na svojej moci, pokiaľ ho rešpektujú. Ak sa však vzbúria a postavia proti nemu, skončia rozdrvení. Pochopenie a poučenie sú protikladom daromných plánov z v. 1.

 

11 V bázni slúžte Pánovi

a s chvením sa mu klaňajte.

Bázeň pred Pánom je ústredný múdroslovný koncept, ktorý znamená uznanie najvyššej autority Boha ako počiatočný prejav múdrosti človeka voči Stvoriteľovi (Ž 111,10). Bez ohľadu na postavenie v spoločnosti ide o postoj, ktorý má zabezpečiť dlhý a šťastný život jednotlivca konaním dobra a odvrátením sa od zla (Ž 34,12-15). Ak sa od kráľa očakáva múdrosť, musí sa o tento postoj usilovať. Plesať s chvením neznamená triasť sa od radosti, ale skôr radovať sa pred Bohom. „Radosť sa spája s bázňou, lebo bázeň samotná je príčinou radosti.“ (Hilár) „Hebrejské slovo strach znamená synovský, nie otrocký strach, preto prvá časť vety znamená slúžiť Pánovi ako syn svojmu otcovi. Ak sa pred ním radujete ako dieťa, nezabudnite sa ho báť, ako je to krásne vyjadrené v druhej časti tohto verša.“ (Robert Bellarmin)

 

12 Podvoľte sa zákonu:

žeby sa nerozhneval a vy by ste zahynuli na ceste,

lebo sa rýchlo rozhorčí.

Šťastní sú všetci,

čo sa spoliehajú na neho.

Ak berieme do úvahy úmysel vzdať Pánovi úprimnú a nefalšovanú úctu v akte pravej bohoslužby (Ž 24,4), verš varuje pred provokovaním Pánovho hnevu za nepoctivosť a podvádzanie. Tento 12. verš varuje predstavuje ultimátum pre tých, ktorí by tvrdohlavo odmietali uznať Pánovho pomazaného.

Slovo „blažení“ je teraz adresované všetkým, nielen jednotlivcovi ako v. 1,1. Jednotlivec v Ž 1 je blažený preto, lebo sa utieka k múdrosti Pánovho zákona, v Ž 2 sú všetci blažení, keď neustále hľadajú ochranu u jeho syna a v kontexte celého žalmu akceptujú jeho autoritu i autoritu Pána celého sveta (Ž 5,12). V ešte širšom kontexte celého Žaltára sú všetci pozvaní zvoliť si medzi hrôzou z Boha (Ž 48,4-7) a jeho jasavou oslavou. „Tento žalm hovorí o Kristovi. Viera v neho korunuje dobré skutky predstavené v Ž 1 a zároveň dovršuje blaženosť. V očiach Židov tak žalmy 1 a 2 prestavujú jeden celok a vzájomne sa dopĺňajú.“ (Origenes) „Nemožno predpokladať, že až vzplanie Boží hnev, všetci tí, ktorí mu veria, budú bez problémov. Môžu však očakávať, že uniknú Božiemu trestu. Žalm takýchto ľudí nazýva blaženými, pretože blaženosť je vrcholom a korunou všetkého dobra. Rýchle vzplanutie hnevu označuje niečo, čo nastane zrazu či znenazdajky, zatiaľ čo hriešnici si budú myslieť, že nadíde raz v ďalekej budúcnosti.“ (Augustín) „Duchovný život je cesta. Ísť cestou znamená nezahynúť, tak ako znejú slová tohto verša. Kto nasleduje túto cestu, nepochybne zdedí večný život, pretože už samotná cesta je život. Hoci všetci túto cestu nenájdu, my ju nestraťme a nezíďme z nej, aby sme nezahynuli.“ (Efrém Sýrsky)

 

Na doplnenie: 

Sk 13,32–33: „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: »Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.«“

Hebr 1,5: „Veď kedy komu z anjelov povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil“ a opäť: „Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom“?“

Hebr 5,5: „Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil.“

Sk 13,3-33

Zjv 2,26-28: „Kto zvíťazí a až do konca zachová moje skutky, dám mu moc nad národmi a bude nad nimi panovať žezlom železným a rozbijú sa ako hrnce hlinené, ako som ju aj ja dostal od svojho Otca, a dám mu rannú hviezdu.“

Jn 8,34: „Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech.“ je otrok.

1Kor 15,25: „Lebo on musí kraľovať, kým mu nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy.“

Lk 20,17-18: „On sa na nich pozrel a povedal: „Čo teda znamená, čo je napísané: »Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným«? Každý, kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne, toho rozdlávi.“

Zjv 6,15-17: „Králi zeme i veľmoži a vojvodcovia, boháči a mocní, všetci otroci aj slobodní ukryli sa v jaskyniach a horských bralách, a volali vrchom a bralám: „Padnite na nás a skryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred Baránkovým hnevom, lebo prišiel veľký deň ich hnevu; a kto bude môcť obstáť?“

Zjv 18,9: „I budú nad ním plakať a nariekať králi zeme, ktorí s ním smilnili a hýrili, keď uzrú dym z jeho požiaru.“

 

„Šťastní (blažení) sú všetci, spoliehajúci sa na Pána.“

Tento posledný verš (refrén) v silnom kontraste s predchádzajúcimi veršami vyžaruje jasné svetlo, ktoré prichádza z večnosti a zdá sa, že chce ľuďom komunikovať – hlavne prenasledovaným kresťanom – pokoj Kristovho kráľovstva, ku ktorému sú povolané všetky národy zeme.                                                       

V srdci každého človeka túži vytvoriť Kristus svoje kráľovstvo. V našom srdci satan a vášne môžu rozpútať boje a sprisahania, ktorých divadlom sú ľudské dejiny a môžu nás nútiť rozbiť putá lásky a milosti, ktorými nás Boh viaže k sebe.

Nestačí iba vzdialiť sa od hriechu a rozjímať Boží zákon, je potrebné veriť v Krista a vstúpiť medzi jeho dedičov. Žalm 1 nazýva blaženým jedného človeka, žalm 2 oznamuje blaženosť všetkým ľuďom, ktorí sa zveria Kristovi.“ (Euzébius)

WordPress Video Lightbox Plugin