Žalm 25 – 2. časť

Komentár

„Ak človek zaujme postoj dôvery, krízovú situáciu postupne pochopí a prijem a uvedomí si dokonca i jej pozitívny význam pre ľudský rast a vyzrievanie. Začína ju chápať ako skúšku, ktorej človeka vystavil Boh s ohľadom na jeho dozrievanie. Poznamenajme, že tieto pojmy (kríza a skúška) nie sú identické, ale zároveň nepripúšťajú príliš ostrú hranicu, lebo nestoja proti sebe, ale prestupujú sa a dopĺňajú. Súženie spojené s krízou Boh na človeka neuvaľuje, nie je jeho pôvodcom a zdrojom, akokoľvek však za istých okolností ju pripúšťa v prospech ľudského duchovného rastu… Keď človek svoju krízu pochopí ako skúšku, mohli by sme ju nazvať porozumením.“

(J. Czech, Biblické príbehy v premenách času, s. 177)

Výsledkom jeho duchovnej cesty môže byť i jeho vyznanie v tomto žalme.

Tento žalm je rigorózne alfabetický: každý verš si otvára novým hebrejským písmenom, ktoré začína zodpovedajúcim slovom nasledujúcim v abecede. Napriek tejto vonkajšej štruktúre, ktorá pomáha k jeho memorizácii, najmä pomocou štrnástich výkričníkov, ktoré vládnu v žalme, city, ktoré sa v ňom rodia sú živé a srdečné. Vonkajšie nebezpečenstvá a nepriatelia sa spájajú s vnútorným hriechom, aby zasievali strach do srdca modliaceho sa. Ale on je istý, že Božia láska porazí každé zlo: v. 6 – 7. Vnútorný postoj, ktorý text predkladá je ten tých „anawim“, čiže „Božich úbožiakov“, tých, ktorých posledná dôvera a nádej je iba v Bohu, Osloboditeľovi dobrom a spravodlivom (v. 9). A teda aj keď zmysel hriechu je bolestivý a ostrý, srdce je plné pokoja. (G. F. Ravasi)

WordPress Video Lightbox Plugin