Komentár
Niektorí autori spájajú túto kompozíciu s faktami, ktoré sa prihodili kráľovi
Ezechiášovi (2Kr18,13.22-27,2Kr19,4.14-19), alebo s udalosťami, ktoré
nasledovali po smrti kráľa Joziáša (2Kr 23,25-30). Niektorí tento žalm spájajú
s prenasledovaním za kráľa Antiocha IV. Epifanesa okolo roku 175 pred Kr.
(1Mach1, 2, 6,32-63).
Autor si spomína na šťastné časy, v ktorých Boh viedol svoj ľud k získaniu
Kanánu veľkými zázrakmi, ktorých spomienka zostala v tradícii otcov. Boh sám
bol strojcom víťazstiev svojho ľudu, ale v ďalších veršoch takmer protestuje voči
Bohu a hovorí, že všetky nešťastia sa stali napriek tomu, že Izrael bol verný
zmluve a zákonu uzavretými s Bohom. Horúce a takmer násilne zvolanie
vybuchuje zo srdca žalmistu (Ref.). Otázka, ktorú sa kladie autor žalmu je táto:
„Pán zanedbal zmluvu s Izraelom?“
Možné odpovede: Rim 4,18: všetko čo urobil Boh pre Izrael bolo veľkodušným
darom, dielom jeho milosrdenstva a dobroty a skutočnou odpoveďou na to všetko
má byť iba viera, ktorá dúfa napriek žiadnej nádeji. Mala by dozrievať v ľude
a v jeho vnútorných postojoch, ktoré sú nevyhnutné k prijatiu Mesiáša a spásy (Lk
18, 7-8).
Zjavenie evanjelia osvecuje ťažkú situáciu a dáva odpoveď nadprirodzeného
charakteru na otázku, ktorá sa môže zdať bez riešenia. Rim 10, 9-11, Rim 5, 1-5,
Rim 8, 28.31-39: s touto vierou sa veriaci modlia tento žalm.
„Niekedy sa zdá, že si nás Boh nielen nevšíma, ale že sa od nás odvrátil a
uprostred iných starostí na nás zabudol. Potom prežívame opustenosť. Je to
kruté. Pasívne vlastne dopúšťa ublíženie a neposkytuje ochranu. Pri každom
opustení nakoniec cítime zradu… Jazykom, ktorý burcuje a šokuje, žalmista Bohu
hovorí, že ho opustil. A toto sa spievalo počas verejných bohoslužieb… Boh nás
vyzýva, vyvoláva v nás neskrotnú prudkosť našej duše, pretože práve uprostred
takéhoto boja sa má prejaviť naše srdce voči nemu. Vtedy vstupujeme do vášnivej
túžby a vtedy ide o náš vzťah s ním. Akoby si Boh prial takúto vášeň a dokonca, aj
keď sa stavia proti nemu samotnému – pokiaľ však smerujeme k nemu a
zápasíme s tým, kým vlastne je. Pán si váži srdce, ktoré zápasí o poznanie jeho
samotného alebo ktoré s ním bojuje, pretože on vie využiť akejkoľvek ľudskej
vášne – pre Boha alebo proti nemu – a uchvátiť ju pre seba. Ježiš to ukazuje vo
svojom liste do spoločenstva v Laodicei – Zjv 3, 15 -16. Boh túži po našej vášni,
pohŕda uspokojením so sebou. Silné emócie, ktoré vznikajú z opustenosti,
prehlbujú náš hlad po poznaní Boha.“ (Pláč duše, s. 213 – 215)