Zbormajstrovi. Poučný chválospev Koreho synov.
Bože, na vlastné uši sme počuli,
naši otcovia nám rozprávali
o dielach, ktoré si vykonal za ich dní, za dní pradávnych.
Ty si svojou rukou vyhnal pohanov a našich otcov si usadil,
zničil si národy a našich otcov si rozmnožil.
Veď nie svojím mečom získali krajinu,
nepomohlo im vlastné rameno,
ale tvoja pravica, tvoje rameno
a jas tvojej tváre,
lebo ich máš rád.
Ty si môj kráľ a môj Boh,
ty pomáhaš Jakubovi.
Len s tebou sme zahnali nepriateľov
a v tvojom mene zničili tých, čo sa vzbúrili proti nám.
Nespolieham sa veru na svoj luk,
ani môj meč ma nezachráni.
Ty si nás zachránil pred utláčateľmi
a zahanbil si tých, čo nás nenávideli.
V Bohu sa budeme chváliť celý deň
a naveky budeme velebiť tvoje meno.
Ale teraz si nás zavrhol a zahanbil,
už netiahneš, Bože, s našimi vojmi.
Zahnal si nás na útek pred našimi nepriateľmi
a sme korisťou tých, čo nás nenávidia.
Vydal si nás ako ovce na zabitie
a roztrúsil si nás medzi pohanov.
Svoj ľud si predal bez zisku
a neobohatil si sa jeho predajom.
Vystavil si nás na potupu susedom
a na posmech i pohanu nášmu okoliu.
Urobil si z nás príslovie pre pohanov
a národy krútia hlavou nad nami.
Celý deň mám pred očami svoju potupu
a rumenec hanby mi pokrýva tvár,
keď počúvam potupné a posmešné hlasy,
keď vidím, ako nepriateľ horí pomstou.
Toto všetko nás postihlo, hoci sme nezabudli na teba
a neporušili sme zmluvu s tebou.
Naše srdce sa neodvrátilo od teba,
ani naše kroky nezišli z tvojej cesty,
a predsa si nás ponížil v kraji líšok
a zahalil tôňou smrti.
Keby sme zabudli na meno nášho Boha
a vzpínali ruky k bohu cudziemu,
či Boh na to nepríde?
On predsa pozná tajnosti srdca.
Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň,
pokladajú nás za ovce na zabitie.
Prebuď sa, Pane, prečo spíš?
Vstaň a nezavrhni nás navždy.
Prečo odvraciaš svoju tvár?
Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?
Veď naša duša je pokorená až do prachu,
naše telo je pritlačené k zemi.
Vstaň, Pane, pomôž nám
a vykúp nás, veď si milosrdný.
Komentár
Niektorí autori spájajú túto kompozíciu s faktami, ktoré sa prihodili kráľovi
Ezechiášovi (2Kr18,13.22-27,2Kr19,4.14-19), alebo s udalosťami, ktoré
nasledovali po smrti kráľa Joziáša (2Kr 23,25-30). Niektorí tento žalm spájajú
s prenasledovaním za kráľa Antiocha IV. Epifanesa okolo roku 175 pred Kr.
(1Mach1, 2, 6,32-63).
Autor si spomína na šťastné časy, v ktorých Boh viedol svoj ľud k získaniu
Kanánu veľkými zázrakmi, ktorých spomienka zostala v tradícii otcov. Boh sám
bol strojcom víťazstiev svojho ľudu, ale v ďalších veršoch takmer protestuje voči
Bohu a hovorí, že všetky nešťastia sa stali napriek tomu, že Izrael bol verný
zmluve a zákonu uzavretými s Bohom. Horúce a takmer násilne zvolanie
vybuchuje zo srdca žalmistu (Ref.). Otázka, ktorú sa kladie autor žalmu je táto:
„Pán zanedbal zmluvu s Izraelom?“
Možné odpovede: Rim 4,18: všetko čo urobil Boh pre Izrael bolo veľkodušným
darom, dielom jeho milosrdenstva a dobroty a skutočnou odpoveďou na to všetko
má byť iba viera, ktorá dúfa napriek žiadnej nádeji. Mala by dozrievať v ľude
a v jeho vnútorných postojoch, ktoré sú nevyhnutné k prijatiu Mesiáša a spásy (Lk
18, 7-8).
Zjavenie evanjelia osvecuje ťažkú situáciu a dáva odpoveď nadprirodzeného
charakteru na otázku, ktorá sa môže zdať bez riešenia. Rim 10, 9-11, Rim 5, 1-5,
Rim 8, 28.31-39: s touto vierou sa veriaci modlia tento žalm.
„Niekedy sa zdá, že si nás Boh nielen nevšíma, ale že sa od nás odvrátil a
uprostred iných starostí na nás zabudol. Potom prežívame opustenosť. Je to
kruté. Pasívne vlastne dopúšťa ublíženie a neposkytuje ochranu. Pri každom
opustení nakoniec cítime zradu… Jazykom, ktorý burcuje a šokuje, žalmista Bohu
hovorí, že ho opustil. A toto sa spievalo počas verejných bohoslužieb… Boh nás
vyzýva, vyvoláva v nás neskrotnú prudkosť našej duše, pretože práve uprostred
takéhoto boja sa má prejaviť naše srdce voči nemu. Vtedy vstupujeme do vášnivej
túžby a vtedy ide o náš vzťah s ním. Akoby si Boh prial takúto vášeň a dokonca, aj
keď sa stavia proti nemu samotnému – pokiaľ však smerujeme k nemu a
zápasíme s tým, kým vlastne je. Pán si váži srdce, ktoré zápasí o poznanie jeho
samotného alebo ktoré s ním bojuje, pretože on vie využiť akejkoľvek ľudskej
vášne – pre Boha alebo proti nemu – a uchvátiť ju pre seba. Ježiš to ukazuje vo
svojom liste do spoločenstva v Laodicei – Zjv 3, 15 -16. Boh túži po našej vášni,
pohŕda uspokojením so sebou. Silné emócie, ktoré vznikajú z opustenosti,
prehlbujú náš hlad po poznaní Boha.“ (Pláč duše, s. 213 – 215)