Žalm 55 – 2. časť

Žalm 55: Komentár 2. časť: 

Žalmista sa ocitol v zložitej situácii: v bezpráví a predsmrtnej hrôze, obkľúčený
krikom nepriateľa. Východisko vidí iba v možnosti utiecť, ale ani to sa nedá, pretože je obklopený nepriateľmi a hriešnikmi. V tejto situácii volá úzkostlivo k Bohu.

Vo verši 9. nachádzame sloveso ponáhľať sa. Jeho význam je viac ako fyzický útek, skôr zdôrazňuje vnútorný nepokoj, ktorý ho núti hľadať a zaistiť si útočisko. Búrlivý vietor a víchrica spolu navodzujú pocit bezmocnosti u toho, kto im je vystavený, a hoci by dobrý úkryt poskytol dostatočnú ochranu pred nepriazňou počasia, žalmista sa následne obracia na Boha. „Zúrivá nenávisť nepriateľov voči Dávidovi sa podobá prudkému, búrlivému vetru a veternej búrke.“ (Radak) „Napriek tomu, že žalmista sa skryl do samoty svojej duše búrky okolo neho stále pokračujú. Slová tohto verša človek kričí vtedy, keď si neuvedomuje, že Ježiš je v jeho loďke spolu s ním. Možno spí, ale je tam, ako keď bol s učeníkmi na mori. Keď si myslíme, že Ježiš spí, je to vtedy, keď ho nemáme na mysli, nerozjímame o ňom a dostatočne si neuvedomujeme, v koho veríme. Preto ho máme zobudiť a spomenúť si znova na to, v čo veríme. Ježiš spí vtedy, keď uprostred svojich ťažkostí nerozjímame nad jeho utrpením, a zobúdza sa, keď o ňom premýšľame. Keď budeme rozjímať nad tým, čo pre nás vykonal, budeme aj vlastné utrpenie znášať pokojnejšie, ba dokonca s radosťou, pretože si uvedomíme, že toto utrpenie nás viac pripodobňuje Kristovi. Vtedy začneme pociťovať pokoj a radosť, a tak Ježiš utíši búrku a víchrice okolo nás.“ (Augustín) „Vnútorný duchovný boj človeku slúži na očistenie a pokoru. Netreba preto strácať odvahu a vôľu bojovať, ale naopak obrátiť sa na Boha volať k nemu, aby on sám vytrhol človeka z vnútorného zápasu.“ (František Saleský, Filotea) „Búrlivý vietor a more sú nedobré ryby. Tieto predstavujú dočasné trápenia, hriechy a slabosti preto, lebo ich treba znášať. Nech Pán dá, aby sme neboli stiesnení týmto množstvom, kým dôjdeme na breh a oddelíme zlé ryby od dobrých. Tam už nebude ani smútok, ani stonanie, ani bolesť či strach, ale vďačnosť a plesanie.“ (Bernard z Clairvaux)

Vo verši 10 žalmista priamo prosí, aby Boh zasiahol proti jeho protivníkom. V prosbe o zmätení ich jazyka možno vidieť žiadosť o rozvrátenie plánov či intríg, ktoré snujú. „Cez pyšných ľudí boli teda jazyky rozdelené a cez pokorných apoštolov prostredníctvom Ducha Svätého opäť zjednotené. Aj my, veriaci, sa líšime v našich prirodzených jazykoch, ale je len jeden jazyk viery našich sŕdc.“ (Augustín)

„Podvodník používa priateľské slová, aby zamaskoval zlobu, utajenú vo vnútri svojho srdca. To vystihuje Absolóna a jeho stúpencov, ktorí sa spočiatku tvárili ako Dávidovi obdivovatelia, aby ho zastihli/dochytili neočakávane. Posledným cieľom tejto pretvárky bolo umožniť neľútostné plienenie a rabovanie.“ (Feuer)

Vo verši 16 je žalmistovou odpoveďou túžba po treste svojich protivníkov, ktorý vyjadruje úplnosť ich zničenia. Šeol (priepasť) (Ž 86,13:veď si bol ku mne veľmi milostivý a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti.“) ako miesto posmrtnej existencie tu plní úlohu trestu (je to častá prosba v žalmoch).

Žalm 31,18: „Pane, nech nie som zahanbený, veď vzývam teba; nech sa hanbia bezbožní a nech zmĺknu v podsvetí.“

Žalm 49,15: „Ako ovce sa ženú do priepasti a smrť je ich pastierom. Padajú strmhlav do hrobu, ich zjav sa pominie: podsvetie im bude príbytkom.“

Žalm 63,10: „Tí však, čo chcú môj život zahubiť, zostúpia do hlbín zeme.“

Žalm 141,7:Ako keď sa zem orie a rozdrobuje na kúsky, tak boli rozmetané ich kosti pri pažeráku podsvetia.“

Tento obraz je ešte zosilnený tým, že doň majú zostúpiť zaživa, čiže už počas života sa ženú do záhuby a sú okamžite potrestaní. Žalmista tu nepreberá miesto Bohu, ktorý súdi a odsudzuje, ale skôr prejavuje svoju bezmocnosť. „Ak človek pamätá na svoju smrť, ľahšie premôže svoj sklon k zlu.“ (Feuer) „Do šeolu (podsvetia) má zaživa zostúpiť Doég a Achitofel… lebo zlo je v ich príbytku v ich telách.“ (TgTeh)

Vo verši 17 žalmista upriamuje svoju pozornosť na seba. Cieľom nie je samochvála, ale poukázanie na vzťah s Bohom, vďaka ktorému človek prosperuje. Jeho konštatovanie sa zakladá na štandardnej schéme: Boh reaguje na volanie a odpovedá či zachraňuje:

Žalm 18,4: „Vzývať budem Pána, lebo jemu patrí chvála, a budem zachránený pred nepriateľmi.“

Žalm 20,10: „Pane, daj vždy víťaziť kráľovi a nás vyslyš, kedykoľvek ťa budeme vzývať.“

Žalm 34,7: „Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní.“

Žalm 119,146:K tebe volám, zachráň ma; a budem plniť tvoje príkazy.“

Záchrana tu znamená predovšetkým bezprostrednú odpoveď na existenčnú núdzu (Ž 59,3: „Vytrhni ma z rúk zločincov a zachráň pred krvilačníkmi.“)

„Mená Boh a Pán vyjadrujú podľa tradície Božie atribúty spravodlivosti a milosrdenstva. Preto Dávid hovorí: „Ak mi bude hroziť utrpenie a nebezpečenstvo, spokojne to prijmem ako spravodlivý trest za svoje hriechy. Nie náhodou volám k Bohu. Vzývaním jeho spravodlivosti uznávam, že jeho rozsudok proti mne je spravodlivý.“ Uznať dokonalosť Božej spravodlivosti je veľká zásluha. Pre ňu Boh zmierni Dávidov ťažký trest a bude k nemu milostivý, ako naznačuje meno Pán.“ (Feuer) 

Vzdychanie a stonanie, ktoré sú vo veršoch 18 a 19 neoznačujú tu iba spôsob ako vo vlastnom vnútri spracovať frustráciu (Žalm 77,4: „na Boha myslím a vzdychám, uvažujem a klesám na duchu“), ale tieto vonkajšie zvukové prejavy sú umiestnené do kontextu volania k Bohu, a preto ich možno chápať ako modlitbu. Na ňu Boh odpovedá tým, že nielen počuje, ale aj vypočuje (Ž 65,3: „Ty vypočúvaš modlitby, k tebe má prísť každý človek, keď ho ťaží hriech.“). Jeho konkrétny zásah v prospech žalmistu je ďalej opísaný slovesom vykúpiť a zachytáva aspekt pomoci a záchrany zo strany Boha (Ž 78,42: „Už nepamätali na jeho činy, ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov“). Pokoj, ktorý sa spája so záchranou, tu neznamená útek alebo akési vnútorné utiahnutie, ale treba ho chápať v širšom zmysle ako víťazstvo (Ž 29,11: „Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom.“), resp. stav, ktorý sa dosiahne vykúpením. Božia pomoc má takto aj konkrétny vonkajší rozmer a žalmista cíti skutočnú satisfakciu. „Slová „večer, ráno i napoludnie“ predstavujú tri jednotlivé časti dňa, kedy sa koná „arvit“ (večerná modlitba) a šacharit (ranná modlitba) a michna (poludňajšia modlitba), tri (časy na) modlitby“ (Raši). „Práve vtedy sa najvýraznejšie mení poloha slnka: večer zapadá, ráno vychádza a napoludnie dosahuje vrchol“ (Radak). Neustála zmena jeho polohy pobáda človeka, aby aj on sústavne pracoval na svojom zdokonaľovaní a premene, namiesto ustrnutia. Chod času a striedanie období vedie k obdivu Stvoriteľa. Keď sa niekto tri razy denne sústredene modlí, tieto chvíle sa preňho stávajú duchovným jadrom celého dňa. Zvyšné hodiny premieňa na cestu, ktorá vedie k nemu, a čas modlitby túžobne očakáva. Počas modlitby sa vzdiali od živočíšnosti a pripomína duchovné, nebeské bytosti. Ako sa telo živí pokrmom, tak dušu posilňuje modlitba.“ (Feuer) „Úlohou nás kresťanov je ohlasovať dobrú zvesť medzi ľuďmi. Nemáme mlčať o tom, čo od Boha dostávame.“ (Augustín) 

„Dávid hovorí: „Pán ma vykúpil z rúk Absolóna dávno pred rozhodujúcim stretnutím na bojisku, pre zásluhy mojej vytrvalej každodennej modlitby, ešte kým vládol pokoj, dlho pred samotným začiatkom nevraživosti, už vtedy Boh pripravil moje víťazstvo a spásu.“ (Alšich)

Vo verši 20 žalmista pokračuje vo svojej myšlienkovej konfrontácii s protivníkmi a vyjadruje istotu Božej pomoci. Boh koná podľa štandardnej schémy: vypočuje a odpovie:

Žalm 27,7: „Čuj, Pane, hlas môjho volania, zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma.“

Žalm 143,1: „Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu, pre svoju spravodlivosť ma vyslyš.“

Vo veršoch 21 – 22 je konanie nepriateľa (nepriateľov) charakterizované štyrmi obrazmi, pričom každý z nich kombinuje dva protikladné prvky:

  1. 21a: Každý z nich vystiera ruku proti svojim druhom 
  2. 21b: porušuje (znesväcuje) zmluvu.
  3. 22a: Jeho slová sú hladšie ako maslo, ale v srdci strojí vojnu.
  4. 22b:  Jeho reči sú jemnejšie než olej, ale sú to vytasené meče. 

Vo všetkých štyroch prípadoch pozitívny prvok (ideálny stav) slúži ako pozadie, na ktorom ešte viac vyniká previnenie (negatívny prvok a reálny stav). Takýto opis konania protivníka zachytáva jeho morálnu zvrátenosť a tiež vyjadruje súd nad ním. Prvý obraz využíva kontrast medzi vystieraním rúk a stavom pokoja. Priateľstvo charakterizované výrazom pokoj má mimoriadnu hodnotu a jeho narušenie je o to horšie, že je výsledkom osobnej iniciatívy, a nie iba akéhosi neúmyselného previnenia či zanedbania.

Žalm 7,5: „ak som sa dobrodincovi odplatil zlom, ak som nepriateľa olúpil a nechal bez pomoci“

Žalm 41,10: „Dokonca i môj priateľ, ktorému som dôveroval a ktorý jedával môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.“

Paralelný obraz vo v. 21b zosilňuje danú výpoveď, keď označuje medziľudský vzťah ako zmluvu a previnenie ako znesvätenie. Táto terminológia, často slúžiaca na opis nadprirodzených skutočností sa tu požíva pre medziľudský vzťah, čím sa vyjadruje vážnosť daného previnenia a zároveň sa veci aspoň nepriamo kladú do posvätnej sféry.  Druhá dvojica obrazov (v.22) zachytáva a kritizuje reč, ktorou sa protivník previňuje, a v oboch prípadoch je vidieť kontrast medzi vonkajším prejavom a vnútorným úmyslom. To, čo vyslovujú jeho ústa, sú lichôtky. Charakterizuje ich výraz lahodný.  Hoci tu nie sú opísané konkrétne skutky a pozornosť sa zameriava na srdce, v ktorom sa ako v centre osoby určuje celé konanie. Okrem toho je vidieť, že boj, ktorému je žalmista vystavený nie je náhodná či jednorazová udalosť, ale niečo centrálne plánované a perfídne vzhľadom na rozpor medzi navonok prejavenou rečou a úmyslom skrytým vnútri. Posledný obraz ďalej rozvíja tematiku reči a takisto zdôrazňuje protiklad medzi ideálnym stavom vecí a skutočným (negatívnym) úmyslom. Reč či slová charakterizované jemnosťou získavajú osobitnú silu, ktorá môže byť použitá na dobré, no v našom žalme, paradoxne aj na zlé. Vytasené meče ako symbol boja tak ukazujú, že srdce plné boja naozaj boj aj spôsobuje. „Slovo hladké/klzké naznačuje, že reči zradcu sú uhladené a úskočné. Dávid v úvahe nad uhladenými rečami Achitofela spätne vidí, že jeho priaznivé rady boli len úlisným zavádzaním s cieľom otupiť kráľovu ostražitosť.“ (Feuer) Bernard z Clairvaux vyjadruje želanie, aby ho pri jeho pochybeniach usmerňoval a karhal človek spravodlivý, teda priamy a pravdivý, pretože „voňavý olej lichôtok vyliaty na hlavu, býva plný falše“. Ďalej Bernard hovorí: Citovaný verš Ž 55 nehovorí, že slová ničomného lichotníka sú jednoducho tekuté ako olej, ale sú strojené, a preto neobsahujú pravú a solídnu jemnosť, ale klamnú a predstieranú. V skutočnosti sú ako šípy.

V poslednom verši sa pozornosť znova upiera na špecifickú situáciu žalmistu, ktorá doteraz akoby stále nebola vyriešená. Hoci žalmistovi protivníci neboli nikde označení ako krvilačníci, dosl. „muži krvi“, táto metafora dobre zachytáva ich konanie a vystihuje hrôzu, ktorej bol žalmista vystavený. „Ak je normálna dĺžka života sedemdesiat rokov (Ž 90,10:Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat.“), Dávidovi nepriatelia sa nedožili ani polovičného veku, lebo Doég zomrel, keď mal najviac tridsaťštyri rokov a Achitofel tridsaťtri.“ (Feuer) Hoci žalmista vníma samého seba ako obeť nespravodlivého prenasledovania, neapeluje na akúsi neurčitú mravnú maximu, ale obracia sa na Boha ako garanta spravodlivosti a poriadku. „Tí, ktorí žijú v Božej bázni a napredujú v nej, budú privedení k múdrosti a rýchlo dospejú a nebudú sa báť, keď dôjdu na koniec svojho života. Toto nás má povzbudiť k dôvere v Boha.“ (Bernard z Clairvaux) „Ak mi bude hroziť utrpenie a nebezpečenstvo, spokojne to prijmem ako spravodlivý trest za svoje hriechy. Nie náhodou volám k Bohu. Vzývaním jeho spravodlivosti uznávam, že jeho rozsudok proti mne je spravodlivý.“ (Feuer) Pokoj, ktorý sa spája so záchranou, to neznamená útek alebo akési vnútorné utiahnutie, ale treba ho chápať v širšom zmysle ako víťazstvo, resp. stav, ktorý sa dosiahne vykúpením.

„Ale ja, Pane v teba dôverujem (dúfam)“.

„To, čo ma najviac oslovuje na tomto žalme sú bez pochyby nadávky a vzdychy, účinné metafory toho, kto sa cíti byť zradený, nie cudzincom alebo nepriateľom, teda nie iba nimi, ale práve priateľom, s ktorým zdieľal tú istú cestu ku Božiemu domu. Aká veľká je táto zrada, aké veľké sklamanie, koľká zloba! Ale kto koniec koncov aspoň raz v živote nezažil takúto bolestnú skúsenosť? Pre žalmistu je táto možno jeho prvá skutočná a drsná skúška života, toto by nám vysvetľovalo, tento jeho veľký zmätok, tento úľak, hrôzu a zmietanie pred útlakom nepriateľa. A potom ešte pokračuje, tým, že predstavuje obsadené mesto, obklopené násilím, nejednotou, zlom a bolesťou, s námestiami, ktoré sú zaplavené násilím a klamstvom. A nakoniec sa obracia na svojho druha, blízkeho priateľa, s ktorým zdieľal cestu k Božiemu domu, ktorým sa cíti byť hlboko zradený. Avšak v strede je pauza, takmer nádych uvažovania, kde si modliaci želá nájsť útočisko, ako v lete holubice alebo na púšti v samote. Nesmieme však zabudnúť, že žalm začína žiadosťou o vypočutie a končí sa tým, že sa žalmista obracia ku sebe samému a povzbudzuje sa v tom, aby odovzdal Bohu svoju ťažobu a uzatvára slovami: „Ale ja, Pane v teba dôverujem (dúfam)“. Ale toto „ale“ si tu zároveň silne odporuje jeho vlastnej žiadosti o to, aby boli zničení jeho nepriatelia v hlbokej jame. Teda všetko je v rovnováhe, aj dobro aj zlo, aj úzkosť, aj nádej. V tejto dobe nejednotnosti a rozdelenia, kde sa zdá, že každý je zavretý v sebe samom, kde strach zo smrti a choroby miesto toho, aby nás zjednocoval, nás rozdeľuje, kde dialóg a otvorenosť pre vypočutie sa javia ako nemožné, kde je brat proti bratovi, kde priateľstvá a vzťahy končia, kde sa zdá, že smrť dolieha na všetkých nás, kde spoločnosť a politika nachádzajú odpovede, ktoré sú často krát zmätené a mnoho krát aj márne a nesúdržné, ako v tomto všetko nepochopiť hnev a úzkosť tohto žalmistu? Ako nepočuť jeho samotný strach a zmysel neschopnosti proti nepriateľovi, ktorý je plný zla a ktorý ničí jeho mesto? Ako mu nefandiť, jemu, ktorý je zradený priateľom, s ktorým zdieľal tú istú vieru?  

Ja som sa skôr zastavila pri, ba dokonca literárne som sa ukryla v tej pauze, v tom krátkom nádychu letu holubice, v úteku do púšte v hľadaní úkrytu pred búrkou. Možno je práve púšť riešením nášho zlého života. Zastaviť sa aspoň na chvíľu, byť v tichu a počúvať, hľadať útočisko v Ňom, plne sa odovzdať Jeho súdu a plne dôverovať v Neho a v jeho nekonečnú lásku. Lásku, ktorá nepozná presné držanie pozícií, dôvody o tom, čo je správne alebo pomýlené, viny a zásluhy, skutočné a falošné. Láska, ktorá je jednoduchou pravdou pre každého, kto ju túži prijať.“ (Barbara De Geronimo)

WordPress Video Lightbox Plugin