Žalm 60 2. časť komentár:
Žalm 60 je lamentáciou, ktorá v sebe zahrnuje ozvenu konkrétnych nepriaznivých udalostí a preniká ich nádejou na budúce víťazstvá, ktoré Pánov ľud dosiahne s jeho pomocou. Starozákonný človek bol presvedčený o bezkonkurenčnej sile Boha a jeho moci a neobmedzenej schopnosti obrátiť akúkoľvek situáciu v prospech toho, pre koho sa Boh rozhodne. Svoje prehry a neúspechy v rozličných udalostiach si starozákonný človek vysvetľoval ako trest za svoje hriechy a nevernosti alebo jednoducho ako skúšku jeho vernosti zmluve s Bohom. Samozrejme, problematika utrpenia nevinného človeka je veľmi komplikovaná. V konkrétnych okolnostiach života človeka neraz nadobudla črty veľkej drámy (Jób). Starozákonný človek ešte nemal poznanie paradoxu Božej moci, ktorej absolútnym triumfom je ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus (1 Kor 1,25: „Čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia.“) Božie slovo ako odpoveď na lamentáciu žalmistu vychádza zo svätyne, to znamená z chrámu. Takto je naznačená najvyššia autorita tohto slova. Jeho vláda sa rozprestiera na všetky vymenované krajiny a tie zodpovedajú tej rozlohe izraelskej monarchie, akú dosiahla za čias kráľa Dávida. Boh je hlavný bojovník, ktorý tiahne so svojím ľudom. Izrael takto opäť nadobúda odvahu a udatnosť. Záverečné tóny tohto žalmu sú znova radostné a plné odvahy a nádeje.
M.E. Tate charakterizoval Ž 60 ako bičovaný ťažkosťami a každý výklad len pokus. Žalm pokladá za žalospev s prvkami kolektívneho žalospevu. K charakteristikám žalospevu možno zaradiť volania k Bohu (sloveso „zamietnuť, odvrhnúť“, väčšinou použité v nariekavých textoch:
Žalm 44,10.24: „Ale teraz si nás zavrhol a zahanbil, už netiahneš, Bože, s našimi vojmi… Prebuď sa, Pane, prečo spíš? Vstaň a nezavrhni nás navždy.“
Žalm 74,1: „Asafova poučná pieseň. Prečo si nás, Bože, tak celkom zavrhol a prečo si hnevom zahorel proti ovciam tvojej pastviny?“
Žalm 77,8: „Vari Boh zavrhuje naveky a viac sa nezmiluje?“
Žalm 88,15: „Prečo ma, Pane, odháňaš? Prečo predo mnou skrývaš svoju tvár?“
No pozitívny tón v žalme prevažuje už od v. 8 a ďalej téma náreku a bolesti ustupuje do úzadia. Dôvera v Božiu pomoc získava prevahu nad márnou záchranou a víťazstvom, ktoré by prišli od človeka.
„Je dosť tvrdé, keď cítime, že Boh mlčí. Drví nás, keď sa Boh od nás odťahuje preč. Ale ešte horší je pocit, že na nás útočí: v. 3-5. Žalmista popisuje Boha ako zemetrasenie: zem sa láme, dávi sa skalami, strácame stabilitu a potácame sa. V chaose sa hýbeme ako opilec. To je desivý obraz Boha, ale jeho intenzita poľaví, keď sa na neho pozrieme ako niečo neosobné: zemetrasenie môžeme zaradiť skôr medzi prírodné katastrofy než ho vnímať ako priamy Boží útok… Boh je dravá šelma, ktorá strháva našu (hrošiu) kožu drzosti a trhá pyšné srdce… žalmy naznačujú, že k tejto operácii bude používať našich nepriateľov, najbližších priateľov, prirodzených dôsledkov, alebo svojho vlastného hnevu. Avšak bez ohľadu na prostriedky Boh svoje deti nenechá donekonečna blúdiť, bez toho, aby pritom sám zasiahol. Chladne nás zastavuje uprostred našej pyšnej vzbury a núti nás hľadať jeho tvár. Mlčí, aby nás znervóznil, opúšťa nás, aby nás vyburcoval, a útočí na nás, aby nás zastavil v modlárstve nezávislosti. Je Bohom paradoxu. Používa tmu, aby prehĺbil našu túžbu po svetle. Čoho túži týmito tajomnými spôsobmi dosiahnuť? Ešte ostrejšie povedané: čo od nás chce získať týmito zvláštnymi darmi milosti? Je to práve jeho túžba po nás a túžba, ktorú vidí, ako pramení z nás, čo najjasnejšie odhaľuje paradox jeho metód.“ (Pláč Duše, s. 215-217)
Pán sa stará o bohabojných, neustále nad nimi bdie a vyslobodí ich. Slová refrénu apelujú na Pánovu lásku k „milým“ (tých, ktorých miluješ). Toto vyjadrenie sa v žaltári nachádza 4x. Tí, čo sú Bohu milí, sú spravodliví ľudia vo všeobecnosti. Dôraz na žiadosť „zachráň nás“ sa opiera o to, že ľud je Boží miláčik. Úpenlivé volanie po záchrane: „odpovedz nám“ (vyslyš nás) vychádza z vedomia a pamäti, že Boh si ho obľúbil a má ho rád. Modliaca sa komunita prišla k presvedčeniu, že zbrane nič nezmôžu, ak víťazstvo nedá Pán. Prichádzame k novému prehĺbeniu duchovného života a novej nádeji na Božiu priazeň, ak sa človek užšie primkne k Bohu.
„Táto národná sťažnosť, ktorá nemá ľahkú interpretáciu, má v strede (v.8-10) Boží vstup, ktorý je ponúknutý ako opora viery v to, že príde nový osloboditeľ. Poetický pohyb tohto žalmu je teda dvojaký. Na jednej strane je tu imperatív v 10 verši, ktorý nás mätie: „Odvrhol si nás a rozohnal… odmietol nás a nejdeš už s našimi vojskami!“ (v.3.12). Sme v čase, ktorý je tragický pre hebrejský národ, Izrael je v agónii. Krik, ktorý je adresovaný Bohu, je posledným zdrojom v súžení. Zdá sa, že tu prichádza druhá dimenzia zvolania a to je tá naplnená nádejou. Zakladá sa na starovekom zjavení, v ktorom sa JHWH predstavoval ako Pán celej Palestíny. Aj tradiční nepriatelia Izraela boli u jeho nôh: Moab s Mŕtvym morom, ktorý je prítomný v jeho teritóriu bol Božou nádržou, na Edom kladie svoje sandále v typickom geste víťaza a nad Filištínskom znie jeho víťazné hurá víťazstva. S touto nádejou má Izrael pokračovať v boji. Vo verši 11 sa zrejme dáva konkrétne usmernenie: zvyšok Božej armády sa má utiekať do „opevnenej veže“, do silnej pevnosti v južnej púšti Edomu a pripraviť sa znova do boja.“ (G.F.Ravasi, D.M.Turoldo)
„Veľakrát v žalmoch nám je potvrdené, že keď sme v ťažkostiach, naša jediná pomoc nám príde od Pána a nič nám nepomáha ľudská posila. Žalmista je pozvaný dôverovať nie v človeka, ale v Boha a od neho žiadať pomoc, tú skutočnú, ktorá nás môže dvihnúť z pádu, tú, ktorá nás môže vyliečiť z bolesti, tú, ktorá nám môže utrieť slzy. A keď sa obraciame k Bohu, máme od neho stále
konkrétnu odpoveď, ktorá je často prekvapujúca. Áno, pretože Boh nám pomáha a je prítomný aj cez ľudskú pomoc, ktorú premieňa zo „zbytočnej“ na „efektívnu“: jeho milosť a jeho sila sú také, že nás môžu spraviť jeho nástrojmi, ktoré uschopňuje prinášať pomoc všade, kde je to potrebné Ako jeho spolupracovníci sme pozvaní pomáhať druhým a toto nám je umožnené nie kvôli našim zásluhám, ale vďaka sile, ktorá pochádza od neho.“ (Nicola Tedoldi)