Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu,
všimni si moju modlitbu.
Od konca zeme volám k tebe;
keď sa mi srdce chveje úzkosťou,
priveď ma na nedostupné bralo.
Ty si moja nádej
a bašta pred nepriateľom.
V tvojom stánku chcem prebývať naveky
a skrývať sa pod ochranou tvojich krídel.
Veď ty si, Bože môj, vypočul moju modlitbu,
dal si mi dedičstvo tých, čo si ctia tvoje meno.
Kráľovi pridaj k jeho dňom ďalšie
a jeho roky nech trvajú z pokolenia na pokolenie.
Pred Božou tvárou nech tróni večne
a nech ho chráni milosť a vernosť.
Tak budem naveky ospevovať tvoje meno
a plniť svoj sľub deň čo deň.
Komentár
Tento žalm je pripisovaný Dávidovi, ktorý počas vzbury svojho syna Absolóna bol nútený ísť ďaleko z Jeruzalema (2Sam 15-19).
Základný význam výrazu „výkrik“ (prosba) je akékoľvek zvuk či zvýšenie hlasu, v kontexte tohto žalmu vyjadruje žiaľ a úzkosť. Tento výrok zároveň znamená modlitbu, ktorou sa žalmista obracia k Bohu. Prosba o Božie vypočutie je zintenzívnená výrazom „všimni si“ (buď pozorný) a je doplnená prosbou o pozitívnu odpoveď. Napríklad to vidíme v žalmoch:
Žalm 66,18-19: „Keby som sa v srdci upriamil na neprávosť, Pán by ma nevyslyšal. Ale Boh ma vyslyšal, všimol si hlas mojej vrúcnej modlitby.“
Žalm 86,6: „ Lebo ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý voči všetkým, čo ťa vzývajú.“
„Žalmista na tomto mieste žiada, aby jeho modlitba bola vypočutá, lebo je nevinná, čistá a verná a vychádza z hĺbky svedomia a zo srdca naplneného bázňou.“ (Hilár)
„Od končín zeme“ Tento výraz môže chápaný ako. Prvá možnosť je jeho označenie pre izraelskú krajinu, druhý pre zem ako takú (Ž 46,9: „Poďte a pozrite na diela Pánove, aké úžasné veci vykonal na zemi. Zo všetkých končín zeme odstraňuje vojny.“) alebo tretia možnosť je podsvetie. Prvé dve možnosti majú skôr geografický charakter, tretia možnosť zasa vyjadruje jeho existenčnú núdzu a bytostnú vzdialenosť od Boha. Tieto možnosti sa však nevylučujú, môžu byť medzi sebou prepojené. Ďalšou charakteristikou žalmu je ochabnuté či unavené srdce. Nie je to iba vnútorný pocit, ale dôsledok extrémneho zaťaženia, ba až bytostná úzkosť, ktorá môže byť horšia ako fyzická bolesť. Napr.
Žalm 77,4: „Na Boha myslím a vzdychám, uvažujem a klesám na duchu.“
Žalm 107,5: „Mali hlad a smäd, ubúdalo v nich života.“
Žalm 142,4: „Ja síce klesám na duchu, ale ty poznáš moje chodníky. Na ceste, ktorou sa uberám, nastavili mi osídlo.“
Žalm 143,4: „Duch sa mi zmieta v úzkostiach; v hrudi mi srdce meravie.“
V takomto stave človek pociťuje hroziaci zánik, spôsobený vzdialením sa od Boha, prežíva stratu Božej priazne ako bytostnú úzkosť a ohrozenie. Podstatou žalmistovej situácie je fakt, že si nedokáže pomôcť sám, a preto sa obracia na Boha.
Slovné spojenia: skala, útočisko, pevná veža, Božie krídla, bašta sú metaforou pre Boha, ktorý je neochvejnou ochranou. Žalmista si je vedomý mocnej ochrany, ktorú Boh poskytuje, a preto túži po prebývaní s Ním a utiekaní sa k nemu. Skutočnou ochranou pred nepriateľom je iba Boh, ktorý je opísaný dvoma synonymnými výrazmi. Útočisko je priestor chránený Pánovou prítomnosťou. Napr.
Žalm 62,8-9: „V Bohu je moja spása i sláva; Boh je moja sila a v Bohu je moje útočište. Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.“
Žalm 71,7: „ Som ako zázrak pre mnohých a ty mi mocne pomáhaš.“
Žalm 73,28: „Mňa však Božia blízkosť blaží. V Pánovi, Hospodinovi mám útočisko, preto ohlasujem všetky tvoje skutky.“
Žalm 91,9-10: „Ak máš útočisko v Hospodinovi, u Najvyššieho svoj príbytok, nič zlé sa ti nestane, nijaká pohroma sa k tvojmu stanu nepriblíži.“
Toto si vyžaduje vloženie dôvery zo strany človeka. Istota, ktorú Pán poskytuje, je zdôraznená výrazom pevná veža. Je to metafora pre Boha, ktorý je neochvejnou ochranou. „Kristus je nedobytná veža, tiež Skala, na ktorej stojí jeho Cirkev a nepriatelia ju nepremôžu. Ak sa kresťania boja útoku nepriateľa, nech sa schovajú do tejto veže a diablove strely ich tam nikdy nezasiahnu. V tejto veži sa môžu vyzbrojiť zbraňami, no utiekať sa do tejto veže znamená utekať pred útokmi nepriateľa v duchovnom zmysle. Nepriateľské strely nás nezasiahnu, ak s nepriateľom nebudeme súhlasiť, v takom prípade sme proti nemu imúnni. My sami sa však máme vyzbrojiť duchovnými zbraňami, ktoré nepriateľa zrania a porazia. Týmito zbraňami sú Božie Slovo, naša viera, tá istá nádej, ktorá je nám vnuknutá a ktorá podnecuje naše dobré skutky. Tie sú mečmi, ktoré zabíjajú nepriateľa (Augustin).
Výraz stan (stánok) sa vzťahuje na Jeruzalemský chrám, zdôrazňujúc najmä aspekt poskytnutej ochrany, ktorá potrvá naveky. To vidíme aj v žalmoch:
Žalm 27,5: „Veď ma schová vo svojom úkryte v deň pohromy. Ukryje ma v skrýši svojho stanu, postaví ma vysoko na skalu.“
Žalm 78,60: „Opovrhol príbytkom v Šíle, stanom, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.“
Ochranná sila je ešte väčšmi zdôraznená použitím obrazu Božích krídel. Tento obraz sa v žalospevoch, vyznaniach viery a prosebných žalmoch často aplikuje na Boha. Napr.
Žalm 17,8: „Chráň ma ako zrenicu oka! Skry ma v tôni svojich krídel.“
Žalm 36,8: „Bože, aká vzácna je tvoja milosť! Ľudia sa utiekajú do tône tvojich krídel.“
Žalm 57,2: „Zmiluj sa nado mnou, Bože! Zmiluj sa nado mnou, lebo k tebe sa utieka moja duša a v tôni tvojich krídel nachádzam útočisko, kým nepominie pohroma.“
Žalm 63,8: „Veď si mi pomáhal, v tôni tvojich krídel môžem plesať.“
Žalm 91,4: „Peruťou svojou ťa prikryje, útočisko nájdeš pod jeho krídlami, štítom a úkrytom je jeho vernosť.“
Odvolávajúc sa na záchranu z Egypta predstavuje základnú náboženskú skúsenosť Izraela, vďaka ktorej môže existovať ako národ. Žalmista si je vedomý mocnej ochrany, ktorú Boh poskytuje, a preto túži po prebývaní s ním a utiekaní sa k nemu. „Na tejto zemi sme iba pútnikmi a všade prebývame len ako cudzinci. Trvalý príbytok nájdeme až medzi obyvateľmi nebeského Jeruzalema, kde nám Kristus v dome svojho Otca pripravil množstvo príbytkov. V prípade Cirkvi je to však iné, lebo ona tu na zemi nebude len krátky čas, ona tu bude až do konca. Nijaké útoky nepriateľa ani škandály v jej strede nemôžu Cirkev zničiť. Nepriateľ je nepremôže, nech už by boli skúšky akokoľvek veľké.“ (Augustín)
„Dávid v trápení sľúbil Bohu ešte väčšiu oddanosť, ak ho ochráni pred nebezpečenstvom a dopraje mu návrat. Teraz vyjadruje dôveru, že Boh jeho sľuby počul, prijal a dopraje mu o čo prosil.“ (Radak) „Dávid sľúbil, že si neodpočinie, kým nenájde vhodné miesto pre chrám (Ž 132,2-5), a za to „sa Pán Dávidovi zaviazal prísahou… Ak tvoji synovia dodržia moju zmluvu a moje príkazy, ktoré ich naučím, aj ich synovia budú sedieť na tvojom tróne naveky.“ (Žalm 132,11.12). Ak budú mať Dávidovi potomkovia bázeň pred Božím menom, ich kráľovstvo potrvá naveky.“ (Feuer) Celé spojenie „tí, ktorí majú bázeň pred tvojím menom“ sa vzťahuje na skupinu ľudí, ktorí patria Pánovi a sú jeho vlastníctvom, no presahuje hranice kultového zhromaždenia. To vidíme v žalmoch:
Žalm 15,4: „kto pohŕda podliakom, kto ctí si tých, čo sa boja Hospodina, kto prísahu nezmení, hoci by utrpel škodu.“
Žalm 60,6: „Dal si znamenie tým, čo sa ťa boja, aby mohli ujsť pred lukom.“
Žalm 85,10: „ Jeho spása je naozaj blízka tým, čo sa ho boja. Nech jeho sláva prebýva v našej krajine!“
Zahrnuje zachovávanie prikázaní.
Žalm 86,11: „Vyuč ma, Hospodin, svojej ceste a budem žiť podľa tvojej pravdy. Sústreď moju myseľ, aby som mal bázeň pred tvojím menom.“
„Dedičným vlastníctvom svätého je: život, neporušiteľnosť, vláda, večné spojenie s Bohom. Toto vlastníctvo nie je určené len pre Izrael, ale pre všetkých, ktorí majú bázeň pred Božím menom“ (Hilar/Origenes).
Pridanie hoci aj mnohých dní neznamená iba obyčajné chronologické predĺženie, ale život získava mimoriadnu kvalitu. Roky budú trvať z pokolenia na pokolenie, takže kráľ sa stane známym (Žalm 45,18: „Tvoje meno budem pripomínať všetkým pokoleniam. Preto ťa národy budú oslavovať na večné veky.“). Z tohto požehnania bude mať osoh i krajina s obyvateľmi, keďže ich blaho záviselo od blaha kráľa. Viď:
Žalm 72,5: „Nech sa ťa boja pri svite slnka i mesiaca z pokolenia na pokolenie.“
Žalm 89,37: „Jeho rod bude trvať naveky, jeho trón bude predo mnou ako slnko.“
„Terajšiu generáciu symbolizuje mesiac, ktorý je najprv v nove, potom dorastá a prichádza do splnu, potom zostarne a zomrie. Naše smrteľné generácie robia to isté. Naproti tomu budúcu generáciu predstavuje čas nášho znovuzrodenia a zmŕtvychvstania, keď budeme navždy prebývať s Bohom. Nebudeme viac ako mesiac, lebo vtedy spravodlivý zažiari ako slnko v Otcovom dome. Mesiac je teda v Biblii symbolom premenlivosti nášho smrteľného stavu.“ (Augustín)
Sedenie (kraľovanie, trónenie) pred Bohom relativizuje nárok na absolútnu moc zo strany kráľa a uznáva zvrchovanú autoritu Boha, ktorému sa kráľ musí zodpovedať. Výsledkom je ideálna vláda v „Božom mene“ zakladajúca sa na milosrdenstve a vernosti. Kombinácia milosrdenstva a vernosti v tomto verši odkazuje na Boha v zhode s častým opisom Božích vlastností alebo aktivity, napr. Zdôrazňujú aspekt jeho vernosti voči ľuďom.
Žalm 25,10: „ Všetky chodníky Hospodina sú milosrdenstvo a vernosť pre tých, čo zachovávajú jeho zmluvu a rozhodnutia.“
Žalm 57,4: „Zošle pomoc z neba, zachráni ma, zahanbí tých, čo ma dychtivo prenasledujú. Boh zošle svoje milosrdenstvo a vernosť.“
Žalm 85,11: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.“
Žalm 86,15: „Ty však, Pane, si Boh milosrdný a milostivý, zhovievavý, plný lásky a vernosti.“
Žalm 115,1: „Nie nám, Hospodin, nie nám, ale tvojmu menu patrí česť pre tvoje milosrdenstvo a pre tvoju vernosť!“
Žalm 138,2: „Vrhám sa na tvár pred tvojím svätým chrámom a oslavujem tvoje meno pre tvoje milosrdenstvo a vernosť, lebo si nadovšetko zvelebil svoje meno a svoje slovo.“
Tento obraz vyjadruje, že ochrana kráľa pochádza výlučne od Boha.
Žalm 40,12: „Ty, Hospodin, neodopieraj mi svoje milosrdenstvo! Tvoje milosrdenstvo a vernosť nech ma ustavične chránia!“
„Pánove cesty sú milosrdenstvo a vernosť (pravda), lebo on nehľadí na to, čo čom túžime, ale na to, čo je pre nás dobré, odpúšťa nám naše previnenia a sľubuje nám večný život. Koná v pravde, nepodvádza nás, ale plní, čo sľúbil. V tom rozpoznávame jeho milosrdnú lásku a pravdu (vernosť), ktorú máme následne sami napodobňovať. Podobne ako nám Boh dáva záruku svojej milosrdnej lásky a pravdy, milosrdne nám odpúšťa naše hriechy a dodržuje svoje sľuby, tak aj my máme konať milosrdne a v pravde voči druhým. Máme povinnosť preukazovať milosrdnú lásku slabým, núdznym, ba dokonca aj svojim nepriateľom. Zároveň máme konať verne a nehrešiť, teda nehromadiť hriech na hriech. Nesmieme pritom pokúšať Božie milosrdenstvo a myslieť si, že Kristus príde a zaradí nás do spoločenstva svojich služobníkov, ktorí ho poslúchajú, aj keď budeme zotrvávať vo svojich hriešnych spôsoboch. Lebo, ako hovorí Písmo, kto vytrvá do konca, bude spasený (Mt 24,13)“ (Augustín)
„Bohu treba spievať žalmy bez prestania a naveky, to jest spievať mu od tohto časného dňa až do dňa vo večnosti. Treba vytrvať až do konca, aby sa na nás naplnili slová: Ktokoľvek vytrvá až do konca, bude spasený (2 Kor 5,15).“ (Augustín)