Žalm 69 – 1. časť

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Žalm 69 1. časť: Zachráň ma, Bože
„Dávid začína tento žalm volaním k Bohu, aby ho vyslobodil z útrap. Tie nie sú
uvedené konkrétne, ale sú podané pomocou živých obrazov. Popisuje svoj život
a svoje pocity, akoby sa uprostred rieky topil vo vode po krk. Už sa utopí a
nemôže nič robiť. V celom žalme sa sťažuje na svojich nepriateľov a potom
vyjadruje svoje obavy a hnev. Svoj nárek uzatvára stručnou, tvrdou vetou: „Som
ponížený, bolesťou sa sužujem“ (v. 30).
Ale je to práve toto utrpenie, ktoré Dávida vedie predovšetkým ku vzývaniu Boha.
Potrebuje ho, aby ho chránil, pretože pre to sám nemôže urobiť nič a nikto iný
nie je ochotný ani schopný pomôcť. A práve vďaka tomu, že jeho pohľad sa
presúva z utrpenia na Boha, prichádza k neuveriteľne náhlej zmene nálady na
konci – typické takmer pre všetky žalospevy v Žalmoch – od bolesti k radosti: v.
31-37.
Nečakaný emocionálny prechod v tomto a v iných žalmoch so žalospevmi
umožňuje pochybovať, či to správne vnímame, keď žalmista takmer zázračne
mení svoj tón. Neberieme pritom do úvahy skutočnosť, že v žalme sú do malého
priestoru zhustené skúsenosti, ktoré sa vyvíjali dlhú dobu.
Napriek tomu je ten prechod záhadný. Žalmista nám nedáva žiadne pravidlo, ako
prejsť z nárekov do radosti – žiadne kroky uzdravenia, žiadne zásady do praxe.
Boh netoleruje manipuláciu s pravdou, aby sme unikli z boja. Ide mu o vieru,
ktorá bojuje a stojí na jeho dobrote.
Tým nechceme povedať, že nemáme žiadne biblické princípy, ako žiť so svojimi
emóciami a ako sa usilovať o zmenu sŕdc. Ale všetky tieto zásahy – napríklad
„vľúdna odpoveď odvracia rozhorčenie“ – sú podmienené tým, ako je zamerané
naše srdce. Pokusy použivať Boha k magickej aplikácii pravdy, aby sme tak
vykúzlili novú realitu – to je niečo úplne iného než úsilie žiť s jeho slávnym
charakterom.
Keby sme vedeli vysvetliť priepasť medzi veršami 30 a 31 v žalme 69, tak by
sme zmeny vedeli ovládať. Ale to by znetvorilo charakter Boha, ktorý nás
vyslobodzuje z našich útrap. Jediné, čo o prechodu z utrpenia do slávy vieme
iste, je to, že ho spôsobuje práve Boh – i keď si môže zvoliť najrôznejšie
udivujúce spôsoby, ako slúžiť naším úbohým dušiam. Žalmistov jediný zdroj
pomoci je volať k Bohu o pomoc a s dôverou čakať, že strasť obráti na slasť.“
(Pláč duše, s. 229 – 230)
„Žalm začína (v.2-14b) prosbou k Bohu o záchranu v situácii, ktorá je symbolicky
opísaná obrazom človeka čeliaceho neustále stúpajúcej vode a človeka, ktorý sa
postupne prepadáva do bahniska, čiže obrazmi, ktoré vyjadrujú situáciu ťažko
zvládnuteľnú vlastnými silami. Oba tieto obrazy možno intepretovať aj ako obrazy
prepadávania sa do podstvetia, z ktorého niet už návratu. Následne žalmista
vyjadruje tiež svoj strach, úzkosť, fyzické i psychické vyčerpanie, ale aj pocit
neoprávnenosti takého nepriateľského postoja voči nemu. Jeho poslednou
nádejou zostáva Boh, v ktorého neprestáva veriť ako v spravodlivého sudcu, a
preto k nemu úpenlivo volá a trpezlivo čaká na jeho zásah. Jeho vernosť Bohu

nevedeli pochopiť ani jeho najbližší. Dovoláva sa Božieho milosrdenstva, na
ktoré sa doposiaľ vždy dalo spoľahnúť, na Božiu dobrotu a láskavosť, ktorá nemá
hraníc. Vyznáva, že Božia moc dominuje nad každou, aj nad tou
najbeznádejnejšou ľudskou situáciou.
V poslednej čast (v.31-37) sa výpoveď žalmistu z náreku a z neho vyplývajúcej
modlitby mení na vyjadrenie nádeje a dôvery v Božiu pomoc. Vyplýva už z
prísľubu chvály v úvode tejto časti. Ako zdôrazňuje, nemyslí tým iba nejaké
formálne poďakovanie, ale chválu úprimnú, bytostnú, svojou intenzitou
prevyšujúcu akýkoľvek rituál a zasahujúcu ďalších ľudí so srdcom otvoreným
voči Bohu.“
(Komentáre k starému zákonu, žalmy 51-75)

WordPress Video Lightbox Plugin