Aký dobrý je Boh voči statočným,
Boh voči tým, čo majú srdce čisté.
No mne sa temer nohy podlomili,
takmer som sa zapotácal.
Lebo som žiarlil na chvastúňov,
keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.
Neprekáža im zhola nič,
sú zdraví a vypasení,
nesužujú sa ako iní smrteľníci,
ani netrpia ako iní ľudia.
Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník
a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho.
Akoby z tuku sa liahne ich zloba
a vybuchuje zlomyseľnosť.
Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria,
povýšenecky sa zastrájajú.
Ústa dvíhajú proti nebu
a jazyk sa im vláči po zemi.
Sedia si na výšinách
a nezasahuje ich povodeň.
Vravia si: „Vari to vidí Boh?
A vie o tom Najvyšší?“
Hľa, to sú hriešnici:
bezstarostne si žijú a hromadia bohatstvo.
II
Nuž povedal som si: „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval
a v nevinnosti som si ruky umýval;
šľahaný som deň čo deň
a trestaný už od rána.“
Keby som si povedal: „Budem rozprávať ako oni,“
to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.
Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil;
zrejme to bolo nad moje sily,
kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne,
kde som pochopil, aký bude ich koniec.
Naozaj ich staviaš na pôdu šmykľavú
a vrháš ich do záhuby.
Ako vychádzajú navnivoč!
Náhle je po nich, hynú od hrôzy.
Ako sen prebúdzajúceho sa človeka,
tak sa rozplynú, keď zakročíš ty, Pane.
III
Moje srdce je plné trpkosti
a celé vnútro doráňané.
Hlúpy som bol a nechápavý
a pred tebou som bol ako dobytča.
Ale ja som stále pri tebe
a ty mi držíš pravicu.
Vedieš ma podľa svojho zámeru
a nakoniec ma prijmeš do slávy.
Veď kohože mám na nebi?
A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.
Hynie mi telo i srdce,
no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.
Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba,
zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní.
Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti
a v Pánu Bohu svoju nádej mať
a ohlasovať všetky jeho diela
v bránach dcéry sionskej.
Komentár:
Po Dávidovi, Asafove žalmy sú najpočetnejšou zbierkou žalmov v Žaltári. Patria do nej 50 a 73-83. Podľa tradície v Knihách Kroník, Asáf bol levita a Dávid ho ustanovil za hlavného hudobníka v chráme.
Dobrota Boha k Izraelu patrila k základnému presvedčeniu veriaceho človeka v čase žalmistu. Refrén možno pokladať za chrámové krédo z častého výskytu v knihe žalmov. V žalme sa konfrontácia tejto ustálenej pravdy odohráva na úrovni každodenného života. Od prvého zdôraznenia platnosti tohto výroku na začiatku žalmu k vyjadreniu v poslednom verši, ktorý je svedectvom o pravdivosti tohto presvedčenia, vedie neľahká cesta skúmania. Toto skúmanie Božej dobroty prebieha v srdci, kľúčovom slove žalmu (v. 1.7.13.21.26.26) Uvažovanie teda prebieha vo vnútornom svete modliaceho sa, ktoré podľa bibl. antropológie je miestom rozoznávania a zvažovania. Srdce, presnejšie jeho stav, zohráva v žalme rozhodujúcu úlohu. „Ak je čisté, vidí a chápe Božiu dobrotu, ak nie, mýli sa.“ (Buber). Rýdze (priame, čisté) srdce v Biblickom kontexte nepredstavuje bezhriešnosť (nevinné dlane), ale odovzdanie sa Bohu, život v jeho prítomnosti, teda pravý opak životného postoja opísaného vo v. 27. „Ľudia rýdzeho srdca majú zdravé a mocné srdce práve vďaka pevnému presvedčeniu, že „Boh je dobrý“ (Midrteh). „Iba takýto človek môže prekonať krízu viery“ (Feuer)
Obrazné vyjadrenia o pošmyknutí nôh a pokĺznutí krokov vyjadrujú hlbokú vnútornú krízu s akou modliaci sa zápasí. Slovný pár má pôvod v múdroslovnej predstave o živote ako o ceste, po ktorej človek kráča. Aj toto „takmer“ (bezmála) pošmyknutie a pokĺznutie je prejavom Božej dobroty v tom zmysle, že sa nekončí pádom. Boh sa aj pri tomtom zaváhaní ukazuje ako ten, čo pevne drží za ruku a nedovolí, aby vskutku došlo k pošmyknutiu a skĺznutiu. „Kroky symbolizujú ľudské konanie, ktoré nás sprevádza na ceste životom. Podľa žalmistových slov nabrali kroky jeho dobrého života takmer opačný smer, keď pre nevďačnosť srdca začal robiť ústupky zlým. Žalmista tu nehovorí, že spadol, ale „moje kroky sa roztriasli“, čim chce naznačiť, že naša duševná sila sa môže vypariť ako voda, keď sa do ľudskej mysle vkradne nesprávne zmýšľanie. Preto si musíme uvedomiť, že zlé myšlienky často ovládnu aj srdce svätých ľudí, tí sú však schopní navrátiť sa do stavu integrity, len čo s Božou pomocou získajú kontrolu nad svojimi myšlienkami a napravia sa“ (Kassiodor).
Bernard z Clairvaux používa v.2 pri chvále Božieho slova, ktoré nazýva „stravou, mečom, liekom, istotou, odpočinkom, vzkriesením a dokonalosťou“ veriaceho človeka. V súvislosti s touto oslavnou rečou opisuje účinky Božieho slova na osobu, ktorá ho počúva a prijíma. Taký človek je šťastný.
Dôvodom pošmyknutia sa a pokĺznutia je blahobyt svojvoľníkov. Nie je to iba náhle, povrchné konštatovanie. Sloveso vidieť v múdroslovnom kontexte totiž znamená „pozorovať“, „skúmať s cieľom dôkladne poznať“. Bezbožní si užívajú pokoj, a to nie hocijaký, ale pokoj, taký, ktorý sa spája s naplnením Božieho požehnania a prisľúbenia jemu verným. Stav tak podstatne spojený s Bohom tu vyjadruje stav svojvoľníkov. Ich postoj k tejto skutočnosti nie je vďačnosť, ale bezbožné chválenkárstvo. Zlí blahobyt nespájajú s Bohom, ale prisudzujú ho sebe, čo ich nadnáša. Tu možno pochopiť žiarlivosť žalmistu. Ten pozoruje, že to, o čo sa ľudia rýdzeho srdca usilujú a nedostáva sa im, zlí bez myšlienky na Boha majú a vystatujú sa tým. Ž 73 tak možno pokladať za vážne skúmanie pravdivosti žalmu 1 uprostred knihy žalmov. S prvým žalmom sa spája aj podobnosť modliaceho sa. Sám stojí oproti množstvu bezbožných. Tých je veľa, sú všade, darí sa im vo všetkom, oproti nim jediný spravodlivý s hlbokou pochybnosťou v srdci. Obstojí? „Začal som mať podozrenie, že celý svet je hore nohami, šialený zmätok, lebo bezbožným sa darí, zatiaľ čo spravodliví trpia. Začal som závidieť bláznom, ktorí nevnímajú rozumovú úzkosť. Prečo som bol prekliaty svedomím, ktoré sa vo mne búri proti hriechu, zatiaľ čo bezbožní bezstarostne ignorujú Boží Zákon a zjavne beztrestne?“ (Ec Hadaat)
Kľúčové slovo „srdce“ tu znova pripomína čistých srdcom zo začiatku žalmu. No žalmista konštatuje, že s jeho srdcom to nie je v poriadku, pretože je zatrpknuté. To poukazuje na príčinu skresleného nazerania na svet a vnímanie zlých v ich úspechoch. Zároveň je to však moment očistenia, odhalenia pravej príčiny zdanlivého, nie správneho poznania. Na začiatku je to emócia žiarlivosti, teraz sú bolesťou a trpkosťou zasiahnuté inštancie myslenia a chápania. Je to bibl. spôsob vyjadrenia hlbokej vnútornej krízy viery, akoby choroby duše, metaforicky opísanej chorými časťami tela. „V mojich obličkách som cítil prenikavú/bodavú bolesť. Zdá sa, že ide o príznak pokročilej úzkosti“ (Feuer).
Vo v. 22 výpoveď zaznieva s perspektívy odstupu. Tu už nehovorí človek s boľavým vnútrom. Je to opis minulého zla s konštatovaním diagnózy. Choré srdce a boľavé vnútro sú nahradené vlastnosťami „bol som hlupák a nechápal som“. Uprostred verša sa zásadne mení perspektíva vnímania. Slová „pred tebou som bol ako dobytok“ odrazu posúvajú žalmistu pred Boha. Ten, ktorý nebol doteraz spomínaný v prvých veršoch žalmu a po ktorom skryto zaznievala otázka: „kde si?“ sa ukazuje ako neustále prítomný. Naopak žalmista sa „poctí“ titulom dobytok, známym obrazom z múdroslovnej literatúry pre hlúpeho človeka. „Hlupák je ten, komu chýba základná inteligencia a pripomína zviera/dobytok. Skutočným koreňom tohto slova je slovo rozpálený/roznietený, čo naznačuje pudmi hnané, rozohnené zviera, ktoré sa nevie krotiť. Podobne, aj hlupák sa stará len o požiadavky zmyslov, ktoré mu rozohňujú telo, a nedbá o myseľ, ktorá je potom prázdna a otupená.
Bernard z Clairvaux sa zaoberá aj v. 22, keď pozýva k radosti v námahách. Obracia sa na človeka, ktorý kráča po ceste Božich príkazov. Hovorí o hľadaní Boha ako milovanej osoby. S určitou nostalgiou, ktorá je dôsledkom nestálosti a slabosti konštatuje: „Boh je tu, no ja tu nie som. On napĺňa všetko. Ľahšie by bolo uveriť, že ty tu nie si, a ja áno. Pane. Ja však nie som ani tu, ani tam, lebo som zredukovaný na nič a neuvedomoval som si to. Bol som ničím, teda v hriechu – a nevedel som o tom“.
Boh Izraela vedie nielen kráľov, ale aj svojich synov a dcéry a vedie ich nielen k sláve, ale aj cez ťažké obdobia života. Poznanie Božej prítomnosti a vedenia v tejto časti žalmu už nepramení v minulosti, ale nadväzuje na osobitný zážitok,opísaný ako vstúpenie do Božích svätýň. Zároveň túto novú skúsenosť prehlbuje. Prebývanie s Bohom sa odrazu objavuje ako fakt, za ktorý žalmista vďačí Božej iniciatíve. Ako vo v. 6 ovládala bezbožných pýcha, tak v závere Boh ovláda pravicou žalmistu. Jednotlivé opakovania osobného zámena s predložkou „pri tebe“ sú postupným otváraním sa na intenzívnejší vnem Božej blízkosti
Zatiaľ čo na začiatku si žalmista pripadá pred Bohom ako dobytok (1 sloha zhudobneného žalmu), neskôr Božiu prítomnosť vníma ako chytenie za pravicu (2 sloha), aby potom jeho prítomnosť vnímal ako radosť (po)pri, ktorej na zemi už nič neteší.
František Saleský s pomocou v. 23 radí ako ostať vo vnútornom spojení s Bohom i uprostred vonkajších rozptýlení v rôznych podobách, pretože ony obklopujú človeka zvonka, zatiaľ čo srdce sa usiluje ostať ponorené v Božej prítomnosti. (Filotea)
Rozhorčenie, kríza viery spochybnenie základného presvedčenia o Božej dobrote nebolo vykoľajením zo správnej cesty ani rozmarom žalmistu, lež zámerným, ľudsky nepochopiteľným Božím vedením. Tak ľudská námaha, ako aj údery vlastné človeku sa stávajú cestou k odhaleniu týchto plánov a rozpoznaniu pravej hodnoty – Božej slávy. Dá sa tu myslieť na hlboké uvedomenie si Božej blízkosti, extázu, vytrženie, okamihy intenzívneho vnímania bezprostrednej Božej blízkosti, naplnené novým poznaním: na celom svete je Božia blízkosť najvyššou hodnotou, ona zabezpečuje jeho ďalšie trvanie.
„Rozumieť Pánovi je pre žalmistu vzácnejšie ako vlastniť akékoľvek pozemské majetky. Jediné po čom naozaj túži, je vidieť Pána, svojho Boha, a byť s ním navždy, lebo on je Bohom môho srdca, čo znamená: Pán je jeho Boh“ (Teodor z Mopsuestie).
Sv. Bernard z Clairvaux aplikuje v. 25 pri vysvetľovaní najvyššieho stavu duše, najvznešenejšieho citu, keď človek po hlbokom očistení nechce iné a netúži po inom, ako po samom Bohu. Taký človek sa poučil z vlastných skúseností, že Boh sa dáva nájsť tým, ktorí ho hľadajú, a vyznáva, že Boh je najcennejším potešením. Túži sa k nemu celkom pripútať vedený osobnou, intímnou láskou. Boha nazýva svojim kráľom a ženíchom. „Ty si Boh môjho srdca, Boh mojej duše, Boh môjho ducha! Ako takého ťa uznávam a klaniam sa ti teraz a po celú večnosť“ (František Saleský).
Verš 26 formou protikladov vyjadruje silné presvedčenie o účinkoch Božej blízkosti. Zánik tela a srdca predstavuje úplný koniec človeka. V tomto prípade to však nie je tak, lebo skalou a podielom sa stáva Boh. Tu môžme vnímať súvislosť so službou levitov. Božia blízkosť pri službe v chráme mala byť naplnením ich života. Ich výsada byť neustále v Božej prítomnosti bola naplnením prisľúbení a zároveň ich živobytím. Žalmista vyjadruje, že aj keby sa telo pominulo, Božia blízkosť zabezpečí jeho ďalšie bytie. Ono pretrvá ako skala, ako podiel, ktorým je Boh naveky
V kode (vo v. 28) ide o vrchol poznania žalmistu. Uzatvára sa tak dlhá cesta životnej krízy, pochybovania o Božej dobrote. Ak na začiatku stalo konštatovanie, že Boh je dobrý k Izraelu, teraz je táto výpoveď zvnútornená osobným vyznaním, toho, v čom spočíva božia dobrota: Božia blízkosť je mi dobrá. Božia blízkosť, ba sám Pán, sa stáva žalmistovi útočiskom a zábezpekou pokračujúcej existencie so zdôvodnením: „aby som rozprával o všetkých tvojich dielach“.
„Jediným cieľom nášho pozemského putovania má byť naše večné prebývanie v Božej blízkosti v nebeskej vlasti“ (Augustín).