Žalm 73 – 2. časť

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Komentár: žalm 73 2. časť: Božie svätyne

Nie spravodliví, ale bezbožní a chválenkári žijú svoj život bez trápenia až do smrti. Blahobyt hriešnych sa ďalej opisuje vyjadreniami negujúcimi všetko, čo je človeku ťažké. Nedotýka sa ich to, čo trápi ľudí. Žalmistovi sa vidí, že ani slabosť, ani ohraničenosť, ani prináležitosť k zemi a prachu, z ktorej bol človek vzatý sa ich netýka. „Bezbožní ani nie sú zasiahnutí človekom/ľudstvom, lebo nedoliehajú na nich také pohromy, aké ničia ostatných ľudí, oni zostávajú nimi nedoknutí“ (Ibn Ezra). Arogancia je ich ozdobou. Práve to, čo je stredobodom prorockej kritiky, dôvodom Božieho hnevu a podľa múdroslovnej tradície príznačné pre bláznov ich zdobí. Arogancia vyjadruje postoj k Bohu, sebestačnosť, nezávislosť človeka od neho. Naopak násilie často súvisí s človekom alebo s preliatim jeho krvi, rovnako je opakovanou témou prorockej kritiky. „Práve prosperita zmenila týchto ľudí na povýšeneckých a arogantných“ (Teodor z Mopsuestie). „Pýcha robí z ľudí otrokov a jej jarmo je ťažké, namáhavé, pretože sa obťažili neprávosťou a ničomnosťou“ (Bernard z Clairvaux).

Ďalšie dva obrazy približujú telesný blahobyt a vnútorné rozpoloženie bezbožných. Navzájom súvisia. Sú násilní, prekypujú zlými nápadmi. „Oni zotrvávali v konaní zla pre slabosť, ktorú mali do takej miery, že idea zločinného správania sa v nich stala hlboko zakorenenou dispozíciou“ (Teodor z Mospsuestie). Výsmech, hovoriť zle, hovoriť zvysoka sú prejavy bezbožného človeka. Paradoxom je, že pri opise dostávajú opačný význam. Výsmech, zlé reči a rozprávanie zvysoka je prejavom zdaru, úspechu, proklamáciou pravdy. Rovnako aj útlak, podľa bibl. zákona trestaný a odsudzovaný, sa v ústach hriešnikov mení na chválu a stáva sa prejavom nadradenosti. „Tvrdia, že ich bezhraničný úspech sa rovná potrvdeniu ich konania z neba“ (Feuer). Ústa a jazyk napĺňajú celý priestor stvorený Bohom pre život. Napĺňajú ho presne opakom toho, pre čo bol vytvorený. Zatiaľ čo Boh hovoril a vytvoril medzi nebom a zemou poriadok, bezbožníci rozprávajú zlé a všetko napĺňajú pýchou, násilím, zlom a útlakom, zlými nápadmi svojho srdca. Z pohľadu spravodlivého je konanie bezbožných nepochopiteľné. Tí svoju bezbožnosť nedržia vo svojom vnútri, ale verejne ju dávajú najavo, rozprávajú o nej svetu. Rozprávanie zlých tak prináša následky rovnako neočakávané ako ich životný štýl. To, čo by sa podľa klasickej múdrosti malo javiť ako zavrhnutiavhodné, vzbudzuje u ľudí obdiv a záujem. Opisuje sa tak atraktivita bezbožných ako túžba okolia ich nasledovať.  

Vo v. 11 sa pozornosť obracia na ich postoj k Bohu. Je vyjadrený dvoma otázkami, ktoré v múdroslovnom svete predstavujú základné Božie atribúty. Tieto sú teraz spochybnené formou citátu bezbožných. Slová spochybňujú Boha s jeho základnou vlastnosťou – poznaním diania vo svete. Tu sa opis bezbožného dostáva k vrcholu, pretože tvrdenie je presným opakom základného múdroslovného učenia o Bohu. Verš 12 je zhrnutím konania bezbožníkov a uzatvára textový celok, venovaný tomuto druhu ľudí (svojvoľníkov). Zatiaľ čo v žalme 1 bol spravodlivý opísaný ako ten, ktorému sa darí vo všetkom, čo podniká, tu sú zlí predstavení ako tí, čo bez námahy, ľahko zväčšujú svoje bohatstvo. Zdá sa, že presvedčenie o súvislosti medzi spravodlivým životom je vyvrátené. Zlí nepotrebujú ani Boha, ani námahu, aby zväčšovali svoje bohatstvo. Konštatovanie zvýzrazňuje aj slovo neustále (večne). Záver opisu bezbožných tak charakterizuje trvanie šťastia, bohatstva a ľahkosti ich života hebr. pojmom „neustále“. V tejto chvíli sa zdá, že prosperita bezbožných je trvalá.

„Naozaj nadarmo som si udržiaval čisté srdce.“ Toto konštatovanie vyjadruje hlbokú krízu modliaceho sa. Skúsenosť zdaru zlých je taká silná, že modliaceho sa vedie k úplnej negácii základného presvedčenia o Božej dobrote v Izraeli s jej praktickými dôsledkami. „Načo máme zápasiť o čistotu myšlienok a skutkov, ak sme aj tak ničení ako hriešnici?“ (Feuer) „Kde je odmena za dobrý život a akú mzdu dostaneme za svoju službu? Žijeme čnostne, no jednako sme v núdzi, zatiaľ čo bezbožníci majú prebytok. Našou odmenou však bude večný život v nebeskom Jeruzaleme.“ (Augustín) V texte obraz umývania dlaní je obrazom vnútornej i vonkajšej nevinnosti.

„Bitý som celý deň a trestaný každé ráno“ Výrok negatívnym tónom zosilňuje predchádzajúci verš. Čisté srdce a umývanie dlaní v nevinnosti je nielenže márne, ale privádza presný opak požehnania. Paralelné vyjadrenia celý deň a každé ráno poukazujú na kontinuitu. Tak ako udržiavať si čisté srdce a umývať si dlane s nevinnými je vyjadrením celoživotného postoja, je aj konštatovanie o neustále sa opakujúcom treste vyjadrením celoživotného trestu. Božia dobrota liturgického výroku tu nadobúda absurdnú podobu trvajúceho trestu. Táto skúsenosť privádza k najhlbšiemu bodu žalmu, k vyjadreniu vnútornej pochybnosti o zmysle života s Bohom. Pri pohľade na to, ako sa darí zlým, žalmista uvažuje o zmene celkového životného postoja, v prispôsobení sa zlým v ich základnej charakteristike, v ich rozprávaní. Avšak pohľad na spoločenstvo Božich synov, Božie deti, pokolenie predstavuje akýsi výstup z úzkeho priestoru individuálneho uvažovania na základe vlastnej ťažkej skúsenosti k uvažovaniu v perspektíve spoločenstva. Rozhodujúcu úlohu v odpovedi zohráva sloveso poznať. Žalmista sa nepýta, či Boh poznáva a aké je jeho poznanie, no pýta sa, či on sám ako človek je schopný poznať – pochopiť zmysel a konanie Boha, ktorý má byť na jednej strane dobrý, na druhej strane sa v každodennom živote jeho dobrota prejavuje ako bitka a trest. Nakoniec musí konštatovať, že je to namáhavé, čo ho znova priraďuje ku skupine čistých srdcom, keďže zlí námahu nepoznajú. Nie Boh má problémy s poznaním, ale človeku je poznanie pozorovanej skutočnosti nad jeho sily. Uvažovanie, intelekt, ľudská múdrosť sa tu dostáva na svoje hranice, bez toho, aby našla riešenie. A práve v bode, kde sa ľudské poznanie ukazuje ako nedostačujúce, objavuje sa iná cesta k vnímaniu pravej skutočnosti. Je to aj vďaka tomu, že po konštatovaní nemožnosti veci pochopiť nenasleduje úplná kapitulácia, ukončenie či zanevrenie na Boha, ale obrátenie sa k nemu. 

„Božie svätyne predstavujú kľúčový okamih premeny modliaceho sa. Pravdepodobne tu nejde o Jeruzalemský chrám, ale o obrazné vyjadrenie Božich tajomstiev, do ktorých mohol človek čistého srdca vstúpiť, teda nazrieť“ (Buber). V každom prípade, spojenie Božie svätyne stojí v texte, ktorý je pre zmysel state rozhodujúci. Na tomto mieste sa podstatne mení vnímanie a chápanie žalmistu práve v otázke hlavnej témy žalmu. „Toto vstúpenie do Božich svätýň zmenilo poznanie žalmistu z poznania človeka na poznanie Božej prozreteľnosti“ (Origenes). Doteraz boli zlí pozorovaní počas ich života. Nasledujúce tri verše opisujú ich blahobyt, istotu, ľahkosť, atď. úplne opačnými obrazmi. Je to vďaka odlišnej – Božej – perspektíve, vychádzajúcej z perspektívy konca bezbožníkov. Koniec je ich konečný osud. „Až keď som si všimol vznešenejšie veci na obohatenie duše, až vtedy som pochopil, že utrpenie ničí moje telo, no moju dušu pretvára na nádherný svätostánok večnej blaženosti“ (Rašbam).

Meradlom nového hodnotenia je Božia blízkosť. Bernard z Clairvaux aplikuje prvú časť v. 27 na opis troch kategórii ľudí v súvislosti s nasledovaním Krista. Sú takí, ktorí ho nenasledujú, ale od neho utekajú. Iní ho nenasledujú, ale predbiehajú. A sú takí, čo ho nasledujú a dosahujú. 

„Aký vzťah teda môže byť medzi tým, ktorý je (Bohom), a tým, ktorý nie je (človekom)? Ako sa môžu stretnúť a spojiť? Bezprostredné stretnutie tu na zemi je nemožné, dá sa to však pomocou obrazne vyjadrených skutočností: pút, klincov a lepidla. Putá predstavujú pohľad upretý na Krista, Spasiteľa, pripomínanie si prísľubu spásy vtedy, keď je človek vystavený silným pokušeniam. Putá však po čase omíňajú – nestačia. Vtedy sú vhodné klince, predstavujúce bázeň voči Bohu, ktorej pôvodcom nie je strach z ľudí, ale obava zo zatratenia. Ani klince však nestačia. Najpevnejším a zároveň najjemnejším spôsobom spojenia človeka s Bohom je lepidlo, ktoré reprezentuje láska, zjednocujúca s Bohom tak pevne, že s ním človek tvorí jedného ducha. Taký človek je šťastný a blažený a túto blaženosť z prebývania s Bohom vyžaruje na iných. Nebojí sa pekla. Jeho najväčšou starosťou je obava z toho, aby azda vedome neurazil Boha, ktorého miluje… Naše pravé, ozajstné dobro spočíva v priľnutí k nemu“ (Bernard z Clairvaux).

WordPress Video Lightbox Plugin