Žalm 77 – 2. časť

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Žalm 77 2. časť komentár: Neúnavne

Žalmista sa snaží dostať bližšie k Bohu hlasom i gestami, no jeho volanie v deň i noc postupne slabne, až napokon nevládze hovoriť, iba vzdychá (v. 5-7). Toto vzdychanie (v.4 a 7) úzko súvisí s jeho premýšľaním, so spomienkami na Boha a s uvažovním nad základnými teologickými otázkami (v. 8-10). Všetky tri otázky začínajú skepticky. Prvé dve spochybňujú nekonečnosť Božej priazne. Žalmistovi sa zdá, že Božie milosrdenstvo netrvá naveky a navždy. V tretej otázke zasa obviňuje Boha zo zábudlivosti a hnevu. Centrálny verš žalmu (v. 11) je však posledným strápeným povzdychom žalmistu s negatívnym výsledkom jeho uvažovania, ktoré ho priviedllo k tomu, že Boh, na ktorého sa obracal, mu už neodpovie. Na druhej strane tu žalmista môže vyjadrovať nádej, že to, o čom vo svojich otázkach pochyboval, môže pravica Najvyššieho zmeniť. 

Žalmista najprv obdivuje a oslavuje vyslobodenie Izraelitov z Egypta, pričom za najdôležitejšie pojmy považuje Božiu svätosť, konanie divov mocou jeho ramena. Celý žalm je zviazaný do celku pomocou slova „hlas“ (v. 2 a 19), ktoré zároveň tvorí kontrast medzi postavou žalmistu volajúceho slabnúcim hlasom a postavou Boha s jeho burácajúcim hlasom. Hymnus sa skladá z troch úvah nad Božou mocou. 1. Svoju moc nad národmi Boh dokázal v dejinách sveta, keď si spomedzi nich vyvolil synov Jakubových a Jozefových (v.14-16). 2. Ako pôvodca poriadku stvoreného sveta sa ukazuje v kontexte exodu pri najvýraznejších prírodných úkazoch, akým bolo rozdelenie vôd Trstinového mora a zjavenie sa na Sinaji v mohutnej búrke (v. 17-19). 3. Vrcholným dôkazom toho, že vodcom Izraela nebol Mojžiš s Áronom, ale Boh (v. 20-21), je skutočnosť, že aj keď rozdeľuje more (v. 20a), predsa zostáva neviditeľný (v. 20b). A práve toto uvedomie si neviditeľnej Božej moci je vytúženou útechou a odpoveďou na pálčivé otázky žalospevu (v. 8-10), ktoré reagovali na zdanlivý nezáujem Boha o jeho ľud.

„Sv. František – podľa starovekej legendy – si vybral verš 3 tohto žalmu v latinskej verzii, ako špeciálne motto na ceste utrpenia.

Skutočne žalm 77 je monológom duše, ktorá hovorí v mene toľkých a ktorá hádže do pléna základné otázky v skúške: Boh sa stratil, zmizol? Medzi slávnou minulosťou a prítomnou tragičnosťou je zmena v Božom konaní? Božia láska nie je večná? 

Tieto otázky stúpajú ako vlny do srdca a rútia sa ku koreňom viery. Noc, ktorú zvolania predpokladajú, je teda vnútorná. Ale po kríze opísanej vo veršoch 2-11 a zosumarizovanej vo vete: „Iste sa umlčala ruka Najvyššieho!“, žalmista sa otvára očakávaniu, ktoré je založené na „spomínaní“ na „spásnu minulosť“ (v.12-21). 

Spomienka v Biblii nie je iba mŕtve pripomienka minulosti, ale istota, že semiačko, ktoré Boh zasadil v dejinách bude ešte prinášať plody. A pre tento dôvod modliaci sa cituje vo veršoch 17-20 staroveký hymnus, v ktorom sa Boh zjavil v žiare svojej moci Stvoriteľa a Spasiteľa, predovšetkým počas Exodu z Egypta. Víťaz nad vodami chaosu môže ešte aj teraz vytrhnúť svoj ľud, ktorý trpí a viesť ho ku pašienkam pokoja a radosti (v.21).“ (G.F.Ravasi, D.M.Turoldo)

Biblické pripomínanie si, nie je iba utešujúcou spomienkou, ale istotou o Božej záchrane a toto modliaceho posúva k vyznaniu viery a novej nádeje: Ty si Boh, ty konáš zázraky (v. 15).

Žalm sa končí spomienkou, že Boh vedie svoj ľud ako ovce rukou Mojžiša a Árona (v. 21) k spáse. Jeho mocná a neviditeľná ruka účinkuje v tmavých dolinách (porov. Ž 23) prostredníctvom viditeľnej ruky pastierov, ktorých on ustanovil. Žalm, ktorý sa začal výkrikom bolesti, vzbudzuje napokon city viery a nádeje vo veľkého pastiera našich duší (Ján Pavol II.).

Žalm pripomína veriacemu ľudu, že sú ľudom pamäti a nádeje. Viera nie je zárukou proti možnému zúfalstvu, ale uprostred zúfalstva veriaci by mali pamätať, že ako Boh bol nápomocný v minulých časoch, tak zostáva nádejou i do budúcnosti.

WordPress Video Lightbox Plugin