Žalm 78 – 2. časť

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Žalm 78 2. časť – originál text : 

{v}17Ale oni proti nemu ďalej hrešili,

na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.

{v}18 Pokúšali Boha vo svojom srdci,

dychtivo sa dožadovali pokrmu.

{v}19 Proti Bohu reptali a vraveli:

„Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“

{v}20 A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla

a potoky sa rozliali.

„A či on môže aj chlieb dať

a svojmu ľudu mäso obstarať?“

{v}21 Počul to Pán a hnevom zahorel,

oheň vzplanul proti Jakubovi

a hnev vzkypel proti Izraelovi.

{v}22 Lebo nedôverovali Bohu

a nedúfali v jeho pomoc.

{v}23 Rozkázal teda horným oblakom

a otvoril brány nebies;

{v}24 a pršala im manna za pokrm

a dal im chlieb z neba.

{v}25 Človek jedol chlieb anjelský;

pokrmu im dal dosýta.

{v}26 Z oblohy vyburcoval vietor východný,

svojou mocou priviedol vietor od juhu

{v}27 a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach,

okrídlené vtáky ako morský piesok.

{v}28 Padali doprostred ich tábora,

okolo ich stanov.

{v}29 Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru,

splnil im, čo si žiadali.

{v}30 Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou,

ešte mali pokrm v ústach,

{v}31 keď proti nim vzplanul Boží hnev,

popredných mužov pozabíjal

a zničil výkvet Izraela.

Žalm 78 2. časť komentár:

Verše 17-20: Avšak potom, ako ľudia dostali dar vody, nasleduje nové previnenie a tým aj obvinenie generácie z obdobia exodu. Celá žiadosť o pokrm, ktorá nasleduje je už od začiatku opísaná ako hriech, ba ako pokračovanie hrešenia proti Bohu. Hrešenie znamená opustenie cesty, ktorú Boh určil, a opisuje sa typickým vyjadrením vzdorujúc Najvyššiemu vo vyprahnutej krajine. Vzdorovanie je charakteristické vyjadrenie pre odpor Izraelitov na púšti voči Bohu. Tu však vyznieva ako prejav nevďaku ešte silnejšie preto, že smeruje proti Bohu označenému ako Najvyšší, a tiež preto, že bezprostredne po dare vody zo skaly je zem nazvaná ako vyprahnutá. „Boh prejavoval Izraelu najväčšie dobrodenie práve prostredníctvom vody, ale čím bol k ním štedrejší, tým viac sa ľud na nedostatok vody sťažoval a ešte viac hrešil proti Bohu.“ (Radak) Nevďačnosť a previnenie voči Bohu sú vyjadrené viacerými spôsobmi. Žiadanie jedla sa predstavuje ako fakt z dejín, no je vysvetlené ako pokúšanie. Skúšanie a pokúšanie Boha znamenalo zabúdať na neho a nepripomínať si záchranu. Tí, ktorí sa počas putovania púšťou takto previnili, nevstúpili do Kanaánu. V biblickom chápaní bolo zbytočné pokúšať Boha, lebo on sa už mnohokrát osvedčil. „Jedna vec je prosiť s vierou, iná vec je prosiť s tým, že pokúšame. Oni prosili o jedlo pre svoje duše, ale nemali v sebe vieru.“ (Augustín) Pokúšanie Boha sa prejavuje už aj navonok, čiže rečou. Rozmýšľanie a argumentácia ľudu vedú k nesprávnemu zámeru, ktorý je implicitne vnímaný ako hriešny. Oproti sebe stojí skúsenosť s darom vody a nelogická pochybnosť o Bohu, ktorý by nemal dokázať nasýtiť ľud. Trojitý odkaz na dar vody zo skaly ešte viac zdôrazňuje Božiu všemohúcnosť. Udretie na skalu vyjadruje autoritu, ktorou Boh koná. Hojnosť Božieho daru sa vyjadruje obrazom vytekania vody. V otázkach o jedle je cítiť hlbšiu pochybnosť o Bohu, ktorý pripravuje jedlo, čiže sa stará o ľud (Ž 65,10, Ž 147,8). 

Verš 21: Na nevernosť ľudu (17-20) reaguje Pán, ktorý počuje a koná. Neposlušnosť má za následok rozhnevanie, ktoré je opísané silným výrazom nechať sa uniesť. Hnev neostáva ako pocit vo vnútri, ale sa prejavuje voči tým, ktorí sa previnili. Sú to všetci ľudia, čiže celý národ definovaný ako Jakub a Izrael. Vážnosť previnenia je vidieť aj vďaka expresívnemu vyjadreniu pre hnev, ktorý je ako oheň.

Verš 22: Spoliehanie sa, čiže dôvera v Pána je jedna zo základných konštánt v SZ, ktorá definuje vzťah medzi Bohom a ľuďmi. Nedostatok dôvery tento vzťah narúša. Hoci záchrana tu nie je presne definovaná, z kontextu vyplýva, že sa myslia konkrétne skutky, ktorými Boh vedie svoj ľud v každodenných ťažkostiach počas ich pobytu na púšti.

Verš 23: Boh sa ukazuje ako vznešený vládca celého sveta, ktorý ovláda aj vesmírne sily (Ž 33,9, Ž 44,5).

Verš 24: Dážď v pravý čas bol znakom nenarušeného vzťahu medzi človekom a Bohom, no v spojení s mannou získava ešte hlbší význam. Je tu nadprirodzený charakter Božieho daru.

Verš 25: Mimoriadnosť Božieho daru je vyjadrená protikladom medzi človekom a chlebom mocných, ako aj hojnosťou potravy.

Verš 26: Text ďalej opisuje Božie zásahy v prospech ľudu. Božia moc je viditeľná tým, že ovláda i východný vietor, čiže suchý horúci vietor z púšte, ktorý prinášal záhubu (Ž 48,8).

Verš 27: Ako odpoveď na pochybnosti o svojich schopnostiach Boh skutočne dal ľudu chlieb a teraz im dá mäso. Opäť sa používa metafora dažďa nielen na vyjadrenie pôvodu daru (z neba), ale i jeho hojnosti. Použité bežné prirovnania k prachu a piesku vyjadrujú nespočítateľné množstvo a zdôrazňujú hojnosť a nekonečnosť Božieho daru. „Žalm 78 opisuje niekoľko divov.“ (Alšich)

Verš 28: Dar mäsa (vtákov) je opísaný ako mimoriadne hojný vďaka použitiu dvoch navzájom sa doplňujúcich predložiek: mäso padlo do stredu i vôkol, takže je naozaj všade.

Verše 29-30a: Po nasýtení chlebom sa ľudia nasýtia i mäsom, ba nasýtia sa až bohato. Dostatok potravy je na jednej strane znakom Božieho požehnania a Boh plní ľudskú túžbu po jedle. Na druhej strane sa v texte naznačuje prekonanie bežnej hranice, takže bude nasledovať trest. Práve výraz žiadostivosť naznačuje morálne hodnotenie činnosti, pri ktorej človek odmieta Boha a ním stanovený poriadok a sám sa stavia do pozície centrálnej autority. Neschopnosť rozhodnúť sa pre Boha a odkloniť sa od takejto činnosti je rozhodujúcim faktorom, ktorý vedie k trestu. 

Verše 30b-31: Trest postihuje privilegovanú vrstvu národa, takže ostaní ľudia sú ponechaní sami na seba. „Uprostred ľudu sa našli aj vyvolení, ktorých viera sa nespreneverila a nespojila s pokolením vzbúrencov. Bolo im znemožnené pomôcť tým, ktorým by chceli pomôcť. Totiž súcit nepomôže tým, na ktorých sa Boh hnevá.“ (Augustín)

WordPress Video Lightbox Plugin