Žalm 79 – 2. časť

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Žalm 79 2. časť: Dokedy ešte, Pane?

„Boh aj napriek hnevu nedopustil aj… úplné zničenie svojho ľudu.“ (Feuer)

„Bože!“ Apelatívum osciluje na hranici výrazu úzkosti a strachu z nepredvídanej situácie ohrozenia a expresívneho mimovoľného zakliatia v úľaku. Nasledujúce tri výroky o pohrome patria každý sám osebe ku kapitálnym priestupkom, za ktorý je v zákonoch Pentateuchu jediný trest – smrť.

Božie dedičstvo a pohania. Blízkosť dvoch slov zväčšuje priepastný odstup Boha od pohanov. Dedičstvo v biblickej reči označuje v pôvodnom význame osobný vzťah Boha a vyvoleného národa, rodinnú atmosféru, spolupatričnosť Božieho ľudu a jeho Boha. Augustín predpokladá, že žalm opisuje prenasledovania, ktorým boli vystavení Židia. V druhom význame sa posvätný text môže týkať aj nespočetných prenasledovaní, ktoré podstúpili mučeníci a celá Cirkev. Poškvrnený chrám označuje spoločenstvo Cirkvi. Slová, ktoré sa naň vzťahujú, neoznačujú drevo alebo kamene, ale samotných ľudí tvoriacich chrám.

Neotrasiteľné hodnoty, reprezentované obrazmi dedičstva, chrámu a Jeruzalema, sa odrazu rozochvejú a začnú sa rozpadávať – ako pri tom obstojí Boh a viera, ktorá stojí na týchto základoch? „Žalm 79 hovorí o zničení chrámu, ktoré bolo trestom za hriechy ľudu.“ (Raši). Opisovaná tragédia – naplnenie kliatby z Dt 28,26 – naberá stále väčšie rozmery. Už to nie je iba Jeruzalem, kde neplatí Boží poriadok, ale aj jeho okolie. Ale ak je svätý chrám poškvrnený, Jeruzalem zničený a jeho okolie posiate mŕtvolami, ako sa javí Boh? Opis násilia pokračuje a šíri sa do priestoru. Zničenie svätyne, znečistený Jeruzalem prerastie hranice zeme a stane a známym medzi národmi okolo Izraela: Amončanmi, Moabčanmi a Edomčanmi. Potupa, posmech a úškrnok dopĺňajú fyzické zničenie o morálnu rovinu. Keby sa v tomto momente potrestaný národ odvrátil od trestajúceho Boha, nik by sa nad tým nepozastavoval. Práve v tomto bode však nastáva obrat. To, čo sa zdá byť evidentným zlyhaním Boha v očiach susedných národov, sa žalmistovi vďaka liturgickej pamäti javí ako potvrdenie Božej moci. V minulých udalostiach totiž spoznáva vernosť Boha svojmu slovu. Vďaka tomuto poznaniu žalmista pochopí, že v skutočnosti sa stalo len to, čo bolo predpovedané a pred čím Boh národ varoval. „Smrť svätých je veľmi vzácna pred tvárou nášho Pána. V očiach ľudí naopak, predstavuje skôr potupu a hanbu.“ (Augustín) Otázka „dokedy, Pane?“ mení perspektívu. Z minulosti prenáša pozornosť do budúcnosti a zároveň vyjadruje presvedčenie, že trvanie opísanej situácie závisí od osloveného Pána. Od lamentácie nad politickou a náboženskou katastrofou žalmista prechádza k prosbe o odpustenie. Zmenu vyjadruje aj neočakávané oslovenie Boha v prvom verši menom Pán. „Nie každý dokáže porozumieť, že hnev a žiarlivosť Pána nepredstavujú Božiu nestálosť. Slovo hnev je potrebné chápať ako odplatu, ktorú si zaslúžime za svoje viny. Pod žiarlivosťou môžeme rozumieť vyžadovanie vernosti Bohu. Duša nemá pohŕdať Pánovým zákonom a nesmie sa vzdialiť či zradiť svojho Boha.“ (Augustín) Skúsenosť vyliatia Božieho hnevu má viesť v prvom rade k poznaniu, že Boh (nie národ) je Pánom nad krajinou, ktorú si vyvolil. 

Rétorika záverečných veršov je reakciou na nadutý prejav veľmoci. Namiesto povyšovania sa nad bohov apeluje žalmista na konanie svojho Boha v prospech zabitých, uväznených a zajatých. „Prečo si nás vo vyhnanstve opustil na tak dlho, že pohania začali pochybovať a pýtať sa, čo za boha je toto skryté božstvo Židov? Ak je skutočne Bohom, prečo nebojuje za svoj ľud.“ (Mecudat David) „Kráčajú do záhuby tí, ktorí strácajú vieru, že Boh jestvuje. Myslia si, že nepomáha svojím a nepreukazuje svoju dobrotu voči nim.“ (Augustín)

Tým, že sa prosiaci neupína iba na záchranu seba a svojho národa, ale počas celej modlitby udržiava perspektívu otvorenú pre ostatné národy, zároveň vyjadruje, že mu nejde len o vlastnú záchranu, ale o obnovu poriadku v jemu známom univerze. 

Vo verši 12 vnímame vyjadrenie silného vnútorného poryvu a žalmista vyberá výrok, aby svojho Boha pohol ku konaniu podľa jeho vlastných slov (v. 8). Svojou prosbou otvorene prejavuje emóciu nenávisti a pomsty, ktorá je človeku prirodzená. Táto emócia je vlastná aj veriacemu človeku, v tomto prípade dokonca veriacemu spoločenstvu: žalmista sa za ňu nehanbí a nepotláča ju, ale otvorene sa k nej priznáva. Jej vyznanie a konfrontácia s ňou vyžaduje veľký kus odvahy. Ako každá emócia dokáže byť v prípade potlačenia časovanou náložou, v prípade správnej regulácie sa môže zmeniť na povzbudzujúcu skúsenosť. To je možné len po spomínanej konfrontácii s reálnym pocitom vo vnútri človeka a po jeho odovzdaní napr. aj v modlitbovom akte Bohu, aby vrátil v sedemnásobnej miere potupu do náručia tým, ktorí ho sami potupovali. Dochádza tu k významnému posunu: namiesto osobnej pomsty motivovanej skutkom neprávosti a živenej emóciou sa prechádza na rovinu zákona daného Bohom, ktorý má garantovať jeho zachovanie. Takto ventilovaná emócia odovzdaná do rúk najvyššiemu kompetentnému orgánu izraelskej pospolitosti uzdravuje vnútro spoločenstva od nenávisti a odplaty a vytvára priestor pre chválu. 

Augustín pozýva modlievať sa žalm 79 v čase prenasledovania kresťanov s povzbudením, aby odovzdali pocity nenávisti a pomsty voči prenasledovateľom najvyššiemu garantovi spravodlivosti a napĺňali sa radosťou nad jeho prichádzajúcim spravodlivým súdom. Paul Claudel parafrázuje tento žalm zamýšľajúc sa nad osudom poľských židov počas druhej svetovej vojny. 

Pôsobivé obrazy modlitby spoločenstva v Ž 79 sa popri tématicky blízkom Ž 74 stali súčasťou slávenia sviatku pripomínajúceho zničenie Jeruzalema Babylončanmi (586 pred Kr.) v 9. dni mesiaca av a dodnes sa žalm recituje v piatok večer pri západnom múre v Jeruzaleme.

WordPress Video Lightbox Plugin