Pastier Izraela,
čo ako ovcu vedieš Jozefa, počúvaj!
Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa
pred Efraimom, Benjamínom a Manassesom.
Vzbuď svoju moc
a príď nás zachrániť.
Bože, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.
Pane, Bože zástupov,
dokedy sa budeš hnevať na modlitby svojho ľudu?
Kŕmil si nás ako chlebom slzami
a slzami si nás napájal v hojnosti.
Dopustil si, že sa pre nás svária naši susedia
a naši nepriatelia si z_nás robia posmech.
Bože zástupov, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.
Z Egypta si preniesol vinicu,
pohanov si vyhnal a vysadil si ju.
Pôdu si pripravil pre ňu,
zasadil si jej korene a zaplnila krajinu.
Svojou tôňou pokryla úbočia
a Božie cédre ratolesťami.
Svoje výhonky vystrela až k moru,
až po rieku Eufrat svoje letorasty.
Prečo si zbúral jej ohradu
a oberajú z nej všetci, čo idú okolo?
Diviak lesný ju rozrýva
a pasie sa na nej poľná zver.
Bože zástupov, vráť sa,
zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu.
A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica,
chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval
Tí, čo ju vypálili od koreňa,
pred hrozbou tvojej tváre zahynú.
Nech je tvoja ruka nad mužom po tvojej pravici,
nad synom človeka, ktorého si si ty vyvolil.
Už neodstúpime od teba a ty nás zachováš pri živote
a budeme vzývať tvoje meno.
Pane, Bože zástupov, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.
Žalm 80 komentár:
Žalm opisuje nivočenie Júdska. Ako vrchol vlády by tak bolo Dávidovo kraľovanie, ktoré je však interpretované nie ako výsledok múdrosti a sily Dávida a Šalamúna, ale výlučne ako Božie dielo. Ničenie Izraela je však opísané výrazmi, ktoré ešte dávajú nádej, a teda Izrael nie je úplne zničený.
Žalm s dôrazom na biblický pastorálny symbol a symbol vinice je poetickým spevom, poznačeným utrpením a bolesťou Izraela, ale aj jeho dôverou v Boha. Je to národný nárek a prosba Izraela a celého ľudu, ktorým sa obracia na svojho pastiera, tróniaceho nad cherubmi.
Tento žalm sa opiera hlavne o Ezechiášovu modlitbu (2 Kr 19,15-19). „Žalm je na svedectvo Izraelu, keďže (Asaf) im v ňom naznačil tri vyhnanstvá a modlí sa za nich. Veď naozaj tri razy sa v tomto žalme uvádza: priveď nás, rozžiar svoju tvár a budeme zachránení (2.8.20).“ (Raši) Rabíni zvyčajne delia Ž 80 na tri časti a pri výklade každej z nich predpokladajú iné obdobie zajatia alebo vyhnanstva: prvé v Egypte, ďalšie v Babylone a nakoniec pod nadvládou Grékov.
Verš 2: V prenesenom význame slovo pastier sa spája so slovesom pásť a znamená to aj sýtiť ľudí alebo vládnuť nad niekým, starať sa o jeho potreby. „Osobitne bol Boh Pastierom Izraela v exile, kde bol ľud ako osamotená ovečka, obkolesená svorkou hladných vlkov. V takých pomeroch mohli vyhnanci prežiť len vďaka nebeskej ochrane.“ (Chaza Cion) Pastier je ten, ktorý má v prvom rade načúvať bľačaniu oviec alebo iným zvukom, ktoré by naznačovali približujúce sa nebezpečenstvo. Pastier by mal rozpoznať počúvaním zvukov, či sú ovce v pokoji alebo v nebezpečenstve, aj keď ich priamo nevidí. Žalmista chce mobilizovať Boha – pastiera spôsobom prirodzeným pre pastiera. Boh dostáva dva základné rozmery – ten, ktorý dohliada na ovce a zabezpečuje im obživu, a ten, ktorý ich vedie. Tieto dva tituly poukazujú, že Boh je chápaný nielen ako majiteľ stáda, ale aj ako ten, ktorý zdieľa jeho osud, jeho trápenia, ten, ktorý je s ním. Terézia z Lisieux na základe v. 2 opisuje veľkosť Kristovej lásky voči človeku. „Bláznivo nás miluje“, píše s nadšením. Pre túto lásku Kristus, v Teréziinom opise ako Kráľ slávy, ktorý sedí na cheruboch, „hľadal malé úbohé srdcia smrteľníkov a urobil si z nich svoje tróny“. Význam slovesa „zaskvej sa“ (napr. v Ž 37,15, Ž 50,2, Ž 94,1) je vyžiarenie svetla, ktoré preniká a premáha tmy. Môže sa chápať aj ako úsmev, t.j. rozžiarená tvár, ktorá schvaľuje určité konanie a ktorá je v protiklade s Božou zachmúrenou tvárou, takže preklad by mohol byť aj „rozjasni sa“. Toto sloveso je tiež symbolické vyjadrenie teofánie, chápanej nielen ako moment hrôzy, ale aj ako vrchol krásy (Ž 50,2). Nakoniec sa toto sloveso nachádza v kontexte boja s nepriateľmi. „Zaskvej sa znamená ukáž svoju silu.“ (Raši) „Keď je v človeku láska, prirodzene z toho vyjde plnosť poznania. Veď Boh je láska.“ (Augustín)
Verš 3: „Tieto mená majú svoj význam. Efraim znamená Prinášať plody, Benjamín Syn pravice, Manasses Zabudnutý. Žalmista prosí Boha, aby sa zjavil pred tvárou toho, čo priniesol plody, pred tvárou toho, ktorý je synom pravice. Prosí, aby sa zjavil pred tvárou toho, ktorý zabudol, aby už viac nezabúdal, ale rozpamätal sa na toho, ktorý ho oslobodil.“ (Augustín) „Keďže sme spoznali, aký úžitok nám plynie z vtelenia nášho Pána, s veľkým úsilím ho žalmista vzýva, aby zobudil svoju moc a prišiel očistiť hriechy ľudstva.“ (Kassiodor)
Verš 4: „Priveď nás naspať“: Vrátiť, priviesť naspäť – v tomto zmysle si je žalmista vedomý, že človek alebo ľud, ktorý sa odvrátil od Boha, sa k nemu nedokáže navrátiť, a tak aj akt navrátenia je Božím dielom. Potom je tu význam v zmysle obnoviť – takto žalmista prosí, aby Boh obnovil Izrael, ktorý je ako vinica zničený. Obnovenie by takto malo politicko-náboženský charakter, t. j. obnovenie Izraela ako národa. Posledný význam môže byť: oživiť, priviesť naspäť k životu – takto by mala prosba tiež náboženský význam. Izrael, ktorý sa odvrátil od Boha a od ktorého sa odvrátil Boh, je akoby mŕtvy. Žalmista žiada, aby Boh priviedol k životu tento duchovne mŕtvy ľud. „Boh je prvý, kto spôsobuje obrátenie človeka. My na jeho pôsobenie odpovedáme, ale nedokážeme sa k Bohu obrátiť sami, len vlastnými silami.“ (Feuer) „Rozžiar svoju tvár“- spojenie je narážkou na verše Nm 6,24-26, ktoré predstavujú jeden z najstarších zachovaných textov Biblie. Je časťou Áronovho požehnania, ktoré je chápané ako vyžiarenie svetla z Božej tváre. Žalmista tak, používajúc dobre známe biblické požehnanie, vkladá do refrénu termín, pomocou ktorého žiada od Boha, aby bol verný požehnaniu, ktorým Boh sám chcel, aby Áronovci žehnali svoj ľud. „Žalmista prosí, aby sa Boh ukázal ako milujúci Otec, ktorého tvár na nás žiari.“ (Feuer). “ Obrátenia nie sme schopní sami od seba, preto žalmista vzýva Boha, aby nás obrátil. My sme sa mu obrátili chrbtom, a ak nás on neobráti, my sa neobrátime k nemu.“ (Augustín)
Verš 5: „Pán je Bohom celých dejín od ich počiatku až do najvzdialenejšej budúcnosti a tiež Bohom zástupov.“ (Hirsch) Význam vypúšťať dym z nozdier, soptiť (hnevať sa) je v hebrejčine symbolické vyjadrenie vysokého stupňa hnevu. Ak sa ľud odvrátil od Boha, z Božích nozdier vychádza dym hnevu proti modlitbe neverného ľudu.
Verš 6: Boh mal byť pastierom a starať sa o poživeň svojich oviec. Naopak, kŕmi ich slzami. Obrazne sa pokrm a nápoj premenili na slzy. Autor tak ukazuje, že slzy nie sú len chvíľkovým utrpením, ale stali sa neoddeliteľnou súčasťou života izraelského ľud. Chlieb, ktorý je v paralele s mannou na púšti, sa tu premení na utrpenie a horkosť. „Slzy a trápenie oberajú človeka o chuť do jedla. V tomto zmysle ťažoba utišuje hlad tak ako chlieb.“ (Mecudat David) Kassiodor vysvetľuje slzavý chlieb ako život v bolestiach. No aj z takéhoto chleba sa človek živí vďaka Božiemu milosrdenstvu, keď nás utrpenie skôr vychováva, než by nás malo zraziť na kolená.
Verš 7: „posmievajú sa tebe a hovoria, že nás nedokážeš zachrániť“ (Radak)
Verš 8: „Bože, ostali sme tvojím verným vojskom (zástupom), preto ťa prosíme, aby si nás prinavrátil do našej domoviny, ktorú si nám vybral“ (Feuer) „Táto prosba sa výnimočne dobre hodí na obdobie helenizácie, lebo to bol podľa učencov čas krajného duchovného temna, ked´Izrael zvlášť potreboval svetlo Božej tváre.“ (Feuer)
Verš 9: Alegorický opis dejín sa začína východom z Egypta. Autor nevenuje pozornosť obdobiu patriarchov, ale Božie zásahy v tejto perspektíve sa začínajú exodom. Opis minulých udalostí sa obmedzuje na tri dôležité etapy dejín Izraela: východ z Egypta, dobytie Zasľúbenej zeme a pád Izraela. Z historických udalostí, ktoré rôznymi spôsobmi reflektujú žalmy, je najviac priestoru vyhradené exodu a potom zaujatiu zeme. Obraz viniece sa opiera o tradičné ponímanie Izraela ako vinice, známe v Iz 5,Iz 27,2-6, Jer 2,21, Jer 6,9, Jer 8,13, Oz 10,1, Oz 14,5-7, Ez 15,17, Ez 19,10-14. Alegoria viniča je zvlášť vhodná pre porovnanie s Izraelom. Hodnota viniča nie je v jeho dreve alebo v jeho veľkosti, ale v jeho plodoch. Hodnota Izraela-viniča nie je v tom, nakoľko je rozrastený, v jeho veľkosti a rozmachu, ale v jeho plodoch a ich kvalite. Alegória sa zakladá na podobnosti medzi vyvolením izraelského národa Bohom a vybratím vhodného štepu. „Ak sú (Židia) mu (Bohu) neverní, ich prežitie stráca zmysel.“ (Sforno) „Boh nevyviedol Izrael z Egypta preto, aby mu dal fyzickú a politickú slobodu, ale aby bol ľud slobodný pre prijatie Tóry na Sinaji pre plnenie prikázaní.“ (Feuer) Žalmista pokračuje alegóriou o viniči/vinici. Základom tejto alegórie je tradičný vinohradnícky akt. Výhonok z jedného viniča je premiestnený na nové miesto, kde je zasadený. Či sa však vinič v novom prostredí ujme a bude prinášať úrodu, ostáva zahalené rúškom tajomstva. Toto isté sloveso sa nachádza aj v piesni Ex 15,17 a tak je ďalším ohnivkom, ktoré prepája Ž 80 s opisom exodu.
Verš 10: Tento obraz je parelou s vyhnal národy a tak alegoricky ukazuje, ako Boh pripravil terén Zasľúbenej zeme, aby sa v ňom mohla vinica ujať. Hebrejský termín môže byť preložený ako „vinica zapustila korene“, t. j. podmetom je vinica/vinič, ktoré sú v hebrejčine ž. r. alebo môžeme tiež preložiť „ty (Boh) si spôsobil, aby sa jej korene zapustili“ t. j. podmetom je Boh. Žalmista s pomocou dvojznačnej syntaxe prepája časť, v ktorej aktívnym činiteľom bol Boh, a časť, v ktorej činiteľom je vinica. Ak sa raz vinica uchytí, tak sa stáva odolnejšou a menej závislejšou od vinohradníka a môže napĺňať zem. Zapustenie koreňov je symbolické vyjadrenie, že Izrael nebol len dočasne presadený v Zasľúbenej zemi, ale sa tam usadil, obrazne zapustil korene. LXX ponecháva ako podnet Boha, t. j. zapustenie koreňov je ešte Božia aktivita.
Verš 11: Od vyjadrenia zaplnil zem vo v. 10 sa Boh ako by stratil z opisu a aktérom deja je vinič. Malý vinič pokrýva vrchy Izraela, t. j. aj miesta, na ktorých normálne vinice neexistujú. Obraz malého viniča, ktorý v porovnaní so stromami poskytuje relatívne málo tieňa, je ďalšou hyperbolou. Výraz božské cédre môže byť metaforou pre libanonské hory. Prvé dva termíny sa týkajú suchej zeme, zatiaľ čo nasledujúce dva sa týkajú vôd.
Verš 12: Žalmista pomocou metafor ďalej rozvíja hyperbolu vinice. Vinica siaha k moru, čo je pravdpodobne obraz Stredozemného mora, a dokonca ide až k rieke, čo je metafora pre Egypt alebo pre Eufrat. Tieto štyri geografické termíny z v. 11 a 12 obrazne zachytávajú veľkosť Izraela, ktorý sa ako vinica rozšíril po celej zemi.
Verš 13: Žalm nevyjadruje obvinenie Boha, v zmysle prečo si nám to spravil, ale skôr hľadanie zmyslu zničenia. Je to vyjadrenie snahy pochopiť, kam chcel Boh Izrael doviesť tým, že naňho dopustil skazu opísanú v nasledujúcich veršoch. Opis rozmachu vinice sa končí prebúraním jej ohrád. Verš má aj symbolický význam a ohrady sú symbolické vyjadrenia múrov mesta. Strhnutie hradieb mesta znamenalo v staroveku vystaviť mesto na milosť a nemilosť nepriateľom a lupičom. „Po krátkom súhrnnom opise predchádzajúcej slávy Izraela sa pozornosť zameriava na ponurú dobovú realitu… Vzdialil si svoju prítomnosť“ (Radak) „a ponechal si Izrael na milosť a nemilosť Babylonu, Médsku, Grécku a Rímu.“ (MidrTeh)
Verš 14: Diviak patrí do skupiny nečistých zvierat, a preto nivočenie vinice poukazuje nielen na jej úplné zničenie, ale aj na znesvätenie krajiny. Žalmista kombináciou škodcov (poľná zver), ktorí sú schopní rozryť ako diviaci všetko a spásť všetko ako hmyz a kobylky, poukazuje na škodcov, ktorým vinica nemôže odolať bez vonkajšieho zásahu. Na jednej strane je Boh, ten, ktorý je pastier, na druhej strane poľná zver, ktorá sa pasie. Boh je pastierom Izraela, ak je Izrael spojený s Bohom. Ak Boh prestane byť Bohom Izraela, tak obrazne na Izraeli sa pasie poľná zver.
Žalmista je presvedčený, že keď sa ľud odvráti od hriechu, Pán sa k svojmu ľudu vráti. Žalm v závere vrcholí dôverou, očakávaniami príchodu vyvoleného syna človeka a budúceho Mesiáša.