Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov;
túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových.
Moje srdce i moje telo
vznášajú sa k Bohu živému.
Veď aj vrabec si nájde príbytok
a lastovička hniezdo, kde vkladá svoje mláďatá:
tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh.
Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome
a bez prestania ťa velebia.
Blažený človek, ktorému ty pomáhaš,
keď sa chystá na svätú púť.
Až pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň,
lebo ranný dážď ho odeje požehnaním.
Stúpajú a síl im stále pribúda,
až na Sione uvidia Boha najvyššieho.
Pane, Bože zástupov, čuj moju modlitbu,
vypočuj ma, Bože Jakubov.
Bože, náš ochranca, pohliadni
a pozri na tvár svojho pomazaného.
Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce.
Radšej chcem stáť na prahu domu svojho Boha
ako prebývať v stanoch hriešnikov.
Lebo Pán, Boh, je slnko a štít,
milosť a slávu udeľuje Pán;
neodoprie dobro tým, čo kráčajú v nevinnosti.
Pane zástupov,
blažený človek, čo sa spolieha na teba.
Komentár:
Tento žalm je označený „Korachovým synom“. Po žalmoch označených Dávidovi a Asafovi (Ž 51,1 a Ž 73,1) je týmto titulom označená tretia najpočetnejšia zbierka žalmov. Do nej patria Ž 42/43-49, 84-85. 87-88. Niektoré z nich sú venované Sionu (Ž 46, Ž 48, Ž 84, Ž 87). „Korachovi synovia sa spočiatku pridali k otcovi (v jeho vzbure voči Mojžišovi – porov. Nm 16,1-33), ale v poslednej chvíli to oľutovali a vďaka pokániu sa zachránili. Ich hlbokú túžbu po Bohu vyjadruje napr. Ž 42,3.“ (Feuer) Pocity vyjadrené v tomto žalme sprevádzali pútnikov počas ich namáhavých ciest a povzbudzovali odhodlanie a odvahu, aby išli do Jeruzalema, pri príležitosti veľkých každoročných slávností (Ex 23,17, Dt 16,16). „Tento žalm neobsahuje žiadny prvok smútku: práve naopak bude naznačovať radostné udalosti a to stále. Synovia Koracha nenasledovali svojho otca, boli preto požehnaní večnou radosťou.“ (Hieronym)
Žalm sa otvára vyjadrením úžasu, ktorého predmet naznačuje tému celého žalmu. Je ním Boží príbytok a túžba po ňom. Človek žasne nad niečím, čo vidí, čo počuje, čo vníma, nad niečím, s čím má alebo mal už skúsenosť. Aj na iných miestach Žaltára nájdeme podobné vyjadrenia, v ktorých žalmista prejavuje úžas nad vznešenosťou Božieho mena (Ž 8,2.10), nad Božou dobrotou (Ž 31,20) a milosrdenstvom (Ž 36,8), nad veľkosťou a nespočetným množstvom Božích diel (Ž 66,3, Ž 92,6, Ž 104,24), nad sladkosťou Pánových slov (Ž 119,103) či vzácnosťou Božích myšlienok a plánov (Ž 139,17). V tomto žalme je obdiv nad príbytkami Pána vyjadrený výrazom milé v zmysle „milované, obľúbené“, , tie, v ktorých sa nachádza záľuba a potešenie. Ľud je milým Bohu, je miláčikom, v ktorom Boh našiel zaľúbenie. Slová žalmistu o Pánovom príbytku sú v istom zmysle odpoveďou na túto lásku Boha a hovoria o láske a zaľúbení, ktoré človek nachádza v chráme. Údiv sa však nevzťahuje iba na krásu či veľkoleposť chrámu, ale tiež na miesto, kde človek stretáva Boha, kde prežíva skúsenosť jeho prítomnosti. „Sv. Terézia Avilská používa v. 2 v súvislosti s opisom mystického stavu „duchovného manželstva“. Účinky tohto stavu modlitby, ako ho nazýva, sú veľké a treba ich prijímať veľmi pozorne a starostlivo. Boh pripravuje človeka na prijatie takéhoto daru postupne, až kým ho nezjednotí so sebou a neprivinie k sebe „bozkom, ktorý si nevesta želala, a tak bola vypočutá jej modlitba“. Dôsledkom je šťastie, „prežívané v Božom stánku“, a radostný oslavný spev. Toto je pravý pokoj duše. Vzdialenie sa od Boha spôsobuje opätovný návrat do prvotných bojov a nepokoja.“ (Peers)
Verš 3 opisuje stav, v ktorom sa žalmista nachádza, keďže skúsenosť Božej prítomnosti momentálne nie je jeho skúsenosťou. Neutíchajúca, pálčivá túžba je taká veľká, že preniká a stravuje celého človeka. O jej intenzite svedčí aj sloveso „chradnúť, slabnúť, strácať sa.“ Žalm 84 nehovorí o vonkajšom nebezpečenstve, ale podobným spôsobom opisuje situáciu nenaplnenej túžby. Človek sa cíti ďaleko od Boha, a to v ňom vyvoláva clivotu, v ktorej sa stráca jeho životná sila, preto volá k Bohu. „Žalm rozpráva o silnej túžbe po Bohu. Tí, ktorí v sebe živia túto túžbu, nemilujú viac zem, milujú toho, ktorý stvoril nebo a zem. Milujú ho, ale nie sú ešte s ním. Odtiaľ ich túžba, ktorá nie je hneď uspokojená, a preto neustále rastie. Boh nám už nedá nič stvorené, ale seba samého, stvoriteľa všetkých vecí. Kresťan sa má teda pripraviť na prijatie Boha.“ (Augustín) „Kedy sa duša bude môcť nasýtiť hojnosťou Božieho domu, piť z nevyčerpateľného prameňa Božej blaženosti? Kedy bude môcť dosýta kontemplovať toto jasné svetlo? Kedy sa skončí námaha, bolesť a práca?“ (sv. Bernard z Clarvaiux). Totálnou túžbou po Bohu je preniknutá celá bytosť žalmistu: duša totiž predstavuje dýchanie, srdce, je sídlom rozumu a rozhodnutí, telo zasa predstavuje vonkajšiu dimenziu človeka. Nie chrám ani nádvoria ako také nie sú predmetom túžby, ale Boh sám. Ukazuje sa ako živý a prítomný uprostred svojho ľudu. Korachove žalmy sú preniknuté túžbou po živom Bohu, a tá túžba je taká veľká, že žalmista zamiera. Bernard z Clairvaux vidí v obraze Božieho chrámu Krista, Spasiteľa, „ktorého sme dostali namiesto raja, ktorý sme stratili“, a z ktorého vyvierajú štyri pramene: pravda, múdrosť, sila a láska. Kristus volá piť zo štvrtého prameňa tých, ktorí sú smädní. Bernard túto skutočnosť interpretuje ako „túžbu Boha, ktorý chce, aby bol milovaný pre neho samého.“ Preto tu niet miery, hovorí ďalej Bernard – Boh má byť milovaný z celého srdca, z celej duše, zo všetkých síl.
Vo v. 4 je obraz hniezda, ktorý evokuje pocit bezpečia, stability a ochrany. Žalmista má v sebe „svätú závisť“, s ktorou hľadí na Božie stvorenia. Tie si našli príbytok v Pánovom chráme, zatiaľ čo žalmista je mimo neho. Použitý pojem „oltáre“ akoby vovádzal čitateľa stále hlbšie do túžby žalmistu, ktorá sa postupne presúva od príbytkov cez nádvoria až k samotným oltárom. Zvlášť proroci upozorňovali na skutočnosť, že bez spravodlivosti a milosrdenstva nemôže byť Bohu milá nijaká obeta. Po opakovanom oslovení „Pane zástupov“ sa žalmista obracia na Boha ešte osobnejším vyznaním. Vzájomný vzťah ja-ty je základom túžby modliaceho sa. Chrám je aj v tomto žalme miestom stretnutia s Bohom a žalmista si je vedomý, že smie doň vstúpiť vďaka vernej láske Boha.
Verš 5 sa otvára zvolaním „blažení“, ktoré je jedným z kľúčových slov žalmu. Jeho trojnásobné opakovanie (vo v.5.6.13) postupne rozvíja myšlienku o blaženosti človeka. Tento pojem nie je v Biblii nikdy pripísaný Bohu. Vzťahuje sa výlučne na človeka. Nájdeme ho najmä v knihe Prísloví a Žalmov (Ž 1,1, Ž 2,12, Ž 31,1.2, Ž 33,12, Ž 34,9, Ž 40,5, Ž 41,2, Ž 65,5, Ž 84,5.6.13, Ž 8í,16, Ž 94,12, Ž 106,3, Ž 112,1, Ž 119,1.2, Ž 127,5, Ž 128,1, Ž 137,8.9, Ž 144,15 (2-krát), Ž 146,5. Milovať Pánovu náuku, t.j. konať podľa nej a dôverovať v Pána sú dva základné postoje, ktoré vedú k blaženosti. Prvá blaženosť vyspievaná v tomto žalme hovorí o prebývaní v Božom dome. Žalmista sa vo svojich myšlienkach presúva od vtáčej metafory (v.4) k ľuďom, ktorí smú ustavične prebývať v Božej blízkosti. Dôvod blaženosti je jasne vyjadrený ako dar vyvolenia. V tejto perspektíve blaho a šťastie tých, ktorí prebývajú v chráme, je predovšetkým Božou iniciatívou. Žalm 27,4 hovorí o ustavičnom prebývaní v Pánovom dome ako o jedinej túžbe a tiež snahe žalmistu. Prítomnosť v Božom dome umožňuje človekovi hľadieť na Božiu krásu a priniesť mu obety s výkrikom radosti (Ž 27,6, Ž 134,1, Ž 135,1-2). „Chvála a láska Boha nás nikdy nenasýtia úplne. Ak by sme a unavili milovať, unavili by sme sa aj chváliť. Ale ak je pravda, že láska bude večná, pretože jeho krása bude nevyčerpateľná, tak sa nemusím báť, lebo nič neznemožní chváliť stále toho, ktorého budeme môcť milovať.“ (Augustín) „Keď vstúpime do Pánovej prítomnosti, skončia sa mnohé slová, ktoré vravíme bez toho, aby došli k Pánovi. On sám bude všetko vo všetkých a bez konca budeme hovoriť jedno slovo. Budeme ho chváliť v jedinom výstupe duše k nemu a staneme sa aj my jedno s ním.“ (Augustín) „Nehľadám spásu, aby som sa vyhol trestu, ani aby som vlastnil nebo, ale preto, aby som ťa chválil naveky spolu s blaženými, ktorí bývajú v Božom dome.“ (Bernard z Clairvaux)
Štít alebo záštita. V Žaltári sa táto metafora vyskytuje často a žalmista sa ňou obracia na Boha, ktorého vyznáva ako svojho ochrancu a prosí ho o pomoc pred nepriateľmi (porov. Ž 3,4, Ž 7,1, Ž 18,3.31.36, Ž 28,7, Ž 33,20, Ž 59,12, Ž 115,9.10.11, Ž 119,14, Ž 144,2). Na jednej strane oslovenie posilňuje ideu mocnej ochrany, ktorá je zahrnutá aj v dvoch predchádzajúcich tituloch Boha (v.9), na druhej strane evokuje stretnutie, v ktorom sa sám Boh predstavil človeku: Neboj sa, Abram, ja som ti štítom! Tvoja odmena bude veľmi veľká. (Gn 15,1). Žalmista vyjadruje v nasledujúcej prosbe svoju dôveru, že Boh je ten, ktorý prejavuje vernosť a lásku svojmu pomazanému, potomkovi Dávida.
Vo verši 11 v jeho porovnaní môžeme vnímať časovú a priestorovú dimenziu. Pútnik smie v chráme pobudnúť niekoľko dní a potom sa vracia domov. Konfrontácia týchto skutočností je vyjadrená hyperbolou: jeden deň oproti tisícom. To poukazuje na dôležitosť, akú zohrávajú v živote pútnika dni strávené na privilegovanom mieste Božej prítomnosti. „Tento svet možno prirovnať k predsieni nastávajúceho sveta (porov. Ž 9,11, Ž 21,8, Ž 22,5.6, Ž 26,1, Ž 28,7, Ž 31,7.15, Ž 32,10, Ž 37,3.5, Ž 40,4, Ž 55,24, Ž 56,4.5.12, Ž 62,9, Ž 86,2, Ž 91,2, Ž 115,9.10.11, Ž 125,1, Ž 143,8). Pripravuj sa v predsieni, aby si mohol vstúpiť do hodovnej siene. Jediná chvíľa pokánia a dobrých skutkov na tomto svete je viac než celý nastávajúci svet. A jediná chvíľa blaženosti v nastávajúcom svete je viac než celý tento svet. V tomto zmysle nádvoria predstavujú pozemský život ako predsieň večnosti. Dôležitejšia než dĺžka života je jeho náplň a úprimné pokánie nadovšetko. Takto prežitý hoci aj jediný deň života na tomto svete prevyšuje celé jestvovanie v nastávajúcom svete.“(Alšich) Ak deň v Božom chráme je lepší než dni strávené inde, žalmista si volí byť hoci aj úplne na poslednom mieste, iba pri vstupe do chrámu, ako prebývať v bezbožných stanoch. Voľba človeka je odpoveďou na voľbu Boha a na jeho iniciatívu. Žalmista/pútnik, ktorý ju proklamuje, si je vedomý, že silu pre rozhodnutie putovať do chrámu – a teda byť v ňom – našiel v Bohu. Je to voľba medzi životom v Božej prítomnosti alebo životom v bezbožnosti. Ide o základnú voľbu človeka. Žalmista si uvedomuje, že ak smie prekročiť prah chrámu, tak je to iba vďaka vernej láske Boha (Ž 5,8). „Jedine Boží príbytok pretrvá naveky.“ (Malbim) František Saleský aplikuje v. 11 na povzbudenie pre tých, ktorí prechádzajú skúškou poníženia. Vysvetľuje aký postoj zaujať pri prijímaní a prežívaní pokorení, ktoré človeku prináša život a ktoré si sám nevyberá. V tomto kontexte ich poníma ako poslané od Boha pre väčšie duchovné dobro človeka. Lepšie je byť pokoreným, ale v súlade s Božou vôľou, ako vyberať hoci aj pokánie, no podľa vôle vlastnej.
Žalm 84 je pútnicky žalm, je povzbudzujúcim spevom pre veriacich putujúcich životom a kráčajúcich neraz „údolím plaču“ s pohľadom pevne upretým na Krista, putujúc na miesto večného pokoja a spoločenstva s Bohom. Vzdialenie od Boha totiž spôsobuje opätovný návrat do prvotných bojov a nepokoja. Pútnik je pozvaný opakovať si v srdci záverečné zvolanie a vyjadrenie blaženosti: „Pane zástupov, blažený človek, ktorý sa spolieha na teba.“ (verš 13).