Žalm 103 – 2. časť

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Komentár

Žalm 103 je do takej miery blízky novozákonnej teológii, že autori ho porovnávajú s textom 1 Jn 4,8: Boh je láska. Žalmista oslavuje Boha za jeho milosrdenstvo voči ľuďom. Možno celý žalm interpretovať ako výzvu adresovanú celému stvorenstvu dobrorečiť Pánovi za jeho súcitné milosrdenstvo. Dobrorečíme Pánovi za jeho dary, on je pôvodca všetkých dobrodení. Tie sú vo veršoch žalmu aj vymenované: odpustenie vín, uzdravenie neduhov, vyslobodenie zo záhuby, korunovanie milosrdenstvom a zľutovaním, sýtenie budúcnosti dobrom. Najväčším Božím darom je jeho priazeň a požehnanie, ktoré zo strany človeka vyvoláva dobro – rečenie.

Žalmista ďalej komentuje Božie konanie plné milosrdenstva a zľutovania prostredníctvom troch prirovnaní. Prvé dve majú kozmický ráz. Pánovo milosrdenstvo je také mocné, ako vysoko je nebo nad zemou. Klenba Pánovho milosrdenstva sa dvíha do výšky nad všetko, čo sa na zemi deje, prikrýva ho. Druhá metafora opisuje nový stav človeka, ktorého Boh zahalil milosrdenstvom. Človek už nemá nič spoločné s neprávosťou a priestupkami, lebo z iniciatívy Boha sú od neho vzdialené ako východ od západu. Posledná tretia metafora zdôrazňuje intímny a osobný vzťah otca a dieťaťa. Prirovnanie hovorí o zľutovaní sa Boha, ktorému a chveje vnútro pri pohľade na svoje deti a nenechá ho to nečinným.

V tomto žalme sa 4x nachádza slovo milosrdenstvo: chesed, predstavuje milosrdenstvo na základe prísľubu a zmluvy. Druhý pojem pre milosrdenstvo je rechem, toto hovorí
o milosrdenstve vyplývajúcom zo súcitu. Tretí pojem chanun označuje milosrdenstvo ako
milosť, teda odpustenie hriechov a previnení. Milosrdenstvo človeka voči blížnemu je mierou milosrdenstva, ktoré môže človek očakávať a dúfať od Boha.

V tomto žalme nachádzame aj ďalšie vysvetlenie ľútostivého a milosrdného konania Boha. Tentokrát ide o Božie poznanie a pochopenie ľudskej podstaty. Tvorca pozná svoje stvorenie. Vie, že človek je krehký a slabý a že je prach. Pán pozná prirodzenosť človeka a vie, že tak ako je náklonný na dobré, je rovnako náchylný konať zlo. Cez podmanivé metafory poľného kvetu a byliny hovorí žalmista o skutočnosti platnej pre každého človeka, teda o krátkosti jeho dní a pominuteľnosti. Dotýka sa najdôležitejších kategórií ľudského života: času a priestoru. K nestálosti ľudských rozhodnutí a k pominuteľnosti človeka kladie žalmista do protikladu večnosť Pánovho milosrdenstva. Táto stálosť a večnosť vracia človeka sebe samému a tiež k tomu prečo bol stvorený. Navracia človeka, prach zeme do intímneho vzťahu k jeho Tvorcovi, ktorý ho oživil svojim dychom.

„Pre hriech je totiž človek pútnikom na tejto zemi a vystavený námahe a ťažkostiam. Na
tomto svete sa nedočkáme potešenia bez toho, aby sme necítili aj jeho tŕne. Či už
v chamtivosti, nezriadenosti vášne, či v ambíciách, všade jestvujú srarosti, ktoré nám prináša tento život. Nehovoriac o pekle. Niekedy je však človek sám sebe peklom… Je nutné trpieť počas cesty života, aby sme sa mohli tešiť vo vlasti. Preto Boh potešuje človeka v jeho námahe, pote a nepríjemnostiach.“ (Augustín)

„Človek, ktorý sa vinie k Bohu, musí často premáhať pokušenia, ťažké i intenzívne. Boh však pamätá, že sme prach, a preto nenechá človeka v boji proti pokušniu pridlho, dá mu úľavu a pripúta si ho k sebe ešte dôvernejšie… Boh sám dáva človeku prísľub života v prítomnosti i v budúcnosti, aby ho povzbudil na ceste a zároveň mu pomáha zachovávať svoje prikázania.“ (Bernard z Clairvaux)

Žalm 103 sa vyznačuje silnou gradáciou, ktorá od žalmistu – jednotlivca postupne prechádza k celému stvorenstvu. Záver žalmu je pozvaním pre všetky nebeské mocnosti a zástupy, aby dobrorečili Pánovi. Súčasťou dobrorečenia nebeských a pozemských tvorov je duša žalmistu, ktorá medituje nad dobrodeniami prijatými od Pána.

WordPress Video Lightbox Plugin