Žalm 39 – 3. časť

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Žalm 39 2. časť: komentár
„Skúsme teraz na čas prelomiť zlaté nite časov mladosti, ktoré sa upierali do
budúcnosti a so starovekým žalmistom sa započúvajme do tohto trpkého spevu. Je
to žalm 39. Jeho témou je plynutie času, ktorý uteká ako piesok medzi prstami
a necháva za sebou – ako písal slávny francúzsky románopisec Proust – „iba
opadnuté listy spomienok na pódiu života“.
Táto mučivá modlitba, „snáď najkrajšia zo všetkých vzývaní žaltára“, ako ju
pomenoval jeden učenec, ktorý sa venuje štúdiu žalmov, je autobiografickou
meditáciou o „bolesti života“, o utrpení ľudských podmienok, o radikálnej krehkosti
existencie. Zdá sa, akoby sa spájala spolu s inými príbehmi a vyjadreniami zo
všetkých literatúr a zo všetkých náboženstiev. „My, ako listy ukazujú zrodenie jari,
hneď ako sa otvoríme lúčom slnka, im sme podobní a v kratučkom čase si užívame
kvety mladosti. Ale hneď máme po boku čerň tmavých parkov a bolo by lepšie čím
skôr zomrieť ako byť nažive.“ Tak v 7. – 6. storočí písal Mimnerm, grécky básnik
píšuci o láske. Prečítajme si hneď centrálnu poetickú časť nášho žalmu.
„A môj jazyk preriekol,
daj mi poznať, Pane môj koniec,
i aký je ešte počet mojich dní,
nech si uvedomím, aký krátky je môj život.“
Hľa, na pár piadí si mi dní nameral
a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou.
Veru, len zdaním je bytie človeka,
každý sa mihne ako márna vidina.
Naozaj len nadarmo sa pachtí a lopotí,
poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie…
Onemel som a neotvorím ústa,
lebo si to ty, Pane urobil.
Veru, každý človek je len márna vidina.“
(v.5-7, 10.12)

Slovo básnika, po krátkej chvíli nemoty vybuchne a je ako ničiaci oheň, ktorý zjavuje
plamenistú žiadosť: „Ukáž mi môj koniec!“. Boh má pomôcť človeku, aby si uvedomil
a preskúmal najhlbší zmysel toho, čo ho sužuje. V žalme 90 iný modliaci sa prosí:
„Nauč nás, Pane, počítať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“. A Božia lekcia je
bez milosti, vyjadrená pomocou troch krehkých, ale veľmi dojemných symbolov. Prvý
obraz je ten tieňa a vnuká nám ideu života ako prízraku, ako pominuteľného mráčiku.

Myslime napríklad na definíciu človeka ako na „walking shadow“, „tieň, ktorý kráča“,
ktorá bola vyjadrená Shakespearom v Macbeth.
Druhý obraz je ešte krehkejší ako ten prvý: „dych“, v hebrejčine hebel, slovo, ktoré je
blízke najpesimistickejšej knihe Starého Zákona, knihe Kazateľ. V hebrejskom
origináli tento pojem odkazuje na jemný závan vetra, takmer nevnímateľného, na
neuchopiteľnú hmlu, na oblak, ktorý sa roztápa pri prvom lúči svetla. Slávne je
programové vyjadrenie knihy Kazateľ, ktoré sa nachádza v úvode knihy: „Márnosť
(hebel) nad márnosť, všetko je márnosť“. Existencia je preniknutá prázdnotou
a ničotou, absurdnosťou a biedou. Toto slovo rezonuje v žalme tri razy a rozvíja sa
a je to takmer akoby podpis žalmistu.
Tretí obraz je ten miery piadí. Piaď je dĺžka štyroch prstov ruky a zodpovedá zhruba
7 centimetrom, je to symbol krátkosti. Už staroveký antický text pozoroval, že „čas,
ktorý žije človek na zemi je krátky, ako by to bola chiméra“. A Jób hovorí: „Moje dni
bežia veľmi rýchlo, miznú bez toho, aby v nich bola niť nádeje. Spomeň si, vietor je
môj život, moje oči nebudú viac obdivovať šťastie … Nechaj ma, moje dni sú ako
vánok“. (kap.7). Aj v Novom Zákone sa stretáme s tým istým vyjadrením
v Jakubovom liste: „Ale čo je náš život? Sme ako para, ktorá sa zjaví a v momente
môže zmiznúť“ (4,14).
Stojíme teda oproti drsnej meditácii, ktorá je zvýraznená bolesťou, ťažkou najmä tým,
že keď cítime sviežosť mladosti, máme pocit, že je pred nami nesmierne množstvo
dní a rokov. Modlitba žalmu 39 však odhadzuje preč všetky ilúzie a povrchnosti
a uzatvára sa ďalšou slohou, ktorá je plná realistickej horkosti.
„Pane, počuj moju modlitbu,
všimni si moje hlasné vzdychanie,
nebuď hluchý ku mojim slzavým nárekom,
pretože u teba som iba hosť,
cudzinec ako všetci moji otcovia.
Odvráť odo mňa svoj prísny pohľad, aby som pookrial,
skôr než odídem a než ma viac nebude.“ (v. 13-14)
Dve slová „hosť“ a „pútnik“ sú jasnou definíciou krehkosti ľudského života. Človek je
na zemi iba ako cudzninec, ktorý tu nemá plné domovské právo, je – ako povedal
Goethe – „smutným cestujúcim po tmavej zemi“, nomád blúdiaci po svete, ktorý
o neho nemá záujem a často je voči nemu zlý. V tomto momente sa žalmista obracia
k Bohu veľmi zvláštnou modlitbou: zvyčajne žalmisti žiadajú Boha, aby obrátil svoj
zrak ku ich biede, tu sa však deje niečo úplne iné. Náš autor žiada Boha, aby
„odvrátil svoj zrak“ od neho a nechal ho trocha si užívať okamih.
Aj Jób sa takto modlil: „Nechaj ma, nech si môžem trocha užiť chvíľu v radosti, skôr
než odídem na cestu bez návratu, do krajiny tieňov a tmy smrti“ (10,19-22). Stojíme
teda pre modlitbou, ktorá je „chudobná“, ktorá vyjadruje holú vieru, bez toľkých ilúzií
a útech. Ak sme boli Bohom takto stvorení, veriaci človek prijíma ten okamih pokoja

a potom sa uberá ku priepasti smrti, ktorá pečatí takú krátku existenciu. V horizonte
žalmu 39 sa ešte nezjavil záblesk Kristovho zmŕtvychvstania.“
(G.F.Ravasi)

WordPress Video Lightbox Plugin