Žalm 77

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Žalm 77

Hlasne volám k Pánovi,
k Bohu volám a on ma počuje.
Boha hľadám v deň svojho súženia,
vystieram svoje ruky za noci
neúnavne.
Moja duša sa nechce dať potešiť,
na Boha myslím a vzdychám,
uvažujem a klesám na duchu.
Viečka mi držíš v bdelosti,
som rozrušený a nevládzem hovoriť.
Premýšľam o dňoch minulých
a dávne roky mám na mysli.
Za noci rozjímam vo svojom srdci,
premýšľam a v duchu sa pýtam:
Vari Boh zavrhuje naveky
a viac sa nezmiluje?
Vari je navždy koniec jeho dobrote,
prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?
Či Boh zabúda na zmilovanie,
či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?
Vtedy som si povedal: „To je tá bolesť moja,
že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.“
Pamätám, Pane, na tvoje skutky,
pamätám na dávne zázraky.
O všetkých tvojich dielach rozmýšľam
a uvažujem o tvojich činoch.
Bože, tvoja cesta je svätá.
Ktorý boh je taký veľký, ako je náš Boh?
Ty si Boh, ty konáš zázraky,
národom si dal poznať svoju moc.
Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud,
synov Jakubových a Jozefových.
Bože, uzreli ťa vody,
uzreli ťa vody a rozbúrili sa
i zvírili sa hlbiny.
Oblaky vychrlili prúdy vôd,
v mračnách hrom zadunel
a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.
Ako hrmot kolies zaburácal tvoj hrom,
blýskavica ožiarila zemekruh,
zem sa zachvela a zatriasla.
Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky,
ale tvoje stopy nikde nebadať.
Ako ovce si viedol svoj ľud
rukou Mojžiša a Árona.

Žalm 77: komentár: Ty konáš zázraky

Verš 1: „Žalm je od Asafa, ktorý mal jedinečnú schopnosť nájsť námet, na ktorý by mohol spievať aj v tých najtemnejších chvíľach.“ (Feuer). „Text žalmu naznačuje, aké veci vlastne potrebujeme prejsť, aby sme došli k cieľu. Prejsť musíme cez všetky prekážky, ktoré nás od cieľa odvádzajú. Musíme prejsť cez to, čo nás zvádza, čo nás zaťažuje v kráčaní, čo nám prekáža. Potrebujeme prejsť cez všetky túžby tela, pošliapať márnivosť a vábenie tohto sveta.“ (Augustín)

Verš 2: „Izrael volá k Bohu a jedine k Bohu, preto by si ich mal všimnúť a milostivo im odpovedať.“ (Feuer) „Len zriedka sa stáva, že niekto volá k Pánovi kvôli nemu samotnému. Je jednoduché túžiť po tej či onej veci od Pána, ale nežiadať si Pána samotného. Ako keby sám dar mohol byť lepší ako ten, ktorý ho dáva. Žalmista sa obrátil na Boha kvôli nemu samotnému. To potvrdzuje jeho vrúcnosť. Žalmista prešiel cez všetko, čo mu stálo v ceste, miloval nezištne Boha a jemu obetoval. Volal ho nezištne, lebo miluje nezištne. Volal ho zo svojho vnútra a chcel byť obývaný Pánom. Preto bol aj vyslyšaný.“ (Augustín)

Verš 3: V čase extrémnej núdze alebo bytostnej straty človek odmieta prejavy ľudského súcitu, lebo jediný, kto dokáže potešiť je Boh (Ž 69,21, Ž 71,21). „Žalmista nehľadá len úľavu od bolesti, ale prosí Boha o duchovné obnovenie, o znovuzrodenie a radu. Prijíma svoje muky ako pozvanie hľadať Pána.“ (Feuer) „Ak chceme byť ľuďmi, čo prejdú ďalej, ktorí idú za, v dňoch súženia je potrebné hľadať Boha. Nehľadaj niečo iné vďaka Bohu a cez neho, ale v tiesni a súžení hľadaj Boha. V súžení hľadaj Pána a ak ťa oslobodí, spojí ťa to s ním navždy.“ (Augustín)

Verš 4: Od Boha očakávaná útecha neprichádza. Spomínanie na neho navyše spôsobuje duševnú bolesť či depresiu (Ž 55,3.18a), a tak sa žalmista úplne uzatvára do seba. Vzdychanie tu nie je úplne nečinné, autor sa ním pokúša spracovať v sebe sklamanie z Boha. „Nie nadarmo sa namáhali ruky v konaní dobra. Stretli najvyššiu útechu Potešiteľa (útecha Ducha Svätého). Žalmista sa rozpamätá na Boha a hneď sa teší, dostane útechu v smútku, občerstvuje ho toto stretnutie, lebo sa zdalo, že už niet nádeje pre jeho spásu.“ (Augustín). „Ak skleslosť ducha spôsobuju moje hriechy, nie je to chyba prirodzenosti, ale môjho zlozvyku. V tom prípade odpovedaj za mňa pribitím mojich hriechov na kríž a ich zmytím tvojou krvou, aby mi už viac nebránili v hľadení na Teba.“ (Bernard z Clairvaux)

Verš 5: Žalmista sa obracia na Boha s výčitkou, že namiesto očakávanej odpovede na jeho dopytovanie ruší a znepokojuje jeho spánok. „Keď omrzelosť zasiahne srdce, vtedy sa treba báť, že smútok sa ho zmocní.“ (Augustín) „Žalmista premýšľa o nespočetných prejavoch milosti, ktoré Boh uštedril jeho predkom, najmä o tom, ako ich zachránil z exilu a ich nárek obrátil na radosť… Dôvodom pre ktorý mešká vykúpenie sú isto naše hriechy.“ (Feuer)

Verš 6: V predošlom verši sa žalmista celkom odmlčal, no neprestal premýšľať ďalej. Núti ho k tomu bezútešnosť prítomnej chvíle bez pozitívnej Božej odozvy. Podobné zavrhnutie prežíval spolu so svojím ľudom autor Ž 74, ktorý sa tiež utiekal potom k myšlienke o Bohu „odpradávna“, keď prejavil svoju stvoriteľskú činnosť (Ž 74,12-17, Ž 143,5). Čo všetko „odpradávna“ si žalmista premietal v mysli, kým sa rozhodol prehovoriť pred svojím ľudom (Ž 44,2), nám odhaľuje nasledujúci žalm 78, kde nachádzame podrobný prierez dejinami Izraela. „Žalmista premýšľa o nespočetných prejavoch milostí, ktoré Boh v minulosti uštedril jeho predkom, najmä o tom, ako ich zachránil z exilu a ich nárek obrátil na radosť“ (Raši).

Verš 7: Žalmista nevzdáva svoj zápas o Božiu pozornosť. Naberá odvahu „vyliať si srdce“ (Ž 42,5), čiže nahlas predniesť svoje znepokojujúce otázky (v. 8-10). „Napriek úzkosti ukrýva, čo cíti (a preto vzdychá vo svojom srdci), aby svojou ťažobou nevydesil iných a neoslabil ich vieru a odhodlanie slúžiť Bohu“ (Feuer). „Žalmista napadnutý zvonka nepriateľmi sa stiahol do svojho vnútra. Začal pracovať naj tajných miestach svojej duše. Keby sa žalmista rozhodol skúmať zem, aby našiel zlato, nikto by ho nenazýval hlúpym. Naopak, mnohí by ho volali múdrym. Aké veľké bohatstvá má človek vo svojom vnútri a neskúma ich. Žalmista skúmal svojho ducha.“ (Augustín)

Verš 8: „Vari Pán zavrhuje naveky a viac sa nezmiluje?“ Slovo „zavrhuje“ znamená úplné odvrátenie Boha od ľudí (Ž 44,10.24-25). Boh má záľubu v tých, čo sa ho boja a čo očakávajú jeho dobrotu (Ž 147,11), aj v pokorných a celom ľude svojom ľude a krajine (Ž 44,4, Ž 85,2, Ž 149,4). V tomto žalme sa dá vytušiť pochybnosť nielen o individuálnom zaľúbení, ale aj o priazni voči celému národu. „Žalmista sa pýta, či sa mu Pán odzudzil (tu zavrhuje) naveky, či ho (Izrael) už odsúdil na večné vyhnanstvo. Zdá sa, že Boží hnev sa už nikdy neutíši“ (Feuer).

Verš 9: „Vari je navždy koniec jeho dobrote, prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?“ Ide o otázku vyvolanú pocitmi z predchádzajúcich veršov a teraz akoby provokačne namierenú proti refrénu Ž 136. Podobne sa za asistencie príslovky „navždy“ dožaduje odpovede aj Ž 74,1, aj keď tu nie je základnou otázkou „či“, ale „prečo“. „Keďže je Božie milosrdenstvo nekonečné, ako je možné, že teraz sa skončilo?“ (Feuer) Podľa Rašiho sa žalmista pýta, či Boh vyriekol svoje posledné slovo, platné naveky, ktoré mu natrvalo zabráni odvolať svoj hnev. Podľa Radaka sa pýta, či sa skončilo každé slovo útechy, ktoré prinášali proroci, a pre budúce pokolenia už niet nijakej nádeje. „Z pokolenia na pokolenie“ –  v žaltári sa toto vyjadrenie nachádza 15x (napr. Ž 100,5, Ž 102,13, Ž 135, 13).

Verš 10: „Či (vari) Boh zabúda na zmilovanie, či (vari) pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?“ Absurdnosť posledných dvoch rétorických otázok ilustruje snaha predstaviť Boha ako človeka, najprv s jeho zábudlivosťou. Keďže je nepredstaviteľné, že by Boh zabúdal, je možné len to, že na svoje zmilovanie si nebude chcieť spomenúť. V skutočnosti si takúto možnosť žalmista ani nepripúšťa. „Veď Milosrdný Boh prisľúbil: Zmilujem sa nad kým sa (chcem) zmilovať a zľutujem sa nad kým sa chcem zľutovať (Ex 33,19), čo naznačuje, že sa zľutuje nad tými, ktorí si zmilovanie nezaslúžia, a darujem im svoju milosť zadarmo.“ (Alšich) Oveľa horšie ako zlá pamäť môžu byť u človeka nezvládnuté emócie. Boh sa na začiatku putovania so svojim ľudom zaviazal ľuďom odďalovať svoj hnev a preukazovať mu zľutovanie (Ž 86,15, Ž 103,8, Ž 145,8). Teraz to akoby všetko „zatvoril“. Zmluva založená na troch pilieroch: milosrdenstvo, zmilovanie a zľutovanie je v prípade pozitívnej odpovede na tieto otázky zrušená. „V tomto zmysle sa žalm pýta, či Boh pre hnev navždy uzatvoril svoje milosrdenstvo“ (Raši). „V človeku sa nenachádza a od človek sa nedostáva druhým žiadne milosrdentvo, ak mu ho Boh nedaruje. A teda môže práve Darca milosrdenstva na milosrdenstvo zabudnúť? … Je oveľa ľahšie, že Boh zastaví svoj hnev, ale nie milosrdenstvo (Iz 56,16.17.18). Akonáhle žalmista zistí toto, ide mimo seba a nachádza v Bohu svoju radosť. Neteší sa zo seba, v Bohu nachádza svoju radosť a oslavuje ho za Božie diela.“ (Augustín)

Verš 11: „Povedal som: Trápi ma to“. Takto triezvo a zároveň bezmocne žalmista sumarizuje otázky vo v. 9-10. Jeho situáciu výstižne zachytáva Ž 104,28-29: kým je Pánova ruka otvorená, živé tvory sa sýtia dobrotami, ale ak odvráti svoju priazeň, všetky hynú a vracajú sa do prachu. Duševná úzkosť z prerušenia kontaktu s Bohom môže spôsobiť aj fyzickú bolesť (Ž 42,11). Podľa Kaz 6 ani hmotný blahobyt nemôže nahradiť to, čo ponúka Božia priazeň. Inými slovami: „Ak nie je viac Boh Bohom, ani človek nie je viac človekom.“ (G.F. Ravasi) „Význam Ž 77,11 potom je, že „jediným riešením v mojej strašnej tiesni môže byť modlitba, len vďaka nej sa zmení pravica Najvyššieho.“ (Feuer)

Verš 12: „Pripomeniem si Pánove počiny“. Teraz akoby si žalmista spomenul na radu Mojžiša v Dt 4,30, aby sa vo svojej tiesni vrátil k Pánovi a necháva sa inšpirovať jeho otázkami (Dt 4,32-34), ktoré mu pripomínajú Božie skutky. „Žalmista hľadá riešenie problému vyhnanstva v dávnych židovských dejinách a nachádza útechu v skúmaní minulých Božích skutkov, počinov.“ (Alšich) „Žalmista si spomína, že aj v Egypte boli Židia zdeprimovaní a zúfalí. Neúprosné otroctvo trvalo tak dlho, že nikto už nedúfal v Boží zásah, a predsa ich Pán zázračne vyslobodil. Keď o tomto poučení uvažuje, srdce mu napĺňa nová nádej na vykúpenie z bezútešného vyhnanstva“ (Radak). „Žalmista bol istý čas smutný, potom skúmal svojho ducha a rozpamätal sa na dávne roky, rozpamätal sa na Pánovo milosrdenstvo, rozpamätal sa, že ho Pán nezavrhne naveky. Začal sa tešiť v pokoji z Pánových diel a oslavovať ho s istotou. Tešiť sa z Pánovho diela znamená zabudnúť na seba, aby sme mohli v ňom nájsť svoju radosť“ (Augustín).

Verš 13: V mysli autora sa postupne vybavuje všetko Božie konanie. Sústredene uvažuje motivovaný obdivom. Náplňou v. 12-13 sú teda na jednej strane štyri slovesá, ktoré vyjadrujú progresívnu rozumovú činnosť žalmistu, na druhej strane sú tu štyri synonymné vyjadrenia Božej činnosti, ktoré v žalmistovi vzbudzujú silný dojem a nadšenie. „Kto miluje Boha, prežíva citovo vnútorné radosti, keď sa pozerá na krásu prírody, keď hľadá stvoriteľa všetkého, čo ho obklopuje (Augustín).“

Verš 14: Od meditácie, v ktorej si premietal všetky Božie skutky, prechádza žalmista ku hymnickej oslave Boha. „V dejinách Izraela sa striedajú úspechy so zlyhaniami, zvrchovanosť s otroctvom, radosť s tragédiou, ale to všetko smeruje v konečnom dôsledku k jedinému cieľu, k posväteniu Božieho mena“ (Feuer). „Žalmista sa pozerá na diela Božieho milosrdenstva voči ľuďom a o nich hovorí a plesá. Vrátiť sa späť znamená navrátiť sa k citom srdca. Človek zvyčajne chce utiecť nielen od Boha, ale aj od seba samého. Vráťme sa teda do svojho srdca, skúmajme si ducha, pamätajme na dávne veky, hľadajme Božie milosrdenstvo, ktoré sa prejavilo voči nám, pozrime na diela jeho milosrdenstva. Vo svätom je tvoja cesta. Na Krista nech sa upriami zrak. V ňom je naša cesta“ (Augustín). „Boh vládne nad všetkými týmito silami (nebeskými) a jemu sa nič nevyrovná“ (Radak).

Verš 15: „Ty si Boh, ty konáš zázraky“. V tomto výroku odznieva doslovný prepis charakteristiky Boha z Ex 15,11, cez kľúčové slovo „zázraky“ (Ž 75,2). „Náš Boh skutočne robí zázraky na tele aj na duši a robí ich on sám. Počuli hluchí, videli slepí, uzdravení boli chorí, boli vzkriesní mŕtvi, spevneli údy ochrnutých. Tieto zázraky sa udiali v časoch Krista  a týkali sa tela. Pozrime sa na zázraky, aké sa dejú v duši“ (Augustín).

Verš 16: Prvý polverš v skratke konštatuje naplnenie Pánovho prísľubu Mojžišovi v Ex 6,6.

Verš 17: V Ž 114,1-3 utekali alebo ustupovali vody mora a Jordánu, pretože videli Izraelitov vychádzať z Egypta. Zdá sa, že v tejto chvíli žalmista neoslavuje iba záchranu Izraela v dejinách, ale všeobecne hovorí o zvrchovanej Božej moci nad morom (Ž 93). „Hlbiny sú hlboké vody, no v tomto prípade zobrazujú ľudské svedomie. Každý sa začne báť, ak sa trasie svedomie. Práve o tejto hĺbke hovorí žalmista. Svedomie sa roztriaslo, keď svojou pravicou Boh vyslobodil ľud. Roztriaslo sa tak, že sa všetci otvorili pre vyznanie svojich hriechov“ (Augustín). 

Verš 18: Búrku sprevádzajúce hromu, ako priamo píše nasledovný verš, považuje žalmista za Boží hlas a zasa blesky predstavujú ako Božie šípy (Ž 18,14-15, Ž 97,4). „Veď slová evanjelizátorov boli ako šípy, Božie slovo je ako šíp, pretože raní, ako dážď, lebo zavlažuje. Čo znamená, že tvoje šípy križujú? Znamená to, že sa nezastavili v ušiach, ale že prerazili do sŕdc“ (Augustín).

Verš 19: Boží hlas, ktorý vie roztriasť a rozochvieť zem (Ž 29,8). „Na celej zemi bolo počuť ich hlas a až na kraj zemi došli ich slová (Ž 19,5)“ (Augustín).

Verš 20: Božia cesta je výnimočná a svätá. Touto cestou kráčali za ním aj Izraeliti uprostred mora a Jordánu „po suchu“ (Ž 66,6 a iné). „Boh obrazne povedané vydláždil na mori cestu k vykúpeniu, aby ho Izrael po nej mohol nasledovať“ (Ibn Ezra). Boh sa teda zjavuje v pohybe a skutkoch, ktoré pred nikým neskrýva, no pred nikým – okrem Mojžiša na vrchu Sinaj (Ex 33,23) – sa neukazuje, zostáva tajomný a svätý.

Verš 21: „Keď Boh previedol Izrael cez more, neprestal sa oň starať a ďalej ho viedol štyridsať rokov po púšti. Ľud nasledoval Boha do neúrodnej púšte s úplnou dôverou, nehľadiac na nehostinnosť a nedostatok potravy a vody. Boh si vyvoli Mojžiša a Árona, aby viedli jeho ľud ako tí najoddanejší a najspoľahlivejší“ (Feuer).

WordPress Video Lightbox Plugin